Čo vás motivovalo k napísaniu knihy?
Alexander Cooley: V istom zmysle sme chceli zhrnúť to, čo síce už roky pozorujeme, ale často tomu chýba ucelené vysvetlenie. Vidíme skutočný ústup od demokratických hodnôt a toho, čo nazývame liberálnymi princípmi v globálnej politike, ktoré sa pokladali za zavedené normy. V knihe sa venujeme dvom procesom, o ktorých sa predpokladalo, že budú dominovať. Prvým je myšlienka, že liberálne demokracie by ostatní mali napodobňovať a že sú najlepším spôsobom organizácie politického a hospodárskeho života. Druhým je podpora liberalizmu, teda že rôzne skupiny a občianska spoločnosť budú viesť nadnárodné kampane upozorňujúce na porušovanie ľudských práv či politickú nerovnosť. Toto sa potom prenesie do celého globálneho politického fungovania systému Organizácie Spojených národov. Najmä za posledných 15 rokov sa však politický liberalizmus oslabuje. Zdrojom tejto erózie je geopolitický vzostup autoritárskych mocností, ako sú Čína, Rusko či Saudská Arábia. Prispeli k tomu však aj zmeny na globálnych spotrebiteľských trhoch.
Čítajte viac Ovplyvniť voľby, oslabiť demokraciu. Bezpečnostná expertka hovorí o ruskom hybridnom arzenáli
Takže to má aj ekonomické príčiny?
A. C.: Kedysi predstavovali liberálne demokratické krajiny aj najväčšie spotrebiteľské základne na svete. No teraz majú štáty ako Čína a Saudská Arábia skutočnú investičnú a spotrebiteľskú silu. A súčasne vidíme, že dnešné autoritárske vlády nepredstavujú akési defenzívne autoritárstvo z čias studenej vojny. Momentálne sa autokrati menej hanbia, sú celkom spokojní a otvorene spochybňujú liberálne myšlienky, hodnoty a princípy. V knihe sme sa však tiež pozreli na niektoré oblasti, ktorým sa možno bežne nevenuje veľa pozornosti, keď diskutujeme o demokracii a autoritárstve. Oprávnene veľa hovoríme o ľudských právach alebo podpore demokracie, ale my sme sa zamerali aj na globálne médiá, globálny šport či globálne spotrebiteľské kampane. Aj v nich sa za posledných 15 rokov veľa zmenilo, a možno si to zahraničnopolitickí analytici ani neuvedomujú.
Do akej miery ste brali do úvahy teóriu, že za vzostup autoritárstva môže v prvom rade Západ, ktorý sa najmä po studenej vojne správal príliš namyslene? No potom prišla vojna v Iraku či globálna finančná kríza. Západ tiež čelí kritike za to, že vo vojne v Gaze uplatňuje politiku dvojakého metra, či za to, že často spomínaný liberálny poriadok založený na pravidlách je viac-menej mýtus a bol vytvorený najmä v prospech USA.
Alexander Dukalskis: Áno, zaoberáme sa niektorými obmedzeniami západného modelu podpory liberálnej demokracie. Hlavne v 90. rokoch sa predpokladalo, že Západ a najmä Spojené štáty sú efektívne. Že sú v tom, čo robia, dobré. Ako vravel kolega, že ponúkajú najlepší spôsob, ako organizovať politický a spoločenský život. Rovnako sa rátalo s tým, že Západ bude aj naďalej predstavovať hlavnú globálnu spotrebiteľskú, ekonomickú a trhovú silu. A tretím predpokladom bolo, že mimovládne organizácie, aktivisti a univerzity môžu fungovať politicky nezávisle, aby presadzovali svoje názory. Ale všetky tieto predstavy mali slabiny. A ak sa pozriete na analýzy hrozieb pre liberálnu demokraciu v 90. rokoch, tak to boli globálny islam či efekty globalizácie. Veľmi málo, ak vôbec, sme sa zaoberali myšlienkou, že by sa mohli objaviť silné autoritárske štáty, ktoré by spochybnili takzvaný liberálny medzinárodný poriadok. V tom čase sa aj také krajiny v podstate museli tváriť ako demokracie. Organizovali voľby a spolupracovali s prodemokratickými organizáciami. Dnes už nič také robiť nemusia a dokonca po svete propagujú vlastné systémy. Západ určite urobil chyby, ale nie je to tak, že iba on nesie zodpovednosť za vzostup autoritárskych krajín. Tie majú vlastnú agendu a časom sa naučili, že globalizácia, ktorá ich spočiatku ohrozovala, sa dá zvládnuť a dokonca sa z nej dá vyťažiť.
