Čo si ľudia v Charkove myslia o „mierovom pláne" a priebehu rokovaní? – spýtal sa európsky reportér.
Úprimne? Nič si nemyslia. Ani raz som nepočula, žeby v rade pri studni (voda netečie) niekto diskutoval o ďalšom Trumpovom „tweete".
Ja osobne rozmýšľam o tom, ako odvlečiem túto dvadsaťlitrovú bandasku s vodou na sedemnáste poschodie (výťah nefunguje).
Moja kamarátka Sveťa rozmýšľa, ako uvariť večeru pre piatich na malom turistickom horáku. A Marina si išla sušiť vlasy na poštu – majú tam generátor.
„Večer idem na pohovor," hovorí Marina – „nemôžem tam ísť s mokrou hlavou."
Napokon sa Marina zadumá nad tým, ako sa asi Witkoff pozeral na Putina. So zbožnou úctou alebo bez? Marina hľadá prácu, pretože predchádzajúcej práce už niet – na jej mieste sú ruiny kancelárie.
Čítajte viac List z Charkova: Putin chce mier? Povedzte to matke mŕtveho bábätka!
Dnes pani, ktorá cez reproduktory oznamuje, čo presne letí na mesto: letecké bomby, drony či rakety, chcela ohlásiť koniec ohrozenia ale nedohovorila. Zasekla sa na poslednej slabike: „Koniec vzdušného popla…"
„Chu" sa jej vysloviť nepodarilo, siréna znova začala zavýjať na poplach. Nepreháňam, medzi odvolaním a novým ohlásením poplachu neprešla ani sekunda.
Čítajte viac List z Charkova: Do Bieleho domu píšem z vane. Tých 50 dní mnohí neprežijeme
„Dobré ránko", hovorievame si navzájom, keď v noci v meste nik nezahynul. A keď všetky médiá vysielali slová nadšeného Rubia o „najplodnejších rokovaniach“, v Charkove všetci sledovali, ako sa záchranári snažia dostať k ľudom zavaleným pod troskami.
Nevravím, že sme až tak zaneprázdnení prežívaním, že nás nezaujíma, čo sa deje vo svete. Zaujíma nás to. Ale inak.
Napríklad, zvuky sú pre nás veľmi dôležité. Všetci včera v noci počuli ten nový. Bol desivý. O tomto zvuku sa na sociálnych sieťach diskutovalo oveľa emotívnejšie než o akýchkoľvek výrokoch Macrona.
Nie sme ignoranti, naozaj. Snažím sa len vysvetliť, že v prifrontových mestách je pohľad na vec trochu iný. Odtiaľto je všetko vidieť cez záblesky ruských dronov, cez zničené budovy, cez nekonečné pohreby známych.
Svetovej verejnosti by som najradšej odkázala: „Dajte nám tomahawky a padajte“, ale to by bolo nezdvorilé. A ak sa podarí nejaký diplomatický dialóg o skutočnom prímerí a bezpečnostných zárukách – výborne, budeme to považovať za nečakaný bonus.
A zatiaľ sa držíme, podporujeme naše ozbrojené sily a zdobíme vianočné stromčeky.
