Litovský exminister: Cestu do Moskvy by sme uzavreli každému, nielen Ficovi. Moja krajina môže byť prvým terčom Ruska

Slovenský premiér Robert Fico navštívil Moskvu 9. mája, hoci sa nezúčastnil na vojenskej prehliadke a nemal pripnutú svätojurskú stuhu. Pobaltské krajiny mu zakázali prelet do Ruska. Čo si myslíte o tomto prístupe miestnych úradov k premiérovi krajiny, ktorá je, podobne ako Litva, v Európskej únii a NATO?

Let do Moskvy je veľmi symbolický akt, pretože má hlboko zakorenený význam pre veľa ľudí v Európe. Mnohí z nás, a podľa mňa sa to týka aj viacerých Slovákov, to vnímame tak, že po druhej svetovej vojne nasledovala okupácia zo strany Sovietskeho zväzu. Oslava víťazstva nad nacizmom je jedna vec a pripomíname si ju 8. mája. No 9. máj je už iný deň. Je to aj pripomienka okupácie, deportácií a ovládnutia krajín, ktoré potom museli desaťročia žiť bez slobody. Takže, ak sa na tom chcel niekto zúčastniť, museli sme reagovať. Ale rozhodne to nie je niečo proti Slovensku. Rovnaký postoj by sme zaujali voči komukoľvek, kto by chcel oslavovať niečo, čo je v rozpore s našou slobodou.

Takže súhlasíte s tým, že aj vaša krajina zakázala premiérovi Ficovi prelet?

Áno. Ale, ako som povedal, nebolo to rozhodnutie namierené proti premiérovi Ficovi. Iba sme nechceli, aby sa do nášho vzdušného priestoru dostal niekto, kto šiel oslavovať niečo, čo je namierené proti nám, alebo to tak minimálne vnímame.

Fico sa však sťažoval, že pobaltské krajiny sa mu snažili zabrániť dostať sa do Moskvy, no nepodarilo sa im to.

Keď sa pozrieme na mapu, vieme, že keď sa niekto chce dostať do Moskvy, podarí sa mu to. Nevidím dôvod na sťažnosti. Som však rád, že sa na túto vec upriamila pozornosť. Dúfam, že si ľudia vytvoria vlastný názor. A možno si vypočujú aj našu stranu príbehu a pochopia, prečo je to pre nás či pre Poliakov taká citlivá téma.

Čítajte viac Trumpova vláda je revolučná ako Stalin, tvrdí nemecký analytik

Ako vyzerá váš príbeh z historického hľadiska? A čo pre vás znamená pokračujúca ruská agresia proti Ukrajine?

Povedzme, že dianie na Ukrajine budeme vnímať mimo historického kontextu, len ako súčasť aktuálnej politiky či geopolitiky. Aj tak ide o zásadnú udalosť, ktorá už teraz formuje naše a európske bezpečnostné prostredie a bude ho definovať. Na stole sú v podstate dva scenáre. Ak Rusko Ukrajinu neovládne, Európa a Litva budú vo väčšom bezpečí. Ak však Ukrajina padne alebo sa nedokáže brániť, z môjho pohľadu sa každá krajina v regióne ocitne v nebezpečenstve. Ambície šéfa Kremľa Vladimira Putina jednoznačne presahujú Ukrajinu. Pozrime sa na to aj cez historickú optiku. Vidíme opakujúci sa dejinný vzorec: imperialistické Rusko, ktoré chce neustále expandovať, a ospravedlňuje si to slovami o záchrane ruského ľudu či ochrane konzervatívnych hodnôt. A mám aj osobnú skúsenosť – moju babičku ako mladé dievča deportovali. Musela žiť ďaleko za polárnym kruhom na Sibíri a od útleho veku sa učila loviť ryby v mrazivých vodách. Zobrali jej všetko, čo mala v Litve. Takže toto je môj príbeh – a podobný majú státisíce rodín v Litve.

zväčšiť Foto: NATO

Litva, NATO Nemeckí vojaci na cvičení NATO v Litve.

Oslabujú Slovensko a Maďarsko snahy Európskej únie o spoločný postup proti Putinovmu režimu?

Áno. Vždy som zdôrazňoval, že to, čo vidíme, nie je len boj Maďarska proti liberálnej EÚ a proti tomu, čo únia predstavuje. Vzniká tu určitá koalícia krajín, ktoré síce nemusia mať rovnaké dôvody na svoje konanie, ale tento prístup im vyhovuje. A už dva štáty môžu byť základom takejto skupiny. Znepokojuje ma, že sa k nej možno pridajú aj ďalšie krajiny. Ľudia minimálne s istou nervozitou čakajú na výsledky volieb v Česku či Rumunsku. Počul som vtip, že z popola visegrádskej štvorky môže povstať leningradská skupina.

Ak medzi európskymi krajinami nevládne jednota, je riešením koalícia ochotných, ktorá podporuje Ukrajinu?

