Svet sa mení.
Samozrejme, mení sa neustále, ale tak rýchlo a do takej priepasti sa podľa všetkého svet už dávno nerútil.
Pokladníčka na benzínke sa dnes priznala, že cíti väčšiu úzkosť ako v marci v dvadsiatom druhom.
A toto je Charkov. Mesto, kde v marci 2022 nalietavali ruské stíhačky na husto obývané sídliská. Zdalo sa, že nič strašnejšie už v živote nemožno zažiť.
Úprimne závidím optimistom, ktorí stále považujú pohrávanie sa dvoch diktátorov za kurióznu partiu alebo prefíkaný plán.
Bola by som rada, keby to tak dopadlo.
Ale teraz sú farby na mojom obrázku sveta temnejšie. A ani nie preto, že za oknami, ako zvyčajne, zavýja siréna, a v telegramových kanáloch sa mihajú oznamy: „Letí! Súrne do krytu!“ Tieto správy už vyznievajú ako lokálne drobnosti v porovnaní s tým, ako svet zošalel.
Peremoha, ako znie po našom víťazstvo, sa zmenila na peremovyny – vyjednávania, propagandisti na pravdovravcov, agresorská krajina na nevinnú obeť a vojnový zločinec na konštruktívneho rokovacieho partnera.
Toto je stručné zhrnutie večerných správ.
Kremeľ a Washington práve obrátili pravdu naruby. A vyslúžili si ovácie tej časti ľudstva, ktorá chodila za školu počas lekcií histórie posledných osemdesiatich rokov.
„Toto nie je naša vojna“ – pravdepodobne týmito slovami sa začala druhá svetová vojna. Z evolučného rebríka sa vykľulo točité schodisko.
