Bola to zrejme najťažšia noc v Charkove od začiatku vojny. A my sme sa ráno vybrali na výstavu psov. Áno, aj také niečo sa koná v dnešnom Charkove.
V prifrontovom meste, kde sa v noci každý modlil, aby prežil do rána. Nie som výnimkou.
Priznávam, sediac v predsieni, prosila som stvoriteľa, len aby to bolo rýchlo, bez utrpenia. A podľa možnosti všetci spolu, naraz. So psom, papagájom a rybičkami.
Áno, v tú noc sa mnohí v duchu lúčili so životom. Fakticky, nepreháňam. Psíčkari si na výstave vzájomne priznávajú – neverili, že prežijú.
„Napísala som dcére, že ju milujem,“ hovorí majiteľka ryšavého labradora.
„A vnučke som poslal heslo k mojej bankovej karte,“ smeje sa muž s bíglom.
Každý sa dnes smeje – srdcervúco a trochu nervózne. Bola to naozaj pekelná noc. Za tri roky v Charkove sme zažili všeličo, ale nik si nič podobne šialené nepamätá.
Niekoľko hodín v kuse všetko lietalo, svišťalo, bzučalo a zároveň explodovalo. Drony, letecké bomby a rakety sa akoby navzájom chceli prehlušiť. Domy sa kymácali, na parkoviskách sa spúšťali alarmy, všade vypukali požiare.
Rachot bol taký silný, že ho pre šialené vibrácie „počuli“ aj úplne hluchí ľudia. Čierny dym i cez deň dlho visel nad mestom.
Podľa oficiálnych údajov Rusko za jedinú noc Charkovu uštedrilo približne 60 silných úderov. Zostali po nich mŕtvi i zranení.
Pri prvom výbuchu začal Hektor, môj doberman, zbesilo behať po byte. Snažil sa dostať pod vaňu, pod koberec, pod stôl, do môjho náručia. Bola som celá doškriabaná, ako obeť domáceho násilia.
Čítajte viac List z Charkova: Po rakete už ani pes neštekne. Zvykli sme si
V istom momente sme vyšli von. Jednoducho preto, že na 17. poschodí je to neznesiteľné – nielenže počujete, ale aj vidíte každý dron, každú raketu. A akoby vám to všetko letelo priamo do okna.
Skutočný strach mi robí zle. Napína ma z neho a trasú sa mi ruky.
Vonku to nie je o nič lepšie: dym, plamene, krik, plač. Ľudia utekajú do metra. Takýto výjav som nevidela od roku 2022. Dve ženy bežali do metra s bábätkami zabalenými v dekách.
Zvery, barbari, neľudia, šialenci. Ako inak by ste nazvali degenerátov, ktorí vrhajú smrť na spiace mesto?!
Po nociach teraz terorizujú nielen Charkov, ale celú Ukrajinu.
Niekto hovorí „toto je pomsta za operáciu Pavučina“. A čo to bolo predtým? Už štvrtý rok – za čo je táto pomsta? Áno, nikdy tu nebolo také rozsiahle ostreľovanie v priebehu pár hodín. Ale aj tak v našom meste a celej Charkovskej oblasti každý deň zomierajú ľudia.
V každý z týchto prekliatych 1200 dní totálnej vojny.
Nedokázala som už zaspať, ani po odvolaní poplachu. Tým skôr, že ráno o desiatej sme mali v pláne výstavu. Nezrušili ju. Veď toto je predsa Charkov.
Foto: Archív A.G.
Obliekla som si na túto príležitosť príhodné tričko a šli sme. Mesto horí. Hektor obsadil druhé miesto.
Budeme žiť. A pracovať. A pomáhať armáde. A smiať sa. Charkov nedostanú.
