Čomu kancelár Friedrich Merz verí v zahraničnej a bezpečnostnej politike? Ako to môže formovať jeho prístup k americkému prezidentovi Donaldovi Trumpovi, ruskej vojne proti Ukrajine a Európskej únii?
Merza v nemeckom politickom spektre považujú za jedného z najväčších podporovateľov vzťahov s USA. Je to idea, ktorá siaha až ku Konradovi Adenauerovi. Ten sa ako kancelár v 50. rokoch usiloval o tesnú integráciu západného Nemecka do transatlantickej politickej, ekonomickej a bezpečnostnej architektúry. Vnímal to ako nástroj na obnovu krajiny. No kresťanskí demokrati z tohto prístupu takpovediac vytriezveli po februárovom prejave amerického viceprezidenta JD Vancea na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii. Ukázalo sa totiž, že Washington chce do nemecko-amerických vzťahov vniesť ideológiu.
V akom zmysle?
Všetci vedeli, že druhá vláda Donalda Trumpa prinesie určité rozpory do komunikácie so spojencami a isté preorientovanie americkej zahraničnej politiky – teda odklon od Európy a aj od Nemecka. Ak by však vzťahy Washingtonu a starého kontinentu zostali založené na spoločných záujmoch, bolo by v nich ľahšie nájsť kompromisy. Bolo by napríklad možné dohodnúť sa na procese a časovom pláne, podľa ktorého by sa povedzme za 10 rokov prenieslo obranné a bezpečnostné bremeno zo Spojených štátov na Európu. Vance však v spomenutom prejave naznačil, že Európa je pre USA ideologickým konkurentom. Nehovoril o tom, ako vývoj vníma Merz, predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová, francúzsky prezident Emmanuel Macron či poľský premiér Donald Tusk.
Vance rozprával o nacionalistickej Európe maďarského predsedu vlády Viktora Orbána. No v konkurenčnom ideologickom kontexte je veľmi ťažké dohodnúť sa na akomkoľvek pláne, pretože obe strany sa v zásade pozerajú na veci veľmi odlišným spôsobom. Vanceov prejav zmenil Merzovu rétoriku týkajúcu sa USA. Teraz sa koaličná dohoda pri transatlantických vzťahoch vracia k tradičnejšiemu jazyku. Je to snaha komunikovať so Spojenými štátmi a nepáliť mosty. Pravdepodobne to nová nemecká vláda vníma tak, že je zodpovedná minimálne za snahu vybudovať produktívne vzťahy s Trumpovým Bielym domom. Myslím si však, že si uvedomuje aj to, že je veľmi nepravdepodobné, že by medzi Berlínom a Washingtonom vznikol produktívny, spoľahlivý a dôveryhodný vzťah.
Bude sa teda Merz viac orientovať na Európu?
Áno. Privádza ma to k druhému bodu, ktorý ste spomenuli v otázke. Merz bol poslancom Európskeho parlamentu a inštitúcie EÚ pozná celkom dobre. Ešte pred zvolením za kancelára investoval veľa energie do budovania vzťahov so súčasnými lídrami vo Varšave, v Paríži a v iných európskych krajinách. Merz bude dávať dôraz na Severoatlantickú alianciu, keďže bezpečnostné štruktúry NATO sú v mnohých ohľadoch nenahraditeľné. Merz vie, ako môže EÚ finančne a legislatívne prispieť k úsiliu Európy o prezbrojenie, ale kancelár bude klásť veľký dôraz aj na koalície ochotných. Jeho prvé návštevy smerovali do Paríža a Varšavy, a povedal tiež, že vzťah so Spojeným kráľovstvom bude rozhodujúci pre jeho zahraničnopolitické úsilie. Okrem toho uvidíme vznik skupín na riešenie rôznych politických problémov, ktorým čelíme – napríklad formát E5 ministrov obrany, v ktorom sú Nemecko, Francúzsko, Poľsko, Británia a Taliansko. Určite bude pokračovať koordinácia medzi Berlínom, Pobaltím a severskými krajinami, v čom bol celkom efektívny aj Merzov predchodca Olaf Scholz.
