V sprístupnených materiáloch v archíve americkej tajnej služby sa nachádza niekoľko zaujímavých dokumentov. Pozreli sme sa na ten, ktorý pochádza z jari 1952, čiže z obdobia studenej vojny, keď eskalovalo napätie medzi Západom a Sovietskym zväzom s jeho komunistickými satelitmi, medzi ktoré patril aj spoločný štát Slovákov a Čechov.
Československá redakcia Hlasu Ameriky mala sídlo vo Washingtone, hlásatelia bol slovenskí a českí krajania, respektíve emigranti, ktorí ušli po komunistickom prevrate v Prahe vo februári 1948. Prevažnú väčšinu pritom tvorili Česi. Tajná správa CIA z mája 1952 tvrdila, že až 70 – 80 percent dospelých ľudí v Československu pravidelne počúva najmenej dva programy Hlasu Ameriky týždenne. „V informačnom vákuu toto vysielanie zohráva rozhodujúcu úlohu, ktorú si podľa môjho názoru USA úplne neuvedomujú," poznamenal autor správy.
Čítajte viac Čo prezradila CIA: Štrougala mal Brežnev v zálohe, keby Husák zlyhal
Jeho meno je aj po niekoľkých desaťročiach utajené, na dokumente je vybielené pre ochranu totožnosti. Môžeme však predpokladať, že išlo o amerického diplomata, ktorý pôsobil na veľvyslanectve v Prahe zároveň ako spravodajský dôstojník.
Pokračoval, že obrovská väčšina poslucháčov rada počúva vysielanie: „Dychtivo hľadajú Hlas Ameriky ako zdroj informácií o slobodnom svete." Dodal, že ich zaujíma názor USA na dianie v komunistických krajinách i aktivity Spojených štátov za železnou oponou. Autor konštatoval, že sú dve skupiny obyvateľov, ktoré nepočúvajú Hlas Ameriky: hlboko presvedčení komunisti a niektorí intelektuáli, ktorí síce nenávidia komunizmus, ale zároveň neveria západnej demokracii (ich zázemie nešpecifikoval).
Bolo to obdobie, keď v Československu ešte nevysielala televízia (začala skúšobne až v máji 1953), ako to vyzeralo so šírením výlučne zvukového signálu? Autor poznamenal, že v Československu sú oficiálne registrované približne dva milióny rozhlasových prijímačov, ale v skutočnosti ich môžu byť až tri milióny. Malo ísť o rádiá, ktoré zostali po Nemcoch po skončení druhej svetovej vojny.
Čítajte viac Dohoda Beneša so Stalinom. Zmluva s diablom alebo s osloboditeľom?
Pochopiteľne, že komunistický režim si dal záležať na rušení signálu Hlasu Ameriky. Rušičky sa zameriavali hlavne na dva večerné programy, ktoré sa začínali o 18.30 a o 21. hodine. Správa CIA je aj konkrétna z jedného dňa: „Počas dňa rušili signál mierne, ale keď sa objavila správa o politických čistkách v Československu, rušenie bolo také silné, že nebolo možné počuť, čo sa hovorí." Na stredných vlnách bolo vysielanie preto nezrozumiteľné, kto chcel niečo počuť, musel prejsť na krátke vlny.
Načasovanie vysielania hodnotil autor pozitívne, no podotkol, že niečo sa dá zlepšiť. Dal najavo, že večerný program by sa mohol začať skôr: „Malo by sa pamätať na to, že ľudia v Československu idú do postele okolo 22. hodiny." Ozrejmil, že to súvisí s tým, že vo fabrikách sa začína pracovať už o 6. hodine. „Väčšina robotníkov nebýva v blízkosti fabrík, preto musia ráno vstávať pred piatou hodinou."
Čítajte viac Odmietnutie Marshallovho plánu bolo otázkou družby
V čase vypracovania správy CIA jeden rok vysielala iná stanica s rovnakým zameraním. Bola ňou Slobodná Európa, ktorá malo sídlo v Mníchove. Autor upozornil, že je vo výhodnejšej pozícii v porovnaní s redakciou vo Washingtone. Ako príklad uviedol to, že získava dôležité aktuálne informácie od československých občanov, ktorým sa podarilo emigrovať do slobodného západného Nemecka. „Hlas Ameriky sa nachádza na vzdialenom kontinente, buď nemá dostatok spravodajských informácií o ľuďoch v Československu, alebo sa tieto správy dostávajú do redakcie cez komplikované kanály, prichádzajú príliš neskoro, aby poskytli aktuálny obraz."
Autor takpovediac medzi riadkami naznačil, že nie je vhodné pretláčať do vysielania informácie o prominentných Slovákoch a Čechoch, ktorí utiekli do zahraničia. Najprv ozrejmil, že v Československu ich nepovažujú za také symboly nádeje alebo odporu, ako boli Tomáš G. Masaryk a Edvard Beneš. Aj preto akékoľvek zvýrazňovanie osobností, ktoré emigrovali po februári 1948, by sa medzi československými poslucháčmi stretlo s chladnou nedôverou. Konkrétne vysvetlenie znelo takto: „Týchto politikov v exile považujú za šťastných jednotlivcov, ktorí dokázali včas odísť z krajiny do ‚raja‘, ako Čechoslováci nazývajú slobodný svet."