V budúcnosti sa môže stať, že v EÚ vznikne skupina krajín, ktorá bude schopná zablokovať takmer akékoľvek rozhodnutie. No zároveň vidíme náznaky, že sa formuje niečo, čo sme kedysi nazývali dvojrýchlostná Európa. Znamená to, že časť únie sa rozhodne pre väčšiu integráciu v oblasti bezpečnosti, zatiaľ čo iní zostanú mimo. Prichádza to v čase, keď sa nová nemecká vláda usiluje zaujať v EÚ ústrednejšiu pozíciu, a Francúzsko veľmi hlasno hovorí o tom, ako vidí bezpečnosť Európy. Podobné je to v prípade severských štátov, Pobaltia či Poľska, teda krajín, ktoré majú pomerne jasnú predstavu o tom, ako by únia mala vyzerať. Na druhej strane stoja Slovensko a Maďarsko, ktoré sa do tohto procesu veľmi nezapájajú, hoci to sa v budúcnosti môže zmeniť. Ak hovoríme o koalícii ochotných v súvislosti s Ukrajinou, teší ma, že existuje, ale je dôležité, aby sa prešlo od plánov k činom.

Spomenuli ste to aj na sociálnej sieti Twitter (X). Napísali ste, že keď sa koalícia ochotných vyhráža Rusku tvrdými následkami, ak nepristúpi na prímerie, nie je dôvod čakať a tieto opatrenia treba presadiť hneď.

Trochu ma to celé znepokojuje, veď sme už vo štvrtom roku vojny. A zrazu sa Európa prebudí a povie: Aha, pozrite sa, stále máme nástroje, ktorými by sme mohli ochromiť ruskú ekonomiku. Čo sme robili doteraz? Momentálna úroveň protiruských sankcií odráža kompromis, ktorý sa nám podarilo dosiahnuť. Maďarsko niečo vetovalo. Ale aj Slovensko, Nemecko či Francúzsko. A teraz niekto tvrdí, že teoreticky by sme mohli zaviesť ešte oveľa tvrdšie sankcie. Nie som si istý, či to Putin vníma ako reálnu hrozbu. Aby to tak bolo, lídri by sa museli zísť na Európskej rade a tieto sankcie prijať. Ich zavedenie do praxe by sme však mohli podmieniť tým, či Putin pristúpi na prímerie. Lenže šéf Kremľa síce hovorí o rokovaniach, no na bojisku pokračuje. Uvidíme, ako dopadne prípadná schôdzka v Turecku. Americký prezident Donald Trump ju hneď podporil, bez toho, aby trval na 30-dňovom prímerí, ktorého bol predtým zástancom. Vyzerá to teda tak, že sme opäť ponechaní na milosť či nemilosť Putinovi. Alebo môžeme len dúfať, že Ukrajinci budú úspešní pri rokovaniach aj na bojisku. Európe chýba sila. S tým mám problém, a nie je to len otázka toho, čo robí Maďarsko alebo Slovensko, čoho sme sa už dotkli.

Aké sankcie by bolo ešte možné prijať proti Putinovmu režimu?

V prvom rade je potrebné úplne sa odstrihnúť od ruských energetických zdrojov. Prial by som si, aby Európa mohla zaviesť sekundárne sankcie, no, žiaľ, takýto mechanizmus nemáme plne pod kontrolou, preto to zostáva na Spojených štátoch. Potom sú tu zmrazené ruské aktíva, o ktorých diskutujeme už veľmi dlho. Stále sa objavujú argumenty, že na ne nemôžeme siahnuť. No napríklad v jednej belgickej banke je takmer 200 miliárd eur, ktoré by sa dali použiť bez akéhokoľvek negatívneho vplyvu na európskych občanov, a navyše by to bolo legálne. Ak si tým nie sme istí, opýtajme sa súdu. Môžeme to riešiť s Radou Európy v Štrasburgu, ktorá momentálne pracuje na vytvorení tribunálu pre ruských lídrov. Práve ona by mohla poskytnúť aj právne stanovisko k otázke zmrazených aktív. A pokiaľ by bolo pozitívne, podporujme nimi Ukrajinu.

Čítajte viac Putin priznal, že na boj so Západom nebol pripravený. Stačilo na neho po Kryme zatlačiť?

Úrady vo Vilniuse nedávno predstavili evakuačný plán, ktorý by sa dal použiť v prípade invázie. Je potrebné sa na niečo také pripraviť? A nakoľko sa obávate, že by sa Litva mohla stať terčom ruského útoku?

