Slová šéfa Európskej rady Antónia Costu v liste jej členom zneli: Agresia Ruska voči Ukrajine vrátila vojnu vysokej intenzity na náš kontinent – porušujúc základné princípy medzinárodného práva a ohrozujúc európsku bezpečnosť – v spojení s rastúcimi hybridnými a kybernetickými útokmi na členské štáty a ich hospodárstva a spoločnosti. Mier v Európe závisí od víťazstva Ukrajiny v komplexnom, spravodlivom a trvalom mieri. Tento geopolitický kontext, ktorý je tiež poznačený situáciou na Blízkom východe, bude aj v dohľadnej budúcnosti výzvou.
Jeho hodnotenie je rovnako správne, ako aj chybné. Samotný text je skvelý a z diplomatického hľadiska sa dá pochopiť, prečo v ňom niektoré veci chýbajú, ale aj tak to veľmi problematické.
Oranžový slon a labuť
Po prvé, Costa nespomenul oranžového „slona v miestnosti“. Po inaugurácii prezidenta Donalda Trumpa sa začala presadzovať extrémne agresívna zahraničná a obchodná politika proti najbližším spojencami USA. Bývalá nemecká kancelárka Angela Merkelová nedávno povedala, že Trump neverí vo „win-win situácie“ v rámci multilaterálnej spolupráce. Je presvedčený, že spojenci využili USA tým, že nedostatočne investovali do obrany a „len sa zviezli“ na vojenskej sile USA.
Dňa 20. januára prezident vyhlásil, že môže uvaliť 25-percentná clá na Kanadu a Mexiko a zároveň sľúbil represívne opatrenia proti iným krajinám ako súčasť novej obchodnej politiky USA. Trump si pripísal rýchle víťazstvo v rámci nátlakovej zahraničnej politiky založenej na clách a tvrdej sile po oznámení, že Kolumbia ustúpila v spore o repatriáciu migrantov.
Trump naznačil, že Kanada by mala byť začlenená do USA. Nedávno vyhlásil, že má v úmysle prevziať Panamský prieplav a Grónsko aj s použitím sily, ak bude treba. Jeho vyjadrenia vyvolali množstvo stretnutí na vysokých úrovniach po celej EÚ. V reakcii na vplyv „oranžovej labutej udalosti“ (inak známej ako „čierna labuť“) naznačil šéf vojenského výboru únie generál Robert Brieger možnosť nasadiť európske vojská do Grónska.
Kanada, Kolumbia, Dánsko, Mexiko a Panama sú niektorí z najbližších spojencov USA a najdôležitejších obchodných partnerov. Napriek tomu sa stali objektom ich agresie zo strany Spojených štátov. USA už nemajú partnerov a spojencov, len národné záujmy.
Európa sa nedávno pýtala na záväzok USA týkajúci sa európskej bezpečnosti podľa Washingtonskej zmluvy. Prezident Trump situáciu zhoršil, keď nastavil Ameriku na cestu k tomu, že sa stane potenciálnym protivníkom Európy.
Vyhlásenie Costu, že Európa musí prevziať väčšiu zodpovednosť za svoju vlastnú obranu, treba vnímať v tomto kontexte. Ide nielen o otázku kolektívnej obrany a prítomnosti amerických vojsk v Európe, ale aj o následné neistoty týkajúce sa spoločného velenia a riadenia, spravodajstva, odolnosti a udržateľnosti. Európa už nemá zaručené, že dostane vojenský materiál, ktorý si zakúpila na svoju obranu. Ani nie je zaručené, že NATO odpovie na jej žiadosť o vojenskú podporu. Európa musí zvážiť hrozby, ktoré by boli ešte 20. januára 2025 úplne nepredstaviteľné.
Európske ambície je potrebné vyjadriť bez akýchkoľvek obmedzení. Európa musí prevziať plnú zodpovednosť za svoju vlastnú bezpečnosť a obranu. Bodka.
Nepriatelia vo vnútri
Po druhé, v Costovom liste neboli spomenutí ani „nepriatelia vnútri“. Schopnosť EÚ a NATO reagovať na rýchlo sa meniacu bezpečnostnú situáciu je obmedzená rozhodovacím procesom založeným na konsenze. Žiadne návrhy nebudú prijaté, ak všetky členské štáty nebudú súhlasiť.
