Prieskum CBS News-YouGov ukázal, že približne 56 percent Američanov je proti zavedeniu nových ciel na tovar dovážaný z iných krajín. Iné výskumy naznačujú, že obyvatelia USA neočakávajú, že Trumpova obchodná vojna sa skončí dobre. Aká je teda v súvislosti so zavedením ciel primárna politická motivácia amerického prezidenta?
Za posledných štyri až šesť týždňov nastala v USA zásadná zmena v tom, ako voliči vnímajú Trumpove ekonomické kroky. Ak sa pozriete na spotrebiteľské výdavky, domácnosti šetria a nemíňajú. Trump hovorí o clách ako o najkrajšom anglickom slove a obhajuje ich už od polovice 80. rokov minulého storočia. Sú pre neho politickým nástrojom, domnieva sa, že mu dávajú výkonnú moc a že tak má veci pod kontrolou. Trump sa neustále sťažuje a verí, že Ameriku ostatní využívajú, či už v obrannej, alebo obchodnej politike. Na zavedenie takýchto ciel však neexistuje žiadny dobrý dôvod, lebo je to vstup do celosvetovej obchodnej vojny, ktorá v nasledujúcich mesiacoch môže zmraziť všetky ekonomiky. Nevylučujem však, že Trump už o niekoľko týždňov clá prehodnotí.
Prečo by to robil?
Koncom apríla uplynie 100 dní, čo bude v úrade. Už teraz je Trumpovo pôsobenie také vyčerpávajúce, ako keby tam bol niekoľko rokov. Pokojne sa však môže stať, že Trump pri clách jednoducho ohlási víťazstvo a zruší ich. Podobné to môže byť aj pri Elonovi Muskovi. Proti jeho krokom rastie odpor, a napriek rozdávaniu peňazí republikáni nevyhrali dôležité voľby vo Wisconsine a na Floride dostali menej hlasov, než očakávali. Nemyslím si, že Musk niekam odíde, ale asi sa stiahne viac do úzadia.
Rusko je jedinou väčšou krajinou, ktorá chýba na Trumpovom zozname ciel. Oficiálne je to preto, že Moskva už čelí prísnym sankciám za vojnu proti Ukrajine. Je to pravda, ale tiež vieme, aké dôležité sú v politike a medzinárodných vzťahoch symboly. Prístup Trumpa k Rusku v otázke ciel teda viedol k rôznym špekuláciám, najmä vzhľadom na neochotu prezidenta USA kritizovať šéfa Kremľa Vladimira Putina. Ako to vnímate?
Áno, na Rusko neboli uvalené clá. Rovnaké je to so Severnou Kóreou, ale tú nepovažujeme za významného ekonomického hráča. To, že sa Rusko clám vyhlo, je mimoriadna vec. Ale odráža to, ako momentálne vníma Washington Moskvu. Trump je zaujatý tým, že chce vyriešiť ruskú inváziu na Ukrajinu. Znamená to, že na Rusko sa díva oddelene od ostatných vecí. Objavila sa úvaha, že by USA mohli uvaliť sekundárne sankcie na obchod s ruskou ropou. Zasiahlo by to Čínu, ale aj amerických spojencov vrátane Turecka, ktoré na Ukrajine zohráva dôležitú úlohu.
Využije Trump tieto sankcie?
Tak ako som povedal, myslím si, že šéf Bieleho domu zvolí k Rusku špeciálny prístup. Podľa mňa Trump verí, že neobhajuje to, čo Rusi robia, ale chce s nimi rokovať bilaterálne. Znamená to, že na vedľajšiu koľaj sa dostal aj ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj, ktorého to nahnevalo. Nehovoriac už o dohode o nerastoch, ktorá v podstate na večné časy dostáva Ukrajinu do područia Spojených štátov. Samozrejme, Putinovi dáva tento Trumpov prístup priestor na manévrovanie, ktorý využíva. Ak ste v strednej Európe, myslím si, že je to skutočne dôležitý vývoj. Diskutuje sa už o tom, či sa USA stiahnu z líderskej pozície ozbrojených zložiek NATO. Môže to byť zásadné prehodnotenie prístupu Ameriky k Severoatlantickej aliancii. Tradíciou je, že Európania riadia civilnú zložku NATO a Spojené štáty velia ozbrojeným silám. Keby sa Spojené štáty rozhodli presunúť svoje jadrové zbrane mimo starého kontinentu, bol by to koniec aliancie. Ale už aj odchod Američanov z velenia vojenských síl NATO môže znamenať hrozbu jeho rozpadu. A toto všetko súvisí s tým, ako sa Trump správa k Rusom.
