Ruský útok na Kyjev sa začal krátko po polnoci 31. júla. Ukrajinská protivzdušná obrana sa spočiatku sústredila najmä na drony. „Rakety padali všade naokolo,“ uviedla Veronika pre nemecký denník Bild.
So 60-ročným otcom na dôchodku a 49-ročnou mamou žila v dome vo Sviatošinského okrese na východe mesta. Bývali celkom hore, na poslednom poschodí, kde sa pri útokoch nikdy necítili bezpečne, ale keď sa pominul prvý nápor, zdalo sa, že zavládne pokoj.
„Siréna ohlásila koniec vzdušného poplachu a šli sme spať. O niekoľko hodín neskôr však zavýjala opäť – a v rovnakom okamihu sme dostali priamy zásah,“ opísalo dievča so slzami v očiach.
Dodnes poriadne nevie, čo sa vlastne stalo. Druhý útok prišiel tak rýchlo, že sa ani nestihla spamätať. Bola ešte v posteli, keď sa celý dom otriasol.
„Počula som rachot. A potom – o sekundu neskôr – som sa zobudila na troskách,“ priblížila Veronika. To už neležala v posteli, ale vonku na zemi.
Čítajte viac Aj Ukrajina má svojho Hačika. Jeho pán zahynul vo vojne s Rusmi
„Myslím, že som proste vyletela z deviateho poschodia, tlaková vlna ma vyhodila von,“ zaspomínala si na pád z výšky takmer 30 metrov. Ako to mohla prežiť, netuší. Výbuch s ňou zrejme vymrštil aj posteľ, čo stlmilo náraz. Napriek pádu tak vyviazla iba s modrinami a zlomenou nohou.
Jej rodičia, ktorí spali v susednej izbe, to šťastie nemali. A z domu zostali len ruiny. „Nechápem, ako môžu ľudia viesť vojnu. Chcem, aby Ukrajina žila. Aby ľudia milovali, tvorili a užívali si život – v bezpečí!“ prezradila na lôžku v kyjevskej nemocnici.
Mala tam veľa času premýšľať. O vojne, o strate najbližších, o tom, aký to má všetko zmysel. A tiež o tom, prečo prežila práve ona. „Neviem, prečo som ešte tu…,“ kladie si otázku, na ktorú nepozná odpoveď.
