Natrafila som na zábavné video, kde sa chlapík pýta umelej inteligencie, ktoré mesto na Ukrajine je dnes najnebezpečnejšie? A kovový hlas odpovedá, že všade je to strašné, zničené, dopadajú rakety a drony. Ale existuje jedno mesto, ktoré bombardujú systematicky: ráno, cez deň i v noci. Kde sa deti rodia za zvukov sirén, okná sú prelepené páskou a každý deň je ako lotéria, v ktorej je výhrou dožiť do zajtra. A to je… hlas spraví okázalú pauzu… Charkov!
Je to presne tak. Milujem svoje mesto.
Ale my tu zažívame nielen výbuchy a požiare. Ešte stále máme kvety, pouličných bardov, divadlá. Áno, áno, divadlá sú otvorené! Čiže niekto počas bombardovania píše hry, šije kostýmy, pripravuje rekvizity, skúša dialógy, prichádza na premiéry.
To je to, čo je v Charkove skutočne najúžasnejšie.
Keď mi Marina, intendantka Divadla pre ľudí, povedala, že chcú naštudovať hru podľa mojej knihy, nemohla som tomu uveriť. Bola zima roku 2023, všetko navôkol každú minútu vybuchuje, nie je elektrina, mobilná sieť len občas, tak čo za divadlo?!
Foto: Divadlo pre ľudí
Prvé skúšky sa konali pri sviečkach, bol blackout, výpadok elektriny. „Vyberali sme texty pre predstavenie, plakalo celé divadlo,“ hovorí Marina.
Herečke Viktorii Bielej krátko predtým zomrela mama, strašne ju bolelo všetko, čo je v knihe venované matke.
Ťažko sa mi počúvajú Viktoriine monológy, zviera mi pri nich hrdlo. Tak precítene prednáša text. Viktoria pred vojnou hrala stovky rolí v Divadle mladého diváka – bola zlou čarodejnicou, macochou, snehovou kráľovnou. A tu zrazu hrá v podstate samú seba.
Na scéne sú štyri ženy. Každá je iná. Ale všetky hovoria, že text je presne o nej.
Sveťa Simonenková je neskutočne krásne dievča, pripadá mi, že by mala hrať exkluzívne princezné. Pre svoj monológ si vybrala vtipnú historku o plavkách. Spomínate si, písala som vám, ako som pri evakuácii otvorila tašku a nenašla som tam nič teplé na oblečenie, zato som tam mala plavky. Sveťa sa smeje a hovorí, že dopadla úplne rovnako. Keď otvorila tašku, boli v nej len rekvizity na predstavenie. Korzet, korálky, závoj.
Foto: Anna Gin
Oľha Dvojčenkovová – zaslúžilá umelkyňa Ukrajiny – vo februári dvadsiateho druhého roku bola nútená pred vojnou utiecť s dcérou a malým vnukom v prepchanom evakuačnom vlaku. Najprv Nemecko, potom Kyjev. Rodina sa bála vrátiť do Charkova. Keď padlo rozhodnutie naštudovať hru, Oľha Jakovlevna pendlovala na skúšky vlakom. Je to taká vrúcna osoba, ktorá vás zahreje v akomkoľvek chladnom počasí.
Mladučké herečky Viera a Julia majú jednu rolu a alternujú sa. Je to zvláštne, ale predstavenia sa zdajú byť zakaždým iné. Keď hrá jemná, nežná Viera – vzniká jedna nálada, a keď je na pódiu silná, odvážna Julia – tak druhá.
Andrij Lebeď je divadelný režisér – absolútne výnimočný človek. Cítim sa vedľa neho ako sopliak zo Saltovky, taký je inteligentný. Je to ten typ kreatívneho človeka, ktorý si zapisuje verše do zošita a keď osloví dámu, bezpodmienečne jej vyká. Dokonca aj keď sa poznajú viac ako rok, absolvovali spolu nejedno turné a vypili nejednu brandy v lacnom bufete. (To je o mne:-)
Andrij si zobral pôžičku od banky, aby mohol predviesť predstavenie v prifrontovom meste. Úplne vážne. Na kostýmy, rekvizity, prenájom sály. Som si istá, že z komerčného hľadiska je to úplne šialené. Ale divadelníci sú už raz takí, v dobrom zmysle slova – trochu blázniví.
A diváci tak isto. Pretože, aby ste prišli do divadla počas kvílenia sirén a ostreľovania mesta, musíte byť buď vášnivým divadelníkom, alebo tak trochu Charkovčanom.
Čítajte viac List z Charkova: Pomôžte, spisovatelia, nech nemusím písať vojnové kroniky!
Hra Ako sa tam máš?, podľa mojej rovnomennej knihy, sa zajtra hrá naposledy v tejto sezóne. Predstavenie nie je o vojne, ako by sa mohlo zdať. Je o láske. To je to, čo Andrij vždy hovorí.
P. S. Spomínané video („v tomto meste je každý deň ako lotéria, v ktorej je výhra dožiť sa do zajtra“) je fakt vtipné. Osobne sa chystám dožiť aspoň do soboty. Dcéra pricestuje z ďalekej cudziny. Mimochodom, prichádza si pozrieť divadelnú hru.