A. C.: Asi existujú tri určujúce geopolitické udalosti, ktoré oslabili model liberálnej demokracie. Prvou sú následky teroristických útokov z 11. septembra 2001. USA nielenže viedli koalíciu, ktorá zvrhla Taliban v Afganistane, ale vytvorili kategóriu ľudí, ktorí boli prenasledovaní mimo trestného systému. Teroristov zaradili na čiernu listinu a odpierali im ústavné práva. A nedialo sa to len vo väzení na Guantáname, ale po celom svete. Samotný program podpory demokracie potom v roku 2003 podkopala vojna v Iraku. Nevyšla idea, že sa podarí oslobodiť krajinu a so zbraňami v nej nastoliť demokraciu. A globálna finančná kríza v rokoch 2008 až 2009 oslabila aj legitimitu medzinárodného liberálnodemokratického ekonomického modelu. Tieto udalosti určite znížili dôveryhodnosť Západu. Myslím si však, že veľmi dôležitý je aj postreh môjho kolegu o tom, ako svetový vývoj využili krajiny ako Čína, Rusko či Saudská Arábia.
Jadrom vašej knihy je teória, ako sa autokracie usilujú pretvoriť liberálne inštitúcie tak, aby diktovali neliberálnu agendu. Do akej miery je to však koordinovaná snaha? Spolupracujú na tom štáty, ako sú Čína, Rusko, Saudská Arábia, Irán či Spojené arabské emiráty, alebo v prvom rade sledujú vlastné záujmy?
A. C.: Niekedy aj priamo spolupracujú, ale do veľkej miery sa hlavne napodobňujú. Autoritárske štáty investujú do vlastných globálnych médií, v zahraničnej politike používajú mäkkú silu, organizujú podujatia so západnými športovcami či zakladajú pobočky západných univerzít. Takéto kroky nejakého autokrata dodávajú sebavedomie ďalším. Preto vravím, že sa viac napodobňujú, ako koordinujú. Ale medzi autoritármi vidíme aj spoluprácu. Povedzme v Rade OSN pre ľudské práva. Čína v nej má podporu, keď sa napríklad hlasuje o prevýchovných táboroch v Sin-ťiangu.
A. D.: Je to taký mix. Existujú aj príklady priamej spolupráce. Členovia Šanghajskej organizácie spolupráce si navzájom registrujú a vydávajú aktivistov a disidentov. Takže to je veľmi konkrétny druh spolupráce. Ale vzájomné napodobňovanie je naozaj dôležité. Existujú prípady, že si autoritatívne krajiny preberali legislatívu týkajúcu sa zákazu alebo obmedzenia aktivít mimovládnych organizácií. Priam si to skopírovali a dokonca zabudli vymeniť názov štátu. Ale Čína a Rusko napríklad čoraz viac koordinujú aj svoje propagandistické úsilie a učia sa jeden od druhého. Myslím si, že v tomto vzťahu sa už postupne objavuje inštitucionálnejšia spolupráca.
Veľká ruská invázia na Ukrajinu spočiatku zjednotila liberálne demokracie. Postupom času sa však autoritárski aktéri prispôsobili. Rusko otvorene podporujú Irán a Severná Kórea a aspoň čiastočne aj Čína. Vojna na Ukrajine tak možno ukázala aj limity medzinárodnej liberálnej solidarity. Ako to vnímate?
