Pánovi Donaldovi Trumpovi, Washington, Biely dom.
Drahý Donald. Volám sa Anna a tento list píšem z Ukrajiny, z Charkova, z kúpeľne, v ktorej sa schovávam so psom a papagájom pred ruskými raketami a dronmi. Ak dobre rátam, tak mestom zahrmel už deviaty výbuch.
Tak to vyšlo, že pred začiatkom ostreľovania som pozerala správy a bežiac do kúpeľne som nevypla televízor. Odtiaľto nevidím obrazovku, ale zvuk dobre počujem. Vysielajú Váš prejav o ďalšom odklade sankcií. O ďalších 50 dní.
Nie som si istá, či sa do tohto dátumu dožijem, preto som sa rozhodla napísať hneď teraz.
Viem, že budem vyzerať naivne a dokonca smiešne, ako dieťa posielajúce list Santa Clausovi do Laponska. No nech.
Som dospelá, mám takmer 52 rokov a už dávno neverím na zázraky. Ale ak sa ľudstvo naučilo vytvoriť srdce na 3D tlačiarni, tak prečo nepredpokladať, že prezident Spojených štátov si prečíta list od obyčajnej Ukrajinky. Koniec koncov, je to oveľa jednoduchšie.
Tento text píšem do telefónu. Jednou rukou hladkám psa, ktorý je strašne nervózny z hromobitia za oknom, druhou píšem. A ešte musím ťukanie neustále prerušovať a pozerať telegramové kanály, v ktorých hlásia, kam konkrétne letí ruský Šahíd. A kým bude letieť mimo moju štvrť, budem pokračovať.
Drahý Donald. Bez toho, aby som spochybňovala Vaše znalosti v oblasti histórie, geografie a politológie, dovoľte mi stručne opísať dnešné udalosti očami jednoduchého Ukrajinca, ktorý nie je ani úradník, ani diplomat, ani predstaviteľ nejakej politickej strany.
Ak to povieme dvoma slovami, bez akéhokoľvek chytračenia, tak – nás zabíjajú. Presne tak. A ak rátame len „veľkú vojnu“, tak nás zabíjajú už vyše 1240 bez prestávky. Raketami, bombami, dronmi. Deti, ženy, starcov a najlepších mužov, ktorí bránia naše domovy.
Rada by som Vám, Donald, povedala o každom úžasnom človeku, ktorý skončil v hrobe za týchto 1240 dní. Ale nepatrí sa prezidenta okrádať o toľko času.
Času je naozaj málo. Možno ho už vôbec niet – telegramový kanál práve hlásil, že jeden z ruských dronov smeruje do mojej časti mesta.
Ale dokončím to, budem rýchla.
V mene Ukrajincov by som Vám chcela napísať len tri krátke vety. Odpustite, že beriem na seba takú zodpovednosť.
Prvá. Neexistuje a nikdy nebol jediný dôvod na ruský teror proti mojej krajine. Ani historický, ani geografický, ani politický.
Druhá. Skôr či neskôr aj tak zvíťazíme. Aj keď nás to bude stáť ešte mnoho životov, možno vrátane môjho. My sme taký národ, pre ktorý najvyššou hodnotou je sloboda.
Tretia. Vy, ako prezident najmocnejšej krajiny, máte moc pomôcť nám zachrániť tisíce životov. Nie pozajtra, nie o týždeň, ani o päťdesiat dní. Dnes.
Verte mi, nebude to nič stáť. Pretože je to na nezaplatenie. Vystúpte naživo, pán prezident, a povedzte pravdu. Brutálnu, obludnú, nevyprovokovanú vojnu Ruska proti Ukrajine nazvite brutálnou, obludnou, nevyprovokovanou vojnou. Lživý kremeľský režim nazvite lživým a vojnového zločinca Putina vojnovým zločincom.
A svet sa začne meniť.
Zdá sa mi, že najdôležitejšia vec v živote je dohoda so svedomím.
P. S. Stále sedím vo vani, schovávam sa so psom a papagájom pred ruskými raketami a dronmi. Píšem tento list z Ukrajiny, z Charkova. Mestom už zahrmel sedemnásty výbuch, ak dobre rátam.
