Značný kus ukrajinského územia si Rusi prisvojili už v prvých mesiacoch roku 2014, keď anektovali polostrov Krym a na juhovýchode vznikli dve separatistické republiky v Donecku a Luhansku.
Po ruskej invázii na Ukrajinu vo februári 2022 Moskva uznala ich nezávislosť a neskôr – po zinscenovanom referende – ich spolu s obsadenými regiónmi Chersonskej a Záporožskej oblasti pripojila k Ruskej federácii.
Aj keď sa veľkú časť okupovaného územia Ukrajincom podarilo dobyť späť (ešte v marci 2022 boli ruské vojská neďaleko Kyjeva), Kremeľ má stále pod kontrolou asi 18 percent pôvodnej rozlohy Ukrajiny a každý deň napreduje.
Pred „špeciálnou vojenskou operáciou“, ako Moskva prezýva agresiu voči susednému štátu, tam malo domov zhruba 24 miliónov obyvateľov. Mnohí pred Rusmi utiekli, no milióny ľudí zostali.

„Nie preto, že by boli radi pod topánkou Moskvy, ale preto, že keby sme všetci odišli, kto by si pamätal, že Ukrajina patrí Ukrajincom?“ citoval taliansky denník La Stampa 60-ročnú Valeriju.
Bývalá učiteľka matematiky zostala v jednej z dedín Záporožskej oblasti aj po tom, čo ju obsadili ruskí vojaci. Jej dcéra Maria odišla pred vojnou do Varšavy, no s mamou je stále v kontakte.
Nie je to jednoduché, doručenie správy niekedy trvá i tri týždne. „Srdce moje, žijeme. Vzdorujeme okupácii sabotážami,“ napísala naposledy Valerija. Maria má o ňu strach. Keby ju Rusi odhalili, ani by jej nemala ako pomôcť.

Smetiarka v odboji
Keď do Valerijinej obce vtrhli okupanti, dali jej na výber – buď bude ďalej učiť, no už podľa ruských osnov, alebo má vyhadzov. Zvolila si to druhé. Živí sa zbieraním odpadkov, s iróniou hovorí, že je „smetiarka na voľnej nohe“.
Okrem toho má však aj iné poslanie. Ani nevie ako a stala sa odbojárkou. Začala tým, že už pred troma rokmi čarbala na lavičky v parku nápisy „Slobodná Ukrajina“. Neskôr sa spojila s podobne zmýšľajúcimi ľuďmi a ich akcie už boli premyslenejšie.

Ukrajinskej armáde oznamovali umiestnenie ruských jednotiek, vojenskej infraštruktúry a zbrojných skladov. Ukrajinci alebo odboj ich potom vyhodili do vzduchu.
Valerija dostala krycie meno „Číslo 27“ a dnes je členkou jednej z početných odbojových sietí na okupovaných územiach. Vie, že jej činy a informácie, ktoré poskytla, spôsobili smrť ruským vojakom, ale prijala to. Najmenej trikrát jej hrozilo, že ju odhalia.
„Môjho manžela odvliekli dva týždne po začiatku vojny. Netuším, kde je. Dcéra je v bezpečí v Poľsku. Riskujem teda iba ja, no neľutujem, čo robím. A kto by podozrieval šesťdesiatročnú ženu, ktorá zbiera odpadky?“ tlmočili jej slová talianske noviny.

Ako priznala, vďaka práci je nenápadná. „Prvým pravidlom, ako sa vyhnúť tomu, aby ste neskončili v pivnici (hovorový výraz pre nelegálne ruské väzenie, kam sabotérov zatvárajú bez súdu), je zostať v čo najväčšej anonymite,“ vysvetlila.
Reči o tom, aby Kyjev obetoval okupované územie a dosiahol tak vytúžený mier, ju pohoršujú. Tamojší ľudia to vraj pokladajú za zradu.
„Aj sem prichádzajú strašné správy zvonku a hnev z toho, že USA a Európa by chceli presvedčiť Ukrajinu, aby svoje územia odovzdala Rusku, je veľký. Územie nie je abstraktný pojem, to nie sú hromady zeme. Sú to ľudia, milióny ľudí, ktorých sa chystáte ponechať ich osudu a násiliu cudzej armády,“ varovala Valerija.

Nahnevaní Ukrajinci
O ukrajinskom odboji v oblastiach, ktoré obsadili Rusi, sa v Európe takmer nehovorí. Ako pritom pripomína La Stampa, často ide o početné skupiny. A to napriek tomu, že ich členov zatýkajú, mučia alebo jednoducho zmiznú bez stopy.
Odbojové skupiny väčšinou fungujú nezávisle od seba. Niektoré sa obmedzujú len na sabotáže, prieskum či zbieranie informácií, iné sa nevyhýbajú ani ozbrojenému odporu.

Jedna z najaktívnejších skupín, ktorá využíva partizánsku činnosť, sa volá Ateš (v jazyku krymských Tatárov to znamená „oheň“). Založili ju v septembri 2022, na svedomí má množstvo útokov a desiatky zabitých ruských vojakov.
Má asi 500 aktívnych členov a tisíce podporovateľov. Ukrajinskej armáde pomohla pri vojenských akciách na Kryme, pri Chersone či v Čiernom mori.
Územie nie je abstraktný pojem, to nie sú hromady zeme. Sú to ľudia, milióny ľudí, ktorých sa chystáte ponechať ich osudu a násiliu cudzej armády.
Odbojové hnutie Zlá Mavka, ktoré vzniklo pred dvoma rokmi v okupovanom Melitopole, tvoria zase iba ženy. Mavka je postava z ukrajinskej mytológie, ženský duch, ktorý mladých mužov láka do lesa, kde zomrú.
Členky nesiahajú po násilí, na okupovanom území rozširujú protiruské plagáty, letáky a iné materiály. Tlačia ilegálne noviny alebo falošné 50-rubľové bankovky s heslami proti okupácii.
„Žijeme v strachu, že nás znásilnia, zbijú či ponížia. Snažia sa nás zabiť fyzicky aj psychicky. Chcú vymazať ukrajinskú identitu, súčasťou ich plánu je i násilie proti ženám,“ citovali talianske noviny Larysu, 35-ročnú aktivistku Zlej Mavky z Chersonu, ktorej manžela Rusi zatkli už pred vyše dvoma rokmi. Aj to jej dáva silu, aby pokračovala v odpore proti ruským agresorom.

„Našou úlohou je podporovať úsilie ukrajinských vojakov. Čím skôr prídu, aby nás oslobodili, tým lepšie,“ zdôraznila.
Úvahy o tom, aby sa Kyjev vzdal obsadených území v prospech Kremľa odmieta: „Je toto kompromis, ktorý pripravuje Trump? Milióny ľudí výmenou za prímerie, ktoré Moskva okamžite poruší? Je Západ pripravený predať nás krvilačným barbarom bez toho, aby sa opýtal, čo chceme?“