Kde vás zastihol začiatok vojny vo februári 2022?
Týždeň pred vpádom ruských vojsk som mal cestovať so synom do Turecka. Týkalo sa to biznisu. Letenky sme už mali kúpené. Šírili sa správy, že pri hraniciach sa nachádza veľa ruských vojakov, ale neveril som, že vtrhnú na ukrajinské územie. Zmýlil som sa. Naopak, dcéra mala správnu predtuchu. Hovorila nám, aby sme nešli do zahraničia, pretože vypukne vojna. Nepripúšťal som si však inváziu.
Prečo?
Nešlo mi to do hlavy. Prečo by Rusi mali napadnúť Ukrajincov? V duchu som si vravel, že môj otec, ktorý bojoval v druhej svetovej vojne, by druhý raz zomrel, keby s dozvedel, že Rusi zaútočili na Ukrajinu. Národ, ktorý so susedným národom spoločne porazil nacistické Nemecko. Tvrdil som dcére, že nijaká vojna nebude, že ruskí vojaci pri hraniciach slúžia len ako nástroj hry nervov. Iba strašia. Dcéra však plakala, tak som sa so synom nakoniec dohodol, že do Turecka nejdeme. A vojna sa skutočne začala: 24. februára 2022. Ruskí okupanti vpadli do Ukrajiny prudko a sebavedomo. Boli to dobre pripravené jednotky. S masovým využitím letectva, s nekonečným množstvom obrnenej techniky a delostrelectva, s neustálym tlakom nepretržitých útokov. Ukrajinci museli bojovať v momente, keď ešte koordinácia našich síl nebola úplná.
Ako sa vám zmenil život v ten deň?
Žijem na okraji Dnipra. V dedine v tesnej blízkosti tohto mesta. Začali sme budovať teritoriálnu obranu. Podarilo sa mi zhromaždiť približne sto mužov. Niektorých aj so strelnými zbraňami, s loveckými puškami. Bolo to prvý deň vojny. Všetci sme boli dobrovoľníci. Veľká skupina chlapov, ktorej oficiálne nevelil nijaký dôstojník. Kopali sme zákopy, budovali opevnenie okolo dediny. Ozval som sa kamarátovi, ktorý vyrába železobetónové konštrukcie. Povedal som, že mu zaplatíme za železobetónové ježky, čiže sme chceli od neho protitankové oceľové prekážky. Dodal nám ich, zadarmo. Nechcel ani jednu hrivnu. Našťastie ani takmer po štyroch rokoch invázie sa ruské pozemné sily nedokázali priblížiť k Dnipru, pravidelne však naň útočia zo vzduchu.
Prestali ste pracovať?
Nie. Chlapi potrebovali robiť. Dokázali sme však zladiť pracovné povinnosti s domobranou. Po práci sme absolvovali výcvik, ktorý nám zabezpečilo niekoľko bývalých profesionálnych vojakov žijúcich na dôchodku. V noci sme sa striedali na stráži, aby sme odrazili ruské diverzné skupiny. Venovali sme sa tomu zhruba tri mesiace. Samozrejme, že som si nedokázal predstaviť, čo by sa udialo, keby ruské tanky prenikli k našim domovom… Mohli sme vyzerať smiešne – chlapi so starými flintami proti Rusom vyzbrojenými po zuby. Rozhodli sme sa však zachovať ako vlastenci. Takpovediac ako partizáni. Mali sme málo skúseností, ale nechýbalo nám odhodlanie, sila ducha. Paradoxne práve v tie prvé dni ukrajinskí dobrovoľníci dokázali, že presila v zbraniach neznamená presilu ducha. Proste sme verili v Ukrajinu a práve táto naša viera nepriateľa zastavila. Dnes verím, že naša nezlomná viera privedie Ukrajinu k úplnému víťazstvu.
Čo nasledovalo po tých troch mesiacoch?
Úprimne: Chápal som, že ak mám byť naozaj užitočný, treba vstúpiť do armády. Išiel som sa prihlásiť na odvodovú komisiu. Keď videli, že mám už viac ako 63 rokov, odmietli ma zobrať. Do armády berú len mužov do 60 rokov. Pýtali sa ma, či som rozum stratil, keď sa chcem v mojom veku pridať k ozbrojeným silám. Odpovedal som, že som sa určite nezbláznil, že chcem bojovať za Ukrajinu. Oslovil som aj nejakých známych pre protekciu, ale ani to nezabralo. Do armády ma nevzali.
Čítajte viac Ukrajinský útok na Putina? Ruskému diktátorovi už asi neverí ani Trump
Vrátili ste sa potom k teritoriálnej obrane?
Dozvedel som sa, že existujú oddiely zložené z dobrovoľníkov. Pre záujemcov sa v nich neuplatňuje ohraničenie veku, majú iné kritériá výberu. