Thomas Scotto, profesor politológie, University of Strathclyde
Reakcie vlády Donalda Trumpa sú nekoordinované a nie sú založené na jasne sformulovanej stratégii. USA sa pohybujú medzi tým, že raz vykresľujú Rusko ako obeť, a potom slovne, ale nie činmi, vyjadrujú podporu pre suverenitu a bezpečnosť Ukrajiny. Washington nedokáže vyvinúť skutočný tlak na Moskvu a neponúkol žiadny plán na deeskaláciu vojny, dokonca ani taký, ktorý by od Kyjeva vyžadoval zmysluplné ústupky týkajúce sa ukončenia bojov. Ukrajina prijala 30-dňové prímerie, ale Washington premárnil príležitosť zatlačiť na Rusko, aby ho dostal k rokovaciemu stolu. USA mohli využiť pokoj zbraní na koordináciu s európskymi spojencami, zvýrazniť diplomatický tlak na Moskvu a zároveň posilniť bezpečnostné záruky pre Ukrajinu. Namiesto toho je Trumpova vláda, ktorá sa nepriateľsky pozerá na multilateralizmus, stále presvedčená, že USA môžu kontrolovať priebeh rokovaní, a verí, že sa do nich nezamotá. Momentálne nie je americký prístup ani koherentný, ani strategicky užitočný. Trumpova vyjednávacia taktika nezmenila dynamiku na bojisku a ani nezlepšila vyhliadky na trvalý mier.
Kenneth McDonagh, expert na medzinárodné vzťahy, Dublin City University
Prístup prezidenta Trumpa k invázii na Ukrajinu sa dá najlepšie charakterizovať tak, že Rusku ponúka cukor, ale nemá naň žiadny bič. Jeho vláda na začiatku rokovaní súhlasila s cieľmi Moskvy, čo sa týka členstva Kyjeva v NATO, obsadeného územia a de facto demilitarizácie toho, čo z Ukrajiny zostalo. Odvtedy, napriek tomu, že Moskva nepodporila prímerie alebo zmysluplné rokovania, Biely dom maximálne Kremeľ mierne karhá. Aj to len vo forme, že informuje novinárov, že Trump je nešťastný a stráca trpezlivosť. Pondelkovým telefonátom americký prezident opäť obnovil vzťah s Putinom. Rusko je mimo amerických ciel vyhlásených v rámci obchodnej vojny a vláda USA nepoložila na stôl žiadnu hrozbu v podobe ďalších sankcií alebo vojenskej eskalácie. Komentáre viceprezidenta JD Vancea naznačujú, že Spojené štáty sa jednoducho prestanú zaujímať o to, čo sa deje. Pre Kyjev by to bol z krátkodobého hľadiska katastrofálny výsledok.
Tento prístup však tiež odráža názor Trumpovej vlády, že výsledok vojny na Ukrajine bude mať malý vplyv na záujmy USA, keďže geopolitické zameranie Ameriky sa presúva smerom k Tichomoriu. Biely dom tento prístup dovádza do extrému, ale už roku 2014 prezident Barack Obama označil Rusko iba za regionálnu veľmoc. Problémom Európy a Ukrajiny je, že nebrali vážne realitu, že USA sa budú na starom kontinente menej angažovať. Teraz ožilo úsilie EÚ o strategickú autonómiu, no stále zostáva skôr vzdialeným cieľom než realitou.
Ale aj v tomto kontexte je prístup USA k rokovaniam katastrofálny pre každého, kto má záujem o spravodlivý a trvalý mier. Jediné, čo sa Trumpovi takpovediac podarilo, je, že presvedčil Moskvu, že na Ukrajine môže dosiahnuť svoje maximalistické ciele, a Washington jej bude klásť len malý odpor.
