Narodil sa v auguste 1929, keď Snina mala menej ako 4-tisíc obyvateľov (v súčasnosti tam žije viac ako 20-tisíc ľudí). Prvou obeťou protižidovskej politiky vojnového slovenského štátu sa stal jeho otec. Gardisti ho zatkli v roku 1941, odvliekli do pracovného tábora, syn ho už nikdy nevidel…
Prvé deportácie Židov zo slovenského územia sa začali v marci 1942 a toho roku prišiel rad aj na malého Davida s ostatnými členmi rodiny. „Naložili nás do vagónov pre dobytok. Do jedného sa zmestilo maximálne 50 ľudí, ale nás doň 80. Nemali sme si kde sadnúť. Mohli sme stáť aelbo padať jeden na druhého. Približne štvrtina ľudí bola mŕtva alebo umierali, keď sme prišli do Auschwitzu," povedal Schaecter v apríli tohto roku v Kongrese USA, kde hovoril o hrôzach holokaustu a potrebe bojovať proti prejavom antisemitizmu.
V príchode do nacistického koncentračného tábora na okupovanom poľskom území čakala Židov takzvaná selekcia. Nemci rozhodovalo o tom, koho zaradia na otrocké práce a koho pošlú na smrť do plynovej komory. „Moja mama držala za ruky moje sestry eu a Miriam, keď ich odviedli. Bolo to poslednýkrát, keď som ich videl."
Čítajte viac Posledný veľký krajčír v USA je zo Slovenska. Oblieka prezidentov
Deti poväčšine čakala rýchla smrť, pretože na nútených prácach by ich nacisti nemohli využiť. David sa však pri selekcii postavil na topánky svojho staršieho brata Jakuba, aby vyzeral, že je vyšší, čiže aj starší. Zostal nažive. „Mal som jedenásť rokov. Ostrihali ma dohola a vytetovali mi číslo."
Drel sedem dní v týždni. Spolu s Jakubom ho zaradili do pracovnej skupiny, ktorá dezinfikovali vlakové transporty do Auschwitzu. „Každý deň sme vstávali o šiestej hodine. Chodili sme do roboty dva až tri kilometre. Čistili sme vagóny. Podlahy boli pokryté ľudskými výkalmi, močom, krvou aj mŕtvolami. Doteraz cítim zápach a chemikálie."
Utrpenie Davida a Jakuba v Auschwitzi trvalo dva roky. Potom sa v podstate nič nezmenilo, iba ich premiestnili do iného nacistického lágru: v roku 1943 boli medzi väzňami, ktorých transportovali do Buchenwaldu na nemeckom území.
Psychicky podlomený či skôr už duševne zničený Jakub stratil chuť do života. Nedokázal ďalej znášať útrapy a preto sa rozhodol spáchať samovraždu. Davidovi povedal, že sa úmyselne napil špinavej vody. „Druhý deň dostal úplavicu, zoslabol. Pridŕžal som ho, keď sme išli robiť, ale vojak mi k hlave priložil zbraň. Pustil som Jakuba. Zostal ležať, ostatní sme kráčali ďalej. Približne o desať sekúnd som začul výstrel…" Zastreleného brata už nevidel, Nemci ho istotne hneď po vražde zakopali do masového hrobu.
Neskôr premiestňovali Davida s inými väzňami z Buchenwaldu do iného koncentračného tábora. Transport sa však stal terčom náletu amerického bombardéru. Vlak do cieľovej stanice nedorazil. Bolo to v Bavorsku, Davidovi sa podarilo utiecť do lesa, ho potom našli protinacistickí bojovníci (Schaecter hovoril o partizánoch, možno to boli vojaci).
Keď sa dostal na slobodu, vážil iba 37 kilogramov. Po skončení vojny sa o neho starali v sirotinci v Prahe. Z rozvetvenej rodiny prežil holokaust už iba jeho jeden bratranec. Te potom odišiel na Blízky východ, aby sa zapojil do boja za vznik izraelského štátu. Nedočkal sa ho, pretože padol v radoch židovských vojakov.
Čo sa týka najbližších členov rodiny, Schaecter spresnil, že otec síce prežil holokaust, ale v skutočnosti aj o ňom sa dá hovoriť ako o obeti. Ako o zabitom. „Uplynulo veľa rokov, keď som zistil, že otec prežil v Mauthausene. O tri dni po oslobodení však zomrel na týfus."
David mal 20 rokov, keď z Československa emigroval do USA. Mal nadanie na jazyky, poznamenal totiž, že angličtinu sa celkom naučil už za deväť týždňov. Začal chodiť na vysokú školu, stal sa z neho inžinier. Oženil sa, mal dve deti, päť vnúčat a štyroch pravnukov.
Čítajte viac Židovský kódex: poníženie až na samé dno pred vyhnaním zo Slovenska
Osvetu o hrôzach holokaustu Schaecter považoval za svoje životné poslanie. Zvlášť sa zameriaval na židovské deti: „Posledných 50 rokov môjho života som im hovoril o všetkom. A požiadal som ich o tri veci. Chcem, aby vedeli, kto sú. Chcem, aby vedeli, čo sa stalo nášmu ľudu. Ale najviac chcem, aby boli mojim hlasom, keď tu už nebudem," zdôraznil pred dvomi rokmi Schaectera podľa serveru Times of Israel.
Rodákovi zo Sniny nepochybne splnia jeho želanie. A zostalo ešte niečo po ňom: nielen jeho svedectvo, ale aj pamätník obetiam holokaustu. Nachádza sa v Miami na Floride. Schaecter patril v roku 1984 medzi iniciátorov jeho postavenia. Nečudo, veď v tom čase žilo v tomto americkom štáte viac ako 20-tisíc Židov, ktorí prežili holokaust, respektíve po skončení vojny emigrovali z USA práve na Floridu. Súčasťou pamätníku je múr, na ktorom sú mená ľudí, čo zahynuli (príbuzných židovských obyvateľov v tomto štáte).
Schaecter bol na Floride rešpektovaná osobnosť, o čom svedčí, že získa významnú poctu. Guvernér tohto štátu Ron Santis mu v marci tohto roku udelil Medailu slobody.
Čítajte viac Tancovala som pre Mengeleho. Mamu mi poslal do plynu