Nakoľko nový kancelár nadviaže na politiku predchádzajúcej vlády týkajúcu sa Ruska?
Merz aj Scholz museli vo svojich stranách zápasiť s niektorými menšinovými názormi, ktoré do určitej miery hovorili o obnove vzťahov s Ruskom, najmä v energetickej oblasti. Ani jeden z nich však nemal záujem tieto hlasy podporovať. Naopak, tvrdo pracovali na tom, aby sa tieto názory nedostali do hlavného prúdu ich strán. Nemyslím si, že by sa niekto v novej vláde chcel vracať k tomu, čo bolo pred inváziou vo februári 2022. Takéto vzťahy s Ruskom už nepokladajú za životaschopné.
Nemecká energetická, zahraničná a obranná politika budú vyzerať celkom inak v porovnaní s tým, čo sa dialo pred veľkou vojnou. Hlavné demokratické strany – konzervatívci, sociálni demokrati a Zelení – sú presvedčené, že platí to, na čom sa spojenci (vrátane Slovenska, pozn. red.) minulý rok dohodli na summite NATO vo Washingtone. Teda, že Rusko bude v dohľadnej budúcnosti naďalej hrozbou. V novom parlamente podporili ústavný dodatok, ktorý mení dlhovú politiku krajiny, aby bolo možné viac investovať do obrany Nemecka. A čo je dôležité – aj do podpory Ukrajiny. Fiškálna otázka už nie je hlavným obmedzením. Ukáže sa však, či vláda tieto investície zvládne zrealizovať z byrokratického hľadiska, ako sa k tomu postaví obranný priemysel a ako budú schopné nemecké ozbrojené sily pokračovať v reformách, aby dokázali absorbovať nové iniciatívy a vojenské spôsobilosti.
Čítajte viac Putin priznal, že na boj so Západom nebol pripravený. Stačilo na neho po Kryme zatlačiť?
Merz je v politike dlho, ale nemá veľké skúsenosti s jej výkonom na najvyššej úrovni. Bude schopný čeliť Trumpovi a šéfovi Kremľa Putinovi?
Predpokladám, že on by vám odpovedal, že áno. Ale máte pravdu, keď poukazujete na to, že Merz nemá skúsenosti s vyšším politickým manažmentom vo výkonnej funkcii. Zvolili ho do Európskeho parlamentu, do Bundestagu a do vedenia strany. Ale to všetko boli, samozrejme, pozície získané v rámci vnútrostraníckych procesov. Má isté skúsenosti zo súkromného sektora – bol šéfom dozornej rady obrannej spoločnosti BlackRock. Myslím si, že ľudia preto predpokladajú, že s Trumpom sa Merz dokáže dohodnúť. Ale, ako som spomínal, do vzťahov Berlína s Washingtonom sa dostala ideologická zložka. Skúsenosti z podnikateľského sveta politika na niečo také nepripravia. Merz tiež niekedy koná unáhlene a rýchlo sa dá zlákať na využitie taktických príležitostí, bez hlbšej analýzy strategických dôsledkov. Občas však mal šťastie, že dostal druhú šancu.
Ako keď ho minulý týždeň zvolili za kancelára v druhom kole?
V utorok neuspel v prvom kole hlasovania, a postup je taký, že druhé sa malo uskutočniť až v piatok. Krajne pravicová Alternatíva pre Nemecko (AfD) by tak dostala štyri dni na manévrovanie a podkopávanie demokratických procesov. Merz mal však šťastie, že sa k nemu – okrem koaličnej SPD – priklonili aj Zelení a Ľavica. Výsledkom bolo, že dvojtretinovou väčšinou schválili ďalšie hlasovanie ešte v ten istý deň. Takže, áno, Merz vie využiť druhé šance, čo sa ukázalo aj v minulosti, keď prehral boj o predsedu CDU, no nakoniec sa stal kancelárom. Nie som si však istý, čo to hovorí o jeho schopnosti zvládnuť stretnutie s Trumpom či s Putinom a pozviechať sa, keby nedopadlo dobre. Je pravdepodobné, že sa to možno už čoskoro dozvieme.