Nezhody ohľadom budúceho členstva Ukrajiny v NATO sú jedným z príkladov tohto problému. USA, Nemecko, Maďarsko a Slovensko sú proti, čím de facto blokujú vstup Ukrajiny v Severoatlantickej aliancie. Podobné problémy sa opakovane objavili pri rozhodovaní o úrovni ambícií, cieľoch obranného rozpočtu, stratégii a obrannej pomoci pre Ukrajinu, alebo dokonca pri definovaní prebiehajúcej ruskej hybridnej vojny ako takej.
Niektoré proruské krajiny – Maďarsko, Slovensko a Turecko – sú tiež členské štáty NATO, čím efektívne blokujú, odkladajú alebo zmierňujú všetky pokusy o zavedenie robustných opatrení na odstrašenie a zastavenie Ruska.
EÚ čelí identickým problémom. Proruská ultrapravica je na vzostupe. S nárastom krajne pravicových strán v celej Európe je ohrozená budúca súdržnosť NATO aj EÚ.
Návšteva slovenského premiéra Roberta Fica v Moskve na rokovaniach so šéfom Kremľa Vladimirom Putinom ho urobila tretím lídrom štátu EÚ, ktorý sa stretol s ruským prezidentom od začiatku veľkej vojny proti Ukrajine. Okrem neho už iba maďarský premiér Viktor Orbán a rakúsky kancelár Karl Nehammer (už nie je vo funkcii, pozn. red.) porušili líniu svojich európskych kolegov a cestovali do Moskvy. Ich vzťah s Putinom má vplyv na ich politiku v EÚ. Maďarsko a Slovensko zneužívajú svoj súhlas na politické vydieranie.
EÚ ani NATO nemôžu fungovať tak, ako bolo zamýšľané, ak sú v ich rozhodovacích procesoch zakorenení proruskí agenti.
Neplatné záväzky?
Po tretie, ambície sú obmedzené existujúcimi štruktúrami. Pozývací list Antónia Costu na summit uvádzal, že Európa sa musí sa stať odolnejším, efektívnejším, autonómnejším a spoľahlivejším aktérom v oblasti bezpečnosti a obrany. Tým sa stane aj silnejším transatlantickým partnerom, a to aj v rámci NATO…
Ako som už uviedol, NATO čelí niekoľkým základným výzvam od nedokonalého rozhodovacieho procesu až po „nepriateľov vnútri“. Ponúkol som tiež rady na nápravu niektorých z nich. (Pozri moje články „Prežije NATO vojnu?“, „Prečo NATO odstrašovanie nefunguje“, „Temná pravda o strachu NATO z ruskej eskalácie“, „Deväť dôvodov, prečo NATO nemôže povedať „nie“ Ukrajine“, „NATO musí opustiť ilúziu rusko-ukrajinskej vojny“ a „NATO sa musí reformovať alebo byť rozdelené“).
Podľa NATO: Posilníme našu jednotu, súdržnosť a solidaritu, staviame na trvalom transatlantickom zväzku medzi našimi národmi a sile našich spoločných demokratických hodnôt. Opätovne zdôrazňujeme náš pevný záväzok k Severoatlantickej zmluve a k vzájomnému obrannému záväzku proti všetkým hrozbám, nech už prichádzajú odkiaľkoľvek.
Toto vyhlásenie, bohužiaľ, už nie je platné.
Členské štáty aliancie už nezdieľajú spoločné hodnoty a nie sú plne oddané aliancii. Skladajú sa z úplných demokracií, demokracií s chybami, hybridných režimov a proruských krajín. To nie je životaschopná vojenská aliancia.
V istom zmysle je NATO zodpovedné. Poskytuje členským štátom výhovorku, aby neinvestovali do obrany pod zámienkou, že aliancia ich zachráni. NATO je však zložená z 32 krajín, z ktorých 31 sa nedokáže brániť a následne majú obmedzené možnosti pomôcť iným. Pomalý a len postupný prísun obrannej pomoci pre Ukrajinu je toho dôkazom.
Európa nemôže vytvoriť strategickú autonómiu v rámci NATO alebo EÚ. Potrebuje novú štruktúru založenú na spoločných záujmoch, zdieľaných hodnotách a pevnom záväzku k európskej bezpečnosti.
Čo sa dá urobiť
Roky Západ hodnotil Rusko na základe toho, ako sme si priali, aby sa vyvíjalo, a nie na základe toho, čím sa stalo. Príliš dlho sme zavierali oči pred realitou. Nemôžeme urobiť tú istú chybu s EÚ, NATO a USA. Európska zahraničná a obranná politika musí byť založená na politickej realite. Keď krajina začína globálnu obchodnú vojnu a hrozí svojim spojencami, musíme odložiť „nádeje“ a konať podľa naznačenej hrozby. To isté platí pre krajiny, ktoré flirtujú s autokraciami.
Pre odstrašenie a vybudovanie partnerstiev musí Európa hovoriť jazykom, ktorému Rusko a USA rozumejú. Jazykom odhodlania a sily.
Európa musí vytvoriť obrannú štruktúru mimo NATO a EÚ, pretože nie všetky ich členské štáty sú spôsobilé na členstvo. Aby sa krajiny dokázali úplne brániť, musia dramaticky zvýšiť svoj obranný rozpočet. Urgentne potrebujú vyplniť nedostatky v obranných schopnostiach a znovu zaviesť odstrašovanie. Okamžite musia obnoviť a posilniť svoju obrannú priemyselnú základňu.
Tento proces bude trvať roky, preto Európa musí diverzifikovať svoje zahraničné obranné nákupy a hľadať nových partnerov. Ako ukázala vojna na Ukrajine, americké zbrane a vybavenie prichádzajú s obrovskými obmedzeniami, pokiaľ ide o to, ako, kedy a kde ich možno použiť. Washington vždy uprednostní svoje národné záujmy pred záujmami „spoľahlivých spojencov“. Európa musí zvážiť iné trhy, vrátane Ukrajiny a Indo-Pacifiku. Zníženie závislosti od USA by malo byť stanovené ako strategický cieľ.
Európa sa musí riadiť pocitom naliehavosti. USA sa nezvratne zmenili. Ruská agresívna vojna na kontinente trvá už 11 rokov. Vedie hybridnú vojnu v Európe. Britské tajné služby veria, že Západ je už v stave nevyhlásenej politickej vojny s Ruskom. Podľa nemeckej spravodajskej služby sa krajiny podporujúce Ukrajinu vnímajú ako nepriatelia, a preto sú v priamom konflikte s Ruskom, ktoré už nie je odstrašené NATO a európski predstavitelia sa obávajú vojenského konfliktu medzi alianciou a Ruskom v priebehu dvoch až piatich rokov. Už nemôžeme dôverovať USA, že splnia svoje sľuby, a budú bojovať po boku svojich spojencov.
USA sú – podľa slov bývalého prezidenta Joea Bidena – na ceste k oligarchii. Ešte horšie je, že sa stali kakistokraciou, čo do medzinárodnej politiky prináša bezprecedentnú úroveň nepredvídateľnosti.
Dňa 2. februára USA začali obchodnú vojnu proti Kanade, Číne a Mexiku, zavádzajúc drakonické clá. (Clá uvalená na Kanadu a Mexiko sú momentálne zmrazené, pozn. red.). Trump sľúbil, že vyhlási obchodnú vojnu proti EÚ. Ešte horšie je, že tiež pohrozil vojenským obsadením územia jedného zo svojich najbližších spojencov. V dôsledku toho už nemožno USA považovať za spojenca. Európska bezpečnostná a obranná politika musí odzrkadľovať to, že transatlantická dôvera sa zrútila. Už si nemôže dovoliť byť spojená s krajinou, ktorá je „v stave vojny so svetom“, porušuje svoje medzinárodných záväzkov a ignoruje medzinárodné právo. Musí udržiavať morálny štandard, na ktorom bola aliancia založená.
