Žiadatelia argumentovali, že štát si napriek záväzkom súvisiacim s členstvom v EÚ má ponechať právo rozhodovať o kľúčových riešeniach v danej oblasti. Aj v oblasti životného prostredia sú podľa žiadateľov hranice výkonu kompetencií zo strany Európskej únie určené ústavnými princípmi a normami.

Súd vo verdikte súhlasil so sťažovateľmi. Došlo podľa neho k závažnému porušeniu zásady kompetencie a preto rozhodol, že článok 192 odsek 1 v spojení s článkom 192 odsek 2 písmeno c) Zmluvy o fungovaní Európskej únie je nezlučiteľný s ústavou „chápanou tak, že požiadavka jednomyseľnosti v Rade je obmedzená na prijatie takých opatrení, ktorých jediným zamýšľaným primárnym výsledkom – vyplývajúcim z účelu alebo obsahu týchto opatrení – je výrazne ovplyvniť výber Poľskej republiky medzi rôznymi zdrojmi energie a celkovú štruktúru zásobovania Poľskej republiky energiou“.
Ústavný súd vo svojom odôvodnení zdôraznil, že „plne rešpektuje rozhodnutie poľského národa pristúpiť k Európskej únii, vyjadrené v roku 2003 počas referenda o pristúpení“. Uviedol, že pozitívne aspekty súvisiace s členstvom Poľska v EÚ však nemôžu viesť k zastaraniu ustanovení poľskej ústavy. Zdôraznil tiež, že má právomoc posudzovať ústavnosť ustanovení zmlúv tvoriacich primárne právo EÚ.

Web rp.pl však pripomína, že právo EÚ má v Poľsku prednosť pred vnútroštátnym právom. Článok 9 poľskej ústavy stanovuje, že Poľsko bude rešpektovať medzinárodné právo, ktoré je preňho záväzné. Podľa ústavy a práva EÚ preto poľský ústavný súd nemá právomoc preskúmavať ústavnosť noriem práva EÚ.