Čítajte viac Strategické víťazstvo nad Západom? Putin naň môže myslieť, vraví nemecký generál
Hlavný veliteľ nemeckých ozbrojených síl, generál Carsten Breuer, viackrát verejne varoval pred možnosťou ruského útoku proti krajine NATO. Len nedávno povedal: Nejde o to, koľko času potrebujeme, ale oveľa viac o to, koľko času nám Putin dáva, aby sme boli pripravení. Sú to veľmi silné slová. Súhlasí s nimi Merz?
Breuerove vyjadrenia treba zasadiť do širšieho kontextu. Na jeho slová vplývajú tri faktory. Prvým je vývoj vojny na Ukrajine. Bez ohľadu na to, ako bude situácia vyzerať, rozhodujúci bude potenciál Ruska obnoviť a rozšíriť svoje ozbrojené sily. Druhou dôležitou vecou, ktorú musíme sledovať, je takpovediac odpútavanie sa Spojených štátov od Európy a to, ako veľmi nás tento proces zasiahne. A tretím zásadným faktorom je naša kolektívna snaha odradiť imperialistické Rusko. Európske obranné úsilie bolo doteraz v mnohých ohľadoch príliš pomalé, a to sa jednoznačne týka aj Nemecka. Poľsko, pobaltské krajiny, Fínsko či Švédsko sú aspoň do určitej miery pozitívnymi príkladmi toho, ako sa dajú presmerovať verejné financie na nové priority, ktorými sú bezpečnostné hrozby. Nemecko, napriek špeciálnemu fondu vo výške 100 miliárd eur, za posledné tri a pol roka v skutočnosti nedostatočne zvýšilo svoje obranné kapacity, a dá sa povedať, že mu dochádza čas. Aj na to upozorňuje generál Breuer.
Je totiž dôležité mať na pamäti, aké faktory určujú, či sa ruská hrozba zhmotní a kedy. Môžeme urobiť viac pre to, aby sme ju odvrátili, aby sme Moskvu účinne odstrašili, ale ani naše príležitosti nie sú neobmedzené. Nemecko musí postupovať rýchlejšie a myslím si, že sa to odráža aj v tom, že sociálny demokrat Boris Pistorius zostal ministrom obrany. Je to znak toho, že Merz vníma, aké dôležité je v tejto oblasti zachovať kontinuitu. Pistorius je ministrom už dva roky, ale často mu v úrade chýbala politická podpora od kancelára Scholza. Dúfam, že teraz sa to zmení. Dobré tiež je, že medzi kancelárom a ministerstvom zahraničných vecí by mala zavládnuť väčšia jednota, keďže oba tieto rezorty má pod kontrolou CDU.
Veľa sa diskutuje o tom, že nie je isté, či by bol Trump ochotný brániť európskych spojencov. Postavilo by sa Nemecko na ich stranu v prípade útoku Ruska na Pobaltie či Poľsko?
Predchádzajúci kancelár Scholz vyhlásil, že Nemecko by bránilo každý centimeter územia NATO. Myslím si, že Merz je o tom ešte viac presvedčený. Nasadenie na boj pripravenej nemeckej brigády v Litve má presne tento účel – vyslať jasný signál. Ale Berlín musí urobiť viac, aby bol schopný pomáhať pri odvrátení možného ruského útoku. Nemecko musí budovať zálohy, investovať do protivzdušnej a protiraketovej obrany a do spôsobilostí, ktoré umožnia zasiahnuť Rusko hlboko v tyle – tam, kde by ho to bolelo najviac. Čiastočne to rieši rozhodnutie nasadiť americké kapacity na území Nemecka. Európania spoločne pracujú na systémoch, ktoré dokážu ničiť vzdialené ciele. Je to aj odkaz Rusku: keby sa o niečo pokúsilo, nebudeme sa len brániť – dokážeme ho zasiahnuť. Dúfajme, že to napokon bude mať odstrašujúci účinok, ktorý prinúti Kremeľ, aby si dobre rozmyslel, či sa vôbec chce o niečo pokúsiť.