A. C.: Rusko začalo vojnu tvrdeniami, že je to špeciálna vojenská operácia zameraná na demilitarizáciu a denacifikáciu Ukrajiny. A prišlo to, čo ste spomenuli. Obrovská mobilizácia liberálneho demokratického Západu. Na Rusko boli uvalené sankcie, krajiny prijali ukrajinských utečencov a Kyjevu poskytli zbrane. A dôležité bolo, že sa pridal aj korporátny sektor. Firmy sa začali sťahovať z Ruska, lebo sa báli poškodenia reputácie. Potom sa stala zaujímavá vec. Rusi začali menej hovoriť o tom, že ide o boj proti nacistom. Viac začali zdôrazňovať, že v skutočnosti sa postavili proti liberálnemu demokratickému poriadku. Ak si vypočujete prejavy Vladimira Putina, tak šéf Kremľa hovorí o koloniálnom Západe, ktorý chce ostatných zotročiť, presadzuje dolárovú a technologickú dominanciu a je pokrytecký. Z Ukrajiny sa tak stalo miesto, kde si každý, komu sa na globálnom systéme čosi nepáči, niečo nájde. Tento odkaz účinne funguje na Blízkom východe, v Latinskej Amerike či južnej Ázii. Myslím si, že je veľmi pochopiteľné, že Kyjev chcel vojnu prezentovať ako boj medzi agresívnym a autoritárskym Ruskom a demokratickou a občiansky zmýšľajúcou Ukrajinou. Strategicky však bolo chybou takto osloviť potenciálnych partnerov na globálnom Juhu. V ich prípade by Ukrajina urobila lepšie, keby im zdôraznila otázku suverenity. Pretože tá je pre krajiny globálneho Juhu oveľa dôležitejšia ako demokracia.
Čítajte viac Trump chcel byť ako Superman. Expert vysvetľuje radikálnu rétoriku prezidenta a pripomína, že Amerika je krajina migrantov
A. D.: K tomu chcem len dodať, že je zaujímavé zamyslieť sa nad úlohou Číny. Severná Kórea a Irán pomáhajú Rusku veľmi otvorene. Čína sa však usiluje hrať akúsi dvojakú alebo trojakú hru. Dokonca tvrdí, že si zachováva neutralitu a oficiálne na začiatku vojnu navrhla mierový plán. Jeho prvým bodom bolo, že je potrebné udržať územnú celistvosť krajín. Okamžite sa však všetci pýtali, na koho sa to vzťahuje. Takže čínska vláda je oficiálne neutrálna, ale domácemu publiku v podstate hovorí, že Rusko má pravdu a že je na jeho strane. V lete údajne čínsky minister zahraničných vecí Wang I povedal šéfke diplomacie Európskej únie Kaji Kallasovej, že Peking v skutočnosti chce, aby Rusko vyhralo vojnu. V opačnom prípade sa obáva, že Spojené štáty a Západ sa potom viac zamerajú na Čínu. Je to niečo, čo Peking dlhodobo vraví ruským partnerom. A môžeme si byť úplne istí, že mnoho čínskych think-tankov, tvorcov politík a analytikov študuje účinky a spôsoby obchádzania sankcií a to, aká bola globálna reakcia na ruskú inváziu na Ukrajinu. Je to pre potenciálnu vojnu Číny s Taiwanom. A ak by sa to stalo, vieme, že za posledné roky sa Peking veľa naučil o tom, čo robiť a čomu sa vyhnúť.
Ako do nárastu autoritárskych režimov zapadá už druhá vláda amerického prezidenta Donalda Trumpa?
A. C.: Súčasný vládca Bieleho domu nespôsobil to, o čom sa tu rozprávame. Ale Trump určite prispieva k tomu, že sa na celom svete oslabujú liberálne demokratické normy. Koniec USAID (Agentúra Spojených štátov pre medzinárodný rozvoj) globálne zasiahol oblasť verejného zdravia a humanitárnej pomoci, ale táto organizácia podporovala aj mnoho nezávislých médií po celom svete. Doma Trump vo všetkých oblastiach, na ktoré sme sa pozreli, kopíruje autoritárske stratégie. Útočí na univerzity či zastrašuje médiá, ktoré ho kritizujú a ktoré sa mu nepáčia a usiluje sa, aby o ňom prinášali pozitívnejšie správy. Ale sú tu aj menej očividné veci.
Aké?
A. C.: USA majú k dispozícii takpovediac infraštruktúru zákonov, pravidiel, nariadení a opatrení, ktoré boli navrhnuté na podporu liberálnych hodnôt. Napríklad globálny Magnitského zákon označuje porušovateľov ľudských práv, ktorí sa zapájajú do korupcie, a na týchto ľudí môžu byť uvalené sankcie. Ale Trumpova vláda ho použila na prenasledovanie brazílskeho sudcu, ktorý dohliadal na proces s Jairom Bolsonarom. Bývalého pravicového prezidenta odsúdili za to, že v podstate zorganizoval prevrat, respektíve odmietol súhlasiť s pokojným odovzdaním moci. A keďže Bolsonaro je Trumpovým politickým spojencom, na sudcu v jeho prípade použila Amerika zákon, ktorý vznikol ako liberálny nástroj. Rovnako vidíme, že určité časti Trumpovej vlády podporujú AfD – Alternatívu pre Nemecko alebo podobné pravicové politické strany a hnutia. USA sa teda odklonili od tradičných liberálnych inštitúcií a hodnôt. A zároveň sa preorientovali na podporu pre hnutia, ktoré sú viac v súlade s pravicovým iliberalizmom, ktorý definuje Trumpovu vládu.
Čítajte viac Obrana aj sociálne práva. V tieni Ruska a Trumpa hľadá EÚ svoju dušu
A. D.: Ako politológovia sme zvyknutí premýšľať o tom, či autoritatívne režimy vydržia. Teraz však riešime to, ako to bude vyzerať v USA. Môžeme sa spoľahnúť na to, že Spojené štáty budú v budúcnosti liberálnou demokraciou? Pravdepodobne áno. Dúfajme, že inštitúcie to vydržia a bude to len prechodná fáza. A z historického pohľadu Amerika už riešila podobné problémy. Myslím si však, že existuje reálna možnosť, že sa súčasná vláda v USA pokúsi manipulovať s pravidlami tak, aby sa Trump mohol uchádzať o tretí mandát. Neviem, či sa môžeme spoľahnúť na to, že ho zastavia republikáni a Najvyšší súd. Bol by to signál, že pre globálnu liberálnu demokraciu nastali veľmi temné časy. Budú ju potom podporovať Európa, Japonsko, Južná Kórea, Austrália a niekoľko ďalších krajín? Bolo by to zložité a tieto štáty majú vlastné problémy.
Ak chcú autoritári diktovať globálnu agendu a liberálne demokracie sa aspoň čiastočne postavia na odpor, môže to viesť aj ku konfliktom a k vojnám?
A. C.: Dúfajme, že nie. Na všetkých úrovniach však vidíme konflikt ideí a rivalitu. V knihe píšeme aj o tom, že na svetovej scéne sa dlho propagovali liberálne hodnoty v tom zmysle, že boli zakotvené vo fungovaní OSN a viacerých regionálnych organizácií či v medzinárodných zmluvách. Teraz sa to už vytráca. Politická rivalita, ktorú sme videli na národnej úrovni, a debaty pravicových populistov o tom, čo je to Západ, čo je sloboda prejavu, či ako majú fungovať univerzity, sa dostali až na globálnu úroveň. Rozdiely medzi zahraničnou a domácou politikou už prestávajú existovať. Všetko sa oveľa viac spochybňuje z hľadiska ideí, ideológie, noriem a hodnôt. A ako vravím, dúfam, že to nepovedie ku konfliktu.
A. D.: Áno, poznámka o rivalite je veľmi dôležitá a zaujímavá. Urobím k nej taký myšlienkový experiment. Vzťahy Taiwanu a Číny predstavujú súčasné ohnisko napätia, ktoré je relevantné s ohľadom na diskusiu o demokracii verzus autoritárstve. A, samozrejme, sú v nej zahrnuté aj otázky suverenity a územné a historické problémy. Ale v podstate je tu Taiwan, ktorý nechce byť ovládaný Čínou, a Čína, ktorá chce jednoznačne vládnuť Taiwanu. Z toho vzniká napätie. Čo keby zajtra Čína napadla Taiwan? Aká by bola reakcia? Nie v bezpečnostnej oblasti, to je na inú debatu, ale vzhľadom na veci, o ktorých hovoríme v súvislosti s liberálnou demokraciou. Ako by to vyzeralo, ak vieme, že Čína má ekonomický vplyv po celom svete, a aj diplomati sú neraz zmätení z toho, aký má Taiwan štatút. Môžeme si byť istí, že by sme boli svedkami koordinovaného, liberálno-demokratického odporu proti Pekingu? Pred niekoľkými desaťročiami by som bol povedal, že takmer určite áno. Dnes si už taký istý nie som.