Čítajte viac Žart či príprava na puč? Trump tvrdí, že by mohol byť prezidentom aj po tretí raz. Čo na to experti?
Môže sa stať, že sa Trumpove obchodné vojny zmenia na vojnové konflikty? Najmä ak zoberieme do úvahy napätie medzi USA a Čínou.
Obávam sa, že áno. Veľa sa hovorí o tom, ako sa konflikty zmenili. No je pozoruhodné, že keď sa pozrieme na ruskú inváziu na Ukrajinu, tá vyzerá rovnako ako takpovediac staré vojny. Teda to, čo sa tradične dialo v Európe, kde sme v histórii videli masívne nasadenie armád, ktoré sa v istom momente dostali do patovej situácie. Po konci studenej vojny sme mali pocit, že takto konflikty nevyzerajú. Viac sme videli zástupné a hybridné vojny. Napriek tomu nás to môže priviesť až do sveta, v ktorom budeme medzi sebou bojovať.
Netvrdím, že to bude okamžitý a dramatický prechod od obchodnej vojny ku skutočnej. Je to však také pomalé varenie žaby, ktoré nás môže nasmerovať k mnohým konfliktom. Nehovorím napríklad o náhlej invázii Číny na Taiwan. Skôr o rastúcom tlaku Pekingu na Tchaj-pej, čo dostane do zložitej pozície USA. Zároveň sme svedkami napätia na Kórejskom polostrove, a všetko to má vplyv na Japonsko. Prirátajte k tomu nestabilitu na Blízkom východe, kroky Izraela a Iránu, a tiež to, čo sa deje v Európe. Zrazu vidíme, že svet je v neustálom konflikte, ktorý pomaly vrie. Obchodné vojny len prilejú olej do ohňa. A ak ich nedokážeme dobre manažovať, priblížia nás ku skutočnej vojne.
Historické porovnania nie vždy fungujú, ale aj experti prirovnávajú súčasnú politickú a ekonomickú situáciu k rôznym dejinným obdobiam. K dvadsiatym či tridsiatym rokom minulého storočia alebo k tomu, čo sa dialo pred prvou svetovou vojnou. Majú takéto porovnávania zmysel?
Z európskej perspektívy je jasné, že v súčasnom svete vidíte veci, ktoré vám pripomínajú históriu a hľadáte dejinné súvislosti. Američania väčšinou nevedia takýto prístup oceniť. Na druhej strane sa podľa mňa dá povedať, že momentálny stav je v niektorých ohľadoch podobný iným dejinným periódam, ale zároveň je dramaticky odlišný. Dôvodom sú sociálne médiá a vplyv propagandy alebo dezinformačných kanálov. Do toho vstupujú autoritatívni lídri a vidíme ich aj v štátoch, ktoré sú spojencami USA. Je to prípad Slovenska, Maďarska či Turecka. Tento typ politiky však naráža na odpor prodemokratickejších síl a výsledkom sú protesty v uliciach.
Všetko to sledujú krajiny, ktoré nemajú rovnaké bezpečnostné ciele ako my. Hovorím najmä o Rusku a Číne, ale aj o Iráne alebo Severnej Kórei, či o neštátnych aktéroch, ako sú Islamský štát, Al-Kajdá, prípadne organizované zločinecké skupiny. Naši politici a inštitúcie nie sú schopní reagovať na to, ako sa svet zmenil. Preto si myslím, že pomaly smerujeme k autokracii alebo sa aspoň odkláňame od demokracie, ktorej hrozí smrť. Pozrite sa, čo sa stalo po páde železnej opony roku 1989. Vtedy sme dúfali v rešpektovanie práv ľudí, v dôležitosť inštitúcií, zákonov a trhového hospodárstva. Je však zložité, aby to fungovalo v ekonomicky zložitých časoch a pod tlakom konfliktov. A nastupujúci autoritatívni lídri, ku ktorým bohužiaľ patrí aj americký prezident, ani nechcú politicky pozdvihnúť ľudí a odmietajú funkčné inštitúcie.