Ale opäť, je tu dlhý zoznam úloh, ktoré musí Nemecko splniť, a všetky budú veľmi drahé. Bude si to vyžadovať nových vojakov aj silné politické vedenie. No vzhľadom na to, že máme novú nemeckú vládu, ktorá jasne vníma hrozby, myslím si, že existuje veľká šanca na dosiahnutie významného pokroku. Malo by to upokojiť partnerov Nemecka v strednej a vo východnej Európe.
Ako nemeckú zahraničnú a bezpečnostnú politiku ovplyvní nárast krajne pravicovej AfD? Podľa viacerých prieskumov je to momentálne najpopulárnejšia strana v Nemecku.
Za posledné týždne sme mohli vidieť, ako si AfD užíva novú schopnosť zasahovať do nemeckého demokratického procesu. Určite sa bude snažiť rozprúdiť diskusie týkajúce sa Ukrajiny, Ruska, Spojených štátov či Európskej únie. Myslím si však, že spôsob, akým sa štyri ďalšie strany v parlamente spojili, aby umožnili druhé hlasovanie za Merza, ukazuje, že AfD stále tvorí v nemeckom politickom spektre menšinu. A ak budú ostatní spolupracovať, môžu zabezpečiť, že politické procesy v krajine budú naďalej fungovať a liberálna demokracia sa udrží aj do budúcnosti. AfD predstavuje na domácom aj medzinárodnom poli významnú výzvu, ale strana môže naraziť na hranice svojho vplyvu. Bezpečnostné služby označili AfD za preukázateľne pravicovo-extrémistickú organizáciu. Dáva to demokratickým silám v Nemecku nové nástroje a argumenty, ako postupovať pri minimalizácii jej vplyvu v politickom procese – a dúfajme, že sa to prejaví aj v najbližších federálnych voľbách.
Čítajte viac V čom zlyhal a čo zvládol? Experti: Trump verí, že za sto dní dokázal všetko
Aj keď budú AfD naďalej podporovať minimálne niektorí predstaviteľmi Trumpovej vlády?
Je to súčasť ideologickej súťaže, o ktorej som už hovoril. Elon Musk, Vance a ďalší vyjadrujú AfD otvorenú podporu a jej predstavitelia vystupujú na verejných fórach hnutia MAGA v Spojených štátoch. Tento vzťah teda pravdepodobne bude pokračovať. AfD a MAGA sa ideologicky výrazne prekrývajú. Pre nemeckých demokratických politikov a vládu je to výzva – z hľadiska vnútornej bezpečnosti aj zahraničných vzťahov. Je to nová situácia, hoci ju možno prirovnať k obdobiu studenej vojny. Vtedy tiež sovietske vplyvové operácie a mierové protestné hnutia z 80. rokov vyvíjali tlak na nemecký demokratický systém – zvonku aj zvnútra. Ale možno je to dnes ešte vážnejšie.
Prečo?
AfD je silnejšia než akékoľvek protestné hnutie v 80. rokoch. A zároveň sme dnes oveľa viac závislí od Spojených štátov, než sme kedy boli od Sovietskeho zväzu. Riziká a dôsledky prípadného zlyhania by boli teraz omnoho vyššie.
Je zaujímavé, že ste práve porovnali Sovietsky zväz s Trumpovou vládou.
Upadajúcemu Sovietskemu zväzu už v 80. rokoch chýbala akákoľvek revolučná dynamika. Ale Josif Stalin ju v 40. a 50. rokoch určite mal. A viem si predstaviť, že Trumpova vláda by bola schopná aj prostredníctvom násilnej revolúcie zásadne zmeniť vnútropolitické usporiadanie Spojených štátov, ale aj medzinárodný poriadok. Myslím si, že v mnohých ohľadoch sa to príliš nelíši od toho, o čo sa pôvodne usiloval Stalin.