Zločin označovaný ako „Únos v Štrpci“ sa odohral vo februári 1993. Jeho obeťami sa stali cestujúci z vlaku, ktorý smeroval z Belehradu do Baru v Čiernej Hore po železnici, ktorej krátky úsek vedie cez bosnianske územie. Práve tam ozbrojenci 27. februára z vlaku uniesli 20 cestujúcich. Kým ich postrelili, všetkých fyzicky týrali. Telá boli vhodené do neďalekej rieky Driny. Medzi zavraždenými civilistami bolo 18 osôb moslimskej (dnes bosniackej) národnosti.
Gojko Lukić a Duško Vasiljević boli za vojnový zločin proti civilnému obyvateľstvu odsúdení každý na trest väzenia v trvaní desať rokov, zatiaľ čo Dragana Djekičová bola za rovnaký trestný čin odsúdená na päť rokov väzenia.
Podľa súdu odsúdení ako bývalí príslušníci bosnianskosrbskej armády spoločne so členmi polovojenskej jednotky Mstitelia (Osvetnici) neľudsky zaobchádzali s civilistami nesrbskej národnosti, mučili ich a podieľali sa na ich zavraždení.
Skupinu vtedy viedol Milan Lukić, ktorého tribunál v Haagu v roku 2009 odsúdil na doživotie za zločiny proti ľudskosti a porušovanie vojnových zvyklostí. Vinu v prípade únosu v Štrpci mu však tribunál nepreukázal.
V máji 2024 získal chorvátsky režisér Nebojša Slijepčević cenu Zlatá palma za svoj krátkometrážny film Muž, ktorý nemohol mlčať, ktorý rozpráva príbeh tejto hromadnej vraždy – konkrétne jediného muža z asi 500 pasažierov vlaku, ktorý sa pokúsil postaviť polovojenskej jednotke a zaplatil za to životom.
Proti rozsudku vyššieho súdu v Belehrade je možné podať odvolanie. Samostatný proces s páchateľmi tohto vojnového zločinu sa konal tiež v Bosne, kde súd rozdal dlhoročné tresty viacerým ďalším členom bosnianskosrbskej armády.
V rokoch 1992 až 1995 bola Bosna dejiskom vojny, ktorá si vyžiadala 100-tisíc obetí na životoch a ktorá z domovov vyhnala vyše dva milióny ľudí. Sily bosnianskych Chorvátov v nej bojovali proti bosnianskym Srbom a po väčšinu trvania konfliktu tiež proti miestnym Moslimom, dnes Bosniakom.