Táto časť správy upozornila na to, že Česi a Slováci síce týchto politikov logicky neobviňujú z priamej pomoci komunistom, aby sa v roku 1948 dostali k moci, no prevláda v nich názor, že si nesplnili všetky povinnosti: neurobili všetko, aby zabránili tragédii, ktorou bol komunistický prevrat bez použitia násilia. Autor podčiarkol, že občania vyčítajú bývalým demokratickým predstaviteľom, že sa nepokúsili ani o symbolický odpor, keď Klement Gottwald a jeho komunistickí kumpáni ovládli štát. Dodal, že ľudia silno cítia, že morálne vedenie musí vzísť z ich vlastných radov, nevidia ho v politických emigrantoch.
Zmienil sa tiež o tom, že obyvatelia neveria kvetnatým rečiam týchto predstaviteľov a nechcú počúvať ich vety plné fráz, ktoré majú vyznieť vlastenecky. Zdôraznil, že vysielanie takých prejavov na vlnách Hlasu Ameriky nemôže mať dobrý efekt a, naopak, jedine dokáže uškodiť záujmom Západu.
Ďalšia časť správy poukázala na to, že Slováci a Česi síce obdivujú americký spôsob života, ale nezaujíma ich jeho propagácia. Naopak, uprednostnili by morálnu podporu, aby dokázali znášať komunistický útlak: „Najdôležitejšie pre nich je vlastné prežitie a oslobodenie. Chcú počúvať o sile Západu a konkrétnych porovnaniach medzi železnou oponou a slobodným svetom." Autor tiež upozornil na to, že poslucháči nechcú, aby im Hlas Ameriky takpovediac rozdával rozumy, čo podľa neho musia tvorcovia programov brať do úvahy.
Čítajte viac Exkluzívne: Unikátna nahrávka naznačuje, že Jana Masaryka zabili
Zostavovateľ správy ďalej kritizoval redakciu československého vysielania vo Washingtone za to, že v nej často čítajú správy príliš oficiálnym hlasom, poslucháčom chýba dojem z pocitu ľudského dotyku na diaľku. Určite to podľa jeho názoru bolo nevyhnutné zmeniť.
Iné odporúčanie sa týkalo prístupu k členom vládnucej totalitnej strany. Autor tvrdil, že komunistická strana má len pätinu hlboko presvedčených členov o jej smerovaní, čo asi súviselo s politickým vytriezvením po februári 1948 (hospodárstvo čelilo vážnym problémom a rozbiehali sa čistky, ktorým padli za obeť už aj komunisti). Čo teda poradil? „Hlas Ameriky by mal útočiť na komunistickú stranu a jej lídrov ešte silnejšie a častejšie než v minulosti, ale musí robiť rozdiely medzi vysokopostavenými funkcionármi a radovými členmi." Správa upozornila, že medzi komunistami sú aj takí, ktorých v podstate prinútili vstúpiť do strany, a vyhrážať sa im pomstou v budúcnosti by bolo kontraproduktívne.
Analytik, ktorý napísal správu, si zvlášť všimol túžbu československých občanov žiť v slobodnej krajine. Podotkol pritom o nich, že vo všeobecnosti nadobudli dojem, že USA majú záujem udržať súčasný stav pomeru síl vo svete, respektíve nepodniknúť nič priamo, čo by ich vymanilo z komunistickej ríše. „Ľudia za železnou oponou neradi počúvajú o mierovej propagande. Vojna je jediná nádej týchto utláčaných ľudí, nevidia inú možnosť, ako si znovu vydobyť slobodu. V poslednom roku začala byť situácia v Československu taká neznesiteľná, že Čechoslováci sa už neboja vojny a devastácie, ktorá ju nevyhnutne sprevádza. Sú ochotní vidieť svoju krajinu v troskách, aby opäť získali slobodu," zdôraznil autor správy.
Pripravenosť Slovákov a Čechov na obrovské škody v prípade vojny Západu proti komunistickému impériu riadenému z Moskvy objasnil aj tým, že počas druhej svetovej vojny nemali tak silno zničenú krajinu ako napríklad Poliaci. Podčiarkol preto, že v prípade vysielania Hlasu do Ameriky do Československa sa jednoznačne treba vyhnúť rečiam o mieri.
V tej dobe možno naozaj veľa ľudí dúfalo, že krajiny západného sveta nenechajú východoeurópske komunistické štáty v kliešťach Kremľa. Pripomeňme, že vtedy v prípade vypuknutia konvenčnej vojny by ešte nehrozila jej premena na skazonosný konflikt (Sovietsky zväz vykonal prvý test atómovej bomby v roku 1949, Moskva a Washington nedisponovali stovkami či až tisícami jadrových hlavíc na rozdiel od neskoršieho obdobia, keď preteky v zbrojení dosahovali obludnú podobu).