Obrovská neistota
„Čína poskytuje Putinovi masívnu pomoc tovarmi dvojakého použitia (určené pre komerčnú sféru, ale rovnako na vojenské účely pozn. red.) a ekonomickú a diplomatickú podporu. Putinovu armádu to udržiava na bojisku a zabíja to nevinných Ukrajincov rovnako spoľahlivo, ako keby posielala delostreleckú muníciu a rakety,“ citovala Shearera ešte vlani v novembri agentúra Reuters. „Je to hlboko znepokojujúci strategický vývoj a všetci sa naň usilujeme reagovať a zaviesť účinné opatrenia, ale myslím si, že toto je jedna zo strategických výziev našej doby,“ povedal šéf tajnej služby na podujatí Raisina Downunder.
Všetko sa to deje v situácii, keď celý svet čaká na nástup populistického republikánskeho prezidenta Donalda Trumpa. Celebritný miliardár sa opätovne stane americkým prezidentom 20. januára. Nastupujúci šéf Bieleho domu v televízii Newsmax vyhlásil, že sa chce rýchlo stretnúť so šéfom Kremľa Vladimirom Putinom, ktorý 24. februára 2022 spustil veľkú inváziu proti Ukrajine. Agresia si už vyžiadala desaťtisíce obetí a na ruského prezidenta vydal Medzinárodný trestný súd zatykač za vojnové zločiny. S Trumpom prichádza aj obrovská neistota. Jeho autoritárske sklony, opakované vyjadrenia o obsadení Grónska, Kanady či Panamy, nejasný postoj k Ukrajine či NATO a vyhrážky clami, ktoré chce uvaliť aj na spojencov, oslabujú vzťahy medzi USA a Európou.
A ako to medzitým vyzerá na osi Rusko – Čína – Irán – Severná Kórea? Podľa údajov Pekingu dosiahla vlani obchodná výmena medzi Čínou a Ruskom rekordnú úroveň. Dovoz a vývoz sa dostal na hodnotu 1,74 bilióna jüanov (230 miliárd eur).
Ešte tento týždeň by mal Rusko navštíviť iránsky prezident Masúd Pezeškján a podpísať s Putinom dohodu o strategickom partnerstve. Podobnú zmluvu spečatila vlani v júni Moskva so severokórejským diktátorom Kim Čong-unom. Dnes už vojaci KĽDR bojujú po boku Rusov proti Ukrajincom. Je to ako rozdelený svet na spôsob studenej vojny? Rusko rozpútalo v Európe najväčší konflikt od druhej svetovej vojny. Do spolupráce s Moskvou sú však zapojení aj indopacifickí hráči. Je to problém pre krajiny, ako sú Japonsko, Južná Kórea, Nový Zéland a Austrália, ktoré v posledných rokoch nadviazali formálnejšie vzťahy s NATO.
„Keď sa začala ruská invázia, tak vtedajší austrálsky premiér pomerne jasne poukázal na spoluprácu medzi Moskvou a Pekingom. Vtedy bolo táto rétorika spojená s tým, že ide o súboj autokracií s demokraciami. Takýto jazyk však vytvára binárnu situáciu, ktorá podľa mňa jednoducho neodráža to, čo sa skutočne deje. Môžu existovať krajiny, ktoré dodržiavajú zásady právneho štátu a medzinárodné právo, ale to môže byť niečo iné ako demokracia. Viem, že Európania to chcú nejako sformulovať, no nie je to príbeh, ktorý ovplyvní ľudí, ktorí žijú v oblasti záujmu superveľmoci, akou je Čína,“ reagoval pre Pravdu Bryce Wakefield, výkonný riaditeľ Austrálskeho inštitútu pre medzinárodné vzťahy.
Na druhej strane ruská vojna podľa experta ukázala, že v medzinárodných vzťahoch stále platia staré koncepty rovnováhy moci medzi krajinami a tie, ktoré súvisia s využitím vojenskej sily ako faktora zahraničnej politiky. „Austrálska verejnosť veľmi podporuje Ukrajinu a bude v tom pokračovať. Canberra odovzdala Kyjevu veľa užitočného vojenského materiálu, hoci v niektorých prípadoch to brzdia byrokratické procesy. Austrália by sa dala nazvať veľmocou strednej veľkosti a je úplne jasné, že by sme nemali nejakej veľkej krajine dovoliť, aby napadla menšiu. Princíp suverenity je základom medzinárodného poriadku založeného na pravidlách. A ruská vojna je jeho jasným porušením,“ zdôraznil Wakefield.
Konflikt s Čínou?
Austrália je súčasťou viacerých bezpečnostných organizácií. V poslednom čase sa spomína najmä AUKUS, ktorý ešte tvoria USA a Británia, a od ktorého Canberra čakáva, že bude vyzbrojená jadrovými ponorkami. A od roku 1951 existuje ANZUS, kam okrem Austrálie patrí ešte Nový Zéland a USA. Samozrejme, vzhľadom na geografické umiestnenie Canberra nemá šancu vstúpiť do Severoatlantickej aliancie. Keby to však možné bolo, mala by Austrália o NATO záujem?
„Je to zaujímavá otázka. Myslím si, že vychádza z toho, že Austrália má z kultúrneho pohľadu a z hľadiska svojich hodnôt veľa spoločného s Európou. A podľa mňa to vo všeobecnosti platí. NATO je však aspoň čiastočne založené na strategickej jednote. Vzniklo aj na základe existenčnej otázky, čo by sa stalo, keby sovietske tanky prekročili východonemecké hranice. Teraz sa zase hovorí o Rusku. V Ázii vznik akéhosi regionálneho NATO spomínal kandidát na japonského premiéra. No myslím si, že nič také sa nestane, lebo medzi miestnymi aktérmi neexistuje taký zmysel pre strategickú jednotu, ako je to v Európe,“ vysvetlil Wakefield.

Nezmenil to ani nárast mocenských ambícií Pekingu? „Aj tí najpesimistickejší komentári tvrdia, že pravdepodobnosť vojenskej konfrontácie Číny s Austráliou je veľmi malá. Je tu otázka Taiwanu, o ktorom Peking tvrdí, že je pripravený ovládnuť ho aj vojensky. Nemyslím si, že je to pre Čínu atraktívny scenár. Peking stále uprednostňuje, aby sa k nemu Taiwan pridal pokojným spôsobom, lebo to by preň bolo strategicky výhodnejšie. No platí aj to, že stále menej Taiwancov sa považuje za Číňanov. Dúfajme teda, že opatrenia, ktoré robíme, aby sme odstrašili Čínu od invázie, budú fungovať a podarí sa zachovať súčasný stav,“ povedal Wakefield.