Samozrejme, momentálne neexistuje bezprostredná hrozba vojenskej agresie. Počas studenej vojny George Kennan, známy ako zástanca politiky zadržiavania sovietskej expanzie, popísal výzvu, pred ktorou USA stáli, a ciele, ktoré sledovali, ako politické, nie vojenské. Sovietsky zväz nikdy nemal v úmysle rýchlo obsadiť západnú Európu. Tvrdil, že hrozba bola politická, pretože časom sa celý kontinent mohol pomaly posúvať do sféry sovietskeho vplyvu. Táto situácia sa týka aj súčasných oblastí Indo-Pacifiku. Hrozba je, že Čína časom môže dosiahnuť politickú dominanciu nad východnou Áziou. Európa musí posúdiť „nové“ USA cez oči amerického diplomata Georgea Kennana.
Európa musí byť pripravená brániť Ukrajinu, pretože jej osud je priamo spojený s európskou bezpečnosťou a stabilitou. Ak Ukrajina prehrá, prehráme aj my. Poľský premiér Doland Tusk zdôraznil, že rozhodnutia o vojne na Ukrajine nemôžu byť prijímané mimo Ukrajincov ani Poľska. Zdôraznil, že nikto za žiadnych okolností nechce, aby Ukrajina zoslabla alebo sa vzdala, pretože by to predstavovalo zásadnú hrozbu pre Poľsko a poľské záujmy. Toto vyhlásenie platí aj pre zvyšok Európy. Podľa slov ministra obrany Fínska Anttiho Häkkänena: Na Ukrajine prebieha vojna o budúcnosť celej Európy.
Dňa 9. novembra 2024 Tusk oznámil plán stretnúť sa s francúzskym prezidentom, britským premiérom, generálnym tajomníkom NATO a lídrami severnej Európy a Pobaltia, aby diskutovali o transatlantickej spolupráci a vojne na Ukrajine. T ekonomicky a morálne silná skupina krajín zdieľa spoločný súbor hodnôt a princípov. Skladá sa z členských štátov EÚ aj z tých mimo nej. Skupina by mala tiež zahŕňať Island, Holandsko, Česko Rumunsko, Bulharsko a možno aj Nemecko. Ešte dôležitejšie je, že Ukrajina musí byť okamžite integrovaná do európskej obrany.
Ako zdôrazňujem v článku Deväť dôvodov, prečo NATO nemôže povedať nie Ukrajine“, Ukrajina pomôže vytvoriť európsku strategickú autonómiu. S viac ako miliónom mužov a žien v armáde, živou a modernou obranou priemyselnou základňou a populáciou okolo 32 miliónov by Ukrajina fundamentálne a okamžite posilnila európsku bezpečnosť. Európa – s USA alebo bez nich – by bola schopná odradiť budúcu ruskú agresiu.
V podstate sa musí Európa rozhodnúť, či bude pokračovať ako klient Spojených štátov, alebo sa bude usilovať byť rovnocenným partnerom, ktorý bude mať schopnosť rozhodovať o svojom vlastnom osude. Budúca vojenská aliancia – v rámci alebo mimo NATO či EÚ – musí byť založená na spoločných hodnotách a princípoch. Jej členské štáty musia byť zložené iba z plných demokracií. Členovia musia byť hodnotení na základe minulých zásluh (napr. politická vôľa a odvaha, podpora Ukrajiny, záväzok dve percentá HDP na obranu, bilaterálne vzťahy s Ruskom atď.).
Musí mať mechanizmus na vylúčenie členov, ktorí podkopávajú alianciu. Takpovediac členský poplatok musí byť absolútny. Zlyhanie v splnení stanoveného percenta z HDP musí automaticky viesť k vylúčeniu. Musí byť zavedené dvojtretinové, aby sa organizácia mohla jednoznačne vysporiadať so všetkými vyvíjajúcimi sa rizikami a hrozbami.
„Budúcnosť európskej a globálnej bezpečnosti závisí od výsledku vojny na Ukrajine. Hlboko sa obávam o bezpečnostnú situáciu v Európe. Nie sme vo vojne, ale nežijeme ani v mieri,“ povedal generálny tajomník NATO Mark Rutte 13. januára 2025.
Budúcnosť európskej a globálnej bezpečnosti teda závisí od toho, či Európa urgentne obnoví európsku strategickú autonómiu. To je nemožné, pokiaľ Ukrajina nie je považovaná za súčasť riešenia.
Európa musí mať odvahu uznať, že inštitúcie, ktoré jej slúžili desaťročia, už neplnia jej záujmy. Možno ich už nie je možné opraviť ani reformovať.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
