Ako pred pár dňami informoval britský denník Financial Times, Trump si po telefonáte s Putinom znova osvojil jeho rétoriku a pri návšteve ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského v Bielom dome naňho minulý piatok naliehal, aby prijal ruské podmienky a vzdal sa celého Donbasu. Inak ho vraj Putin zničí.
Aj keď to šéf Oválnej pracovne neskôr poprel a vyhlásil, že je za „zmrazenie“ bojov na súčasnej frontovej čiare, zdá sa, že preňho je Donbas len miestom na mape a jeho strategický význam mu uniká.
Svedčí o tom aj názor Steva Witkoffa, Trumpovho osobitného vyslanca pre rokovania s Kremľom, ktorý ukrajinskej delegácii údajne poradil, aby Donbas odovzdali Moskve, pretože sa tam hovorí prevažne rusky. To isté tvrdí aj ruská propaganda.
Otázka prežitia
Viacerí zahraniční analytici sú presvedčení, že skutočným dôvodom, prečo sa Putin tak domáha Donbasu, sú vojenské ciele. Rusko momentálne okupuje približne 19 percent ukrajinského územia.
Luhanskú oblasť ovláda takmer celú, ale v Doneckej oblasti držia Ukrajinci stále asi pätinu územia s rozlohou zhruba 6 600 štvorcových kilometrov vrátane kľúčových miest Pokrovsk, Slovjansk a Kramatorsk, kde zostalo asi štvrť milióna obyvateľov. Putinovou prioritou preto je, aby dostal pod kontrolu celý región Donbasu.
Aby to ruskí vojaci dokázali, museli by najprv zdolať „obranný pás“ dlhý asi 50 kilometrov, ktorý sa tiahne pozdĺž diaľnice H-20 popri silne opevnených mestách Slovjansk, Kramatorsk, Družkivka a Kosťantynivka.
Ukrajinci túto sieť opevnení, zákopov, mínových polí a protitankových bariér budovali už od roku 2014 a stále ju posilňujú, najmä po tom, čo v máji 2023 po desiatich mesiacoch ťažkých bojov padlo mesto Bachmut.
Bývalý minister obrany Andrij Zagorodňuk pre britský týždenník Economist povedal, že Ukrajina už do obrannej línie investovala obrovské zdroje, vďaka čomu sa Slovjansk a Kramatorsk premenili na pevnosti.
Významnú úlohu zohráva práve topografia. „Terén sa dá pomerne dobre brániť,“ uviedol pre BBC britský expert Nick Reynolds z Kráľovského inštitútu spojených ozbrojených síl.
Ako dodal, územie na východe Ukrajiny nie je inak vhodné na obranu, ale práve táto línia je výnimkou. „Je to na vyvýšenom mieste. Smerom na západ to už ide z kopca, čo nie je pre Ukrajincov dobré, pokiaľ ide o vedenie obranných operácií,“ zhodnotil odborník.
Vyvýšený terén je podľa neho lepší aj na pozorovanie nepriateľa, koordinovanie delostreleckej paľby, šírenie rádiových vĺn či nasadenie dronov.
Vojenskí experti sa zhodujú, že keby Ukrajina o túto obrannú líniu prišla, podobne vhodné podmienky by už na západe nenašla. Rusi by tak mali prakticky voľný prístup do vnútrozemia krajiny aj k diaľnici, ktorá vedie priamo do Kyjeva.
Ukrajinci sa už síce poistili a pre prípad, že by Rusi prekročili „obranný val“, začali od marca budovať novú obrannú líniu ďalej na západe – má dĺžku 350 kilometrov a siaha od Charkova až po Vylne Pole v Záporožskej oblasti.
Obrana v týchto miestach by však bola oveľa ťažšia ako v Donbase. Aj preto je pre Ukrajincov udržanie pôvodnej línie také dôležité. Najmä ak nemajú záruky, či Moskva prípadné prímerie naozaj dodrží. „Je to otázka prežitia našej krajiny,“ zdôraznil Zelenskyj.
Hovoria po rusky, ale nie sú Rusi
Donbas je región na východe Ukrajiny. Názov vznikol ako skratka pre Doneckú (uhoľnú) panvu, pomenovanú podľa rieky Severský Donec, ktorá tadiaľ preteká. Výraz sa používa už od 19. storočia, pričom región bol známy ako priemyselné a uhoľné centrum Ukrajiny, bohaté na nerastné suroviny.
Keď v roku 2014 Rusko anektovalo ukrajinský polostrov Krym, začalo sa bojovať i o Donbas. Moskva však oficiálne nepriznala, že tam vyslala vojakov. Proti Ukrajincom vraj bojovali „separatisti“, ktorí neskôr vyhlásili samozvanú Luhanskú a Doneckú ľudovú republiku.
Väčšina krajín sveta tieto štátne útvary – vyzbrojené, financované a riadené Kremľom – nikdy neuznala a po ruskej agresii skončila s predstieraním ich nezávislosti aj Moskva – v septembri 2022 ich po zinscenovanom referende pripojila k Rusku. A to napriek tomu, že ruskí vojaci nemali pod kontrolou celé územie Donbasu.
Okupovanie tohto regiónu znamená pre Kyjev obrovské straty – územné, ľudské i hospodárske. Donecko a Luhansko v minulosti prosperovali. Nachádzali sa tam desiatky hutníckych, uhoľných a chemických závodov, ktoré vyvážali tovar do celého sveta.
Podľa Centra pre ekonomický a obchodný výskum (CEBR) v Londýne vytváral Donbas pred rokom 2014 takmer 16 percent hrubého domáceho produktu Ukrajiny a žilo v ňom bezmála 15 percent jej obyvateľstva.
Vojna všetko zmenila. Podniky prestali vyrábať, milióny ľudí opustili domovy. Ako vyplýva z údajov CEBR, v rokoch 2014 až 2021 prišla Ukrajina následkom vojny v Donbase až o 102 miliárd dolárov ročne.
Podľa OSN si ozbrojený konflikt v tomto regióne od roku 2014 do februára 2021, teda ešte pred začiatkom veľkej ruskej invázie, vyžiadal životy najmenej 3 400 civilistov a 4 400 ukrajinských vojakov. Takmer 20-tisíc ľudí utrpelo zranenia a dva milióny museli ujsť.
Na rozdiel od Krymu, ktorý k Ukrajine pripojili až v roku 1954, ešte za čias Sovietskeho zväzu, neboli v minulosti spory, že by mal Donbas patriť Rusku. Kremeľ svoje nároky ospravedlňuje tým, že väčšina obyvateľov regiónu rozpráva po rusky, no používanie jazyka ešte neznamená rovnakú národnosť.
Príkladom je Írsko, kde z vyše 5,3 milióna obyvateľov ovláda dobre írčinu (prvý úradný jazyk krajiny) len asi 1,9 milióna obyvateľov (necelých 40 percent) a iba 72-tisíc ju používa v bežnom živote. Dominantným jazykom sa už stala angličtina.
Prevažná väčšina obyvateľov Donecka a Luhanska sa navyše už pred rokom 2014 považovala za občanov Ukrajiny. Opakovane to potvrdzovali aj prieskumy verejnej mienky.
Rusko jazykové väzby využíva na obhajobu svojej agresie, no – ako pripomína portál Kyiv Independent – hovoriť po rusky neznamená podporovať Putinovu politiku.
Prieskum, ktorý na jar tohto roka uskutočnila organizácia Razumkov Center, zistil, že až 82 percent ukrajinskej populácie hovoriacej po rusky zaujalo k Rusku negatívny postoj.