Ak by sa Putin rozhodol otestovať NATO, Litva by bola jedným z miest, kde by to s najväčšou pravdepodobnosťou urobil – a my s tým rátame. Stačí sa pozrieť na mapu. Buď by to bolo Estónsko, napríklad mestá ako Narva, ktoré sú blízko hraníc a žije tam prevažne ruské obyvateľstvo. Alebo by išlo o vlak, ktorý premáva cez litovské územie z Moskvy do Kaliningradu. Ten sa dá využiť na vytvorenie nejakej zámienky proti nám, aby mal Putin dôvod otestovať si, či by NATO reagovalo. Pobaltské krajiny sú veľmi znepokojené. Uvedomujeme si, aká náročná by bola naša obrana. Sme malé štáty, nemáme kam strategicky ustúpiť – za nami je len more. A Rusko je prakticky na oboch stranách litovskej hranice: či už je to Kaliningrad, alebo Bielorusko. Koncepcia obrany pobaltských krajín bola zvyčajne založená na odstrašujúcom faktore transatlantickej jednoty. Veď s Američanmi sa nikto nechcel zahrávať. No s prezidentom Trumpom sa zrazu situácia zmenila. Je to dosť nebezpečné, pretože si azda Putin povie, že keď sa zdá, že Američania odchádzajú, možno nastal čas, aby niečo urobil. Pretože, keď počká päť či desať rokov, Európa bude silnejšia. Veď len Nemecko sľúbilo aj na obranu minúť bilión eur, teda bude oveľa mocnejšie, ako je teraz. V tejto chvíli má Pobaltie dôvod na znepokojenie, a preto testujeme aj evakuačné plány, ako ste spomenuli.

Čo ešte Litva robí, aby sa pripravila na obranu?

Ako som povedal, celá naša obranná mentalita bola založená na tom, že NATO je tu, aby nás podporovalo. A že jeho hlavným cieľom je odradiť nepriateľa tak, aby sme ani nemuseli bojovať. Takže organizujeme spoločné cvičenia a neustále u nás rotujú jednotky a ťažké vojenské vybavenie. Ale z odstrašenia musíme prejsť na skutočnú obranu. Pozeráme sa na to, ako by sme obstáli proti ruskému útoku, keď by Litva dni, ale podľa mňa dokonca týždne, musela bojovať sama alebo len s obmedzenou pomocou spojencov. O niekoľko rokov budeme mať v krajine nemeckú brigádu a máme aj amerických vojakov. No v prípade útoku by to v prvom rade bolo o našich ozbrojených silách, ktoré by museli držať líniu a čakať na príchod spojencov. A to je nový vývoj. Znamená to, že naši vojenskí plánovači prehodnocujú, ako by to v skutočnosti vyzeralo, pretože predtým sme boli spokojní s tým, čo sme mali. Mysleli sme, že odstrašenie nepriateľa by malo stačiť.

Bojovali by Litovčania, keby ich krajinu Rusko napadlo?

Nie je jednoduché na to odpovedať. Ale myslím si, že si musíme vziať príklad z Fínska, ktoré má asi štyri milióny dospelých obyvateľov, no vojenské rezervy na úrovni 800-tisíc ľudí. To je obrovská sila, ktorú musia brať do úvahy aj Rusi, keby chceli niečo skúsiť. Nemohli by sa len tak prejsť Fínskom. Ľudia sú tam vycvičení, ozbrojení a vedia bojovať. Je to aj faktor, ktorý vytvára občiansku jednotu. Keď viete, že váš sused bude bojovať, keď viete, že vaša rodina bude bojovať, aj vy budete bojovať. Máte zbraň a dokážete ju použiť. Poznáte svoj prápor, svojho veliteľa a podobne. Takže to vytvára pocit, že je to vaša krajina, ktorú idete brániť. V Litve nie sme tak ďaleko, ale ako minister som argumentoval, že musíme zmeniť myslenie. Musíme sa pripraviť na boj, nie na útek.

Premiér Donald Tusk povedal, že Poľsko s istotou vie, že minuloročný požiar vo varšavskom nákupnom centre spôsobili podpaľači riadení ruskými tajnými službami. Je Moskva vo vojne so Západom, no mnohí západní politici si to stále nechcú priznať?

Mám silný pocit, že je to presne tak. Rusko testuje hranice, čo môže spraviť bez toho, aby sme to nazývali vojnou. A, úprimne povedané, je v tom veľmi úspešné. Aj v nákupnom centre vo Vilniuse sme mali požiar a je jasné, že sa to stalo z podnetu Moskvy. Rusi už proti nám bojujú vojenskými prostriedkami, kupujú si ľudí a chcú nás zastrašiť, aby sme zmenili našu politiku. Usilujú sa nám ukázať, že sa medzi nami môžu voľne pohybovať a robiť si, čo chcú, a že my s tým nedokážeme nič urobiť. Na toto stále nie sme pripravení. Oficiálna línia spojencov je, že každá krajina, ktorá čelí hybridným útokom, sa s tým musí vyrovnať sama. Ale Litva má 2,8 milióna obyvateľov a je to pre nás obrovská úloha. Napríklad Poľsko sa dokáže vyrovnať s takýmito hrozbami lepšie. Preto chceme byť v NATO. Lebo potom môžeme nájsť spôsob, ako to riešiť s partnermi. Ak zostaneme sami, môže sa stať, že sa zmeníme na chutné „sústo“ pre Rusov. Alebo nás tak minimálne začnú vnímať.