Timothy Lynch, profesor americkej politiky, Melbournská univerzita
Mier a pokrok vždy platia vyššiu cenu vtedy, keď sa USA neangažujú, ako keď intervenujú. Keď sa americká zahraničná politika o svet nezaujíma, je to hriech. Nechcete byť tam, kde chýba sila Spojených štátov. Keďže sa zdá, že Trump sa psychologicky sťahuje z ukrajinskej vojny, vyššiu cenu platí sužovaná a napadnutá demokracia v Kyjeve. Aj EÚ sa viac obáva toho, že moc Spojených štátov sa oslabí, než toho, že by sa príliš rozšírila. Putinovi by sa to však páčilo. V roku 2003 pri Iraku veľká časť Západu naliehala na Ameriku, aby sa vyhla vojne. V roku 2025 veľká časť Západu hovorí Trumpovi opak. Venujeme veľa pozornosti tomu, aký je súčasný americký prezident nestály, ale európski lídri roky vysielajú mnoho zmiešaných signálov o tom, ako by mal Washington použiť svoju silu. Tiež sa však zdá, že hlavnou Trumpovou vyjednávacou taktikou je, že sa prestane zaujímať o Ukrajinu, čo agresorovi poskytuje výhodu. USA urobili niečo podobné v Južnom Vietname a odovzdali víťazstvo útočníkom.
Čítajte viac Európa by teraz v boji proti Rusku bez USA neobstála, tvrdí poradca amerických vojenských veliteľov
Kurk Dorsey, profesor histórie, Newhampshirská univerzita
Prístup Trumpovej vlády k Ukrajine je chaotický a neseriózny. Je taký, aký by sme mohli očakávať od politickej skupiny vedenej mužom, ktorý opakovane tvrdil, že vojnu dokáže vyriešiť za 24 hodín. Na začiatku Trump aspoň múdro vymenoval generála Keitha Kellogga za svojho osobitného vyslanca pre Ukrajinu a Rusko. Zdalo sa, že ten realisticky pochopil, že Putin nesie zodpovednosť za vojnu a môže ju kedykoľvek ukončiť. Kellogg však v marci na svojej pozícii skončil. (Zostal len vyslancom pre Ukrajinu, lebo Rusko sa na neho sťažovalo, pozn. red.) No dúfal som, že minister zahraničia Marco Rubio bude naďalej Kyjev podporovať, čo robil ako senátor. Ale nie je to tak. Čokoľvek hovoril ešte v roku 2023 o pomoci Ukrajine, zjavne tomu neveril.
Snaha americkej vlády podpísať zmluvu o nerastných surovinách s Ukrajinou naznačuje, že Trump všetko vníma iba z hľadiska toho, čo môžu USA, a teda aj on, dostať od Kyjeva. V tomto prípade sa zdá, že Ukrajina dostala lepšiu dohodu, ako bola na stole počas známeho katastrofálneho stretnutia vo februári. Ale tiež to vyzerá tak, že Ukrajinci si mysleli, že zmluva poskytne Trumpovi viac dôvodov na podporu Kyjeva pri rokovaniach. Podľa všetkého si Putin uvedomuje, že bez ohľadu na to, aké má šéf Bieleho domu nápady, jemu stačí čakať.
Pravdou je, že viceprezident Vance už aspoň neprednáša ukrajinskému prezidentovi Volodymyrovi Zelenskému o tom, že by mal byť Amerike vďačný. Nad rokovaniami sa však stále vznáša hrozba, že Washington nemá problém Kyjev kedykoľvek opustiť. Výmena Kellogga za Steva Witkoffa je niečo, čo by žiadna seriózna vláda neurobila. Witkoff nemá nijaké relevantné skúsenosti s takýmito rokovaniami. Ukázal to, keď sa milo tváril na Putina a dal mu portrét prezidenta Trumpa.
Rusi medzitým stále beztrestne útočia na ukrajinské mestá, pričom si od šéfa Bieleho domu vyslúžili len drobné pokarhania. A americkí predstavitelia naznačili, že ak sa Rusi a Ukrajinci nedokážu dohodnúť, USA si možno budú musieť nad celou touto vecou umyť ruky, ako keby na vine boli obe strany rovnako.
Stručne povedané, americkú zahraničnú politiku riadi veľa amatérov. Nie je teda prekvapením, že sa im nepodarilo dosiahnuť žiadne úspechy, o ktorých by sa dalo hovoriť, alebo aspoň nič, na čo by mali byť Američania hrdí.