Pozrite profesor, on plače – znamená to, že je skutočný!? (c)
Pred pár dňami som prvýkrát v živote mala záchvat divokej úzkosti. Zvierací. Je to absolútne obludný stav, ktorý sa ťažko porovnáva s niečím iným. No, povedzme, ak ste niekedy boli nervózni pred skúškou alebo vystúpením na pódium, tak to vynásobte desiatimi.
Ruky sa trasú, napína vás, šumí v ušiach, absolútna dezorientácia a v hlave neustále dotieravé obrázky. V mojom prípade – požiar.
Vysvetlím to podrobnejšie, vôbec nie preto, aby som vyvolala súcit. Podľa známeho psychológa sa v Charkove podobné prípady vyskytujú u každej druhej osoby a reakcie a následky sú rôzne. Preto sa delím o svoju skúsenosť, čo ak to niekomu aspoň uľahčí možné stretnutie s takzvaným „odrovnaním“. Takto sa tento stav najčastejšie označuje v Charkove.
Priznávam, že keď som to počula od priateľov, nie veľmi som rozumela výrazu „odrovnať“. Nuž, človek sa zľakol, to sa stáva, výbuch bol príliš blízko, to prejde. Ja sama, ak si pamätáte, som bola niekoľkokrát blízko explózií, a v lete '22 som bola tak blízko, že som utrpela zranenie a citeľne mi oslabol sluch.
Čítajte viac Keď raketa zabíja pred vašimi očami, aj cudzí smútok dodá silu
Ako sa ukázalo „odrovnanie“ je niečo úplne iné. Vôbec žiaden strach. Strach sa dá vysvetliť, sformulovať. Napríklad, vždy som sa bála ísť ďaleko od domova a nechať tam môjho psa, papagája a rybičky. Mala som pocit, že hneď ako odídem, stane sa im niečo nedobré. Preto ako minimum vždy vláčim so sebou dobermana. S vtákom je to zložitejšie.
Čítajte viac List z Charkova: Výstava po nočnom pekle? Psíčkari neverili, že sa jej dožijú
„Odrovnanie“ sa nedá vysvetliť slovami. Ide o fyziologický stav, ktorý priamo nesúvisí s momentálnymi okolnosťami.
— Jednoducho, nervový systém je ako pohár, – vysvetľuje psychológ. – Naplnil sa a pretieklo cez okraj.
Musím uznať, že môj pohár bol dosť hlboký, hotové vedro. Tri roky som zažívala mnoho silných emócií: bolesť zo strát, trpkosť odlúčenia, nenávisť k barbarom, vieru vo svetlo, strach z umierania. Položilo ma to prvý raz.
Áno, Charkov v poslednom čase Rusi nemilosrdne bombardujú. Už len tá jediná noc zo 6. na 7. júna – čo to bolo za peklo! A potom celý týždeň pokračovali nálety na obytné budovy. Požiare, ničenie, mŕtvi a zranení. Každú jednu noc.
Pri všetkej tej hrôze som bola presvedčená, že som zo železa. Ale nie som.
Prvým príznakom je nespavosť. Chce sa ti spať, ale nemôžeš zaspať. Dokonca ani vtedy, keď je ticho. Potom je tu nekontrolovateľná triaška, nevoľnosť, nutkanie niekam utiecť. A čo je najhoršie, obsedantná predstava niečoho desivého. Nemohla som sa zbaviť „obrazu“ požiaru. V mojich predstavách sme všetci horeli zaživa.
Celú noc som odstraňovala horľavé predmety z balkóna. Kompletne som evakuovala do predsiene svoju dielničku, kde zalievam charkovské „kvety nezlomnosti“ do epoxidovej živice (takže tento týždeň, žiaľ, nebude dobročinná aukcia).
Čítajte viac List z Charkova: Najkrajšie kvety vzdoru rastú v kráteroch po ruských raketách
Ráno som išla na druhý koniec mesta po hasiaci prístroj. Ešte som sa prihlásila na kurz prvej pomoci a zavolala majstrov, ktorí prelepujú okenné sklá ohňovzdornou fóliou.
Ale napriek všetkej tejto turbulentnej aktivite mi neodľahlo. Povedala by som, že sa to len zhoršilo. Nepúšťala som si správy, nedvíhala telefón a pri každom poplachu som chytala hystériu.
K večeru som sa začala strácať v priestore a čase. Myslela som si, že je nedeľa, hoci bol utorok. A zrazu som „zabudla“, kam smerujú moje okná, každú chvíľu som sa pozerala von, aby som to skontrolovala.
Každopádne, bez žartov, bolo to desivé.
Treba tiež povedať, že som človek, ktorý neberie tabletky, doslova žiadne. A na lekárov sa obracia len v predsmrtnom stave. Očividne to teraz bol ten prípad.
„Bezodkladne užívajte lieky,“ prikázal mi doktor tónom, akoby išlo o minúty. Musela som zabehnúť do lekárne.
Resumé: Mojich milých čitateľov, najmä tých v ukrajinských prifrontových mestách, som varovala, že z „odrovnania“ sa sami nemusia dostať. Nech nie sú ako ja – nesmú si nadávať do „slabochov“, presviedčať sa, že sa musia „vzchopiť“. Nefunguje to.
Treba zavolať lekára, utekať do lekárne.
Ešte ma to úplne neprešlo, ale cítim sa oveľa lepšie. Ruky sa už netrasú. Vidina požiaru pominula. Dokonca sa mi podarilo pokojným hlasom zavolať dcére do Izraela, kde teraz panuje panika.
Bola to veľmi nepríjemná skúsenosť. Ale aspoň mám už svoj hasiaci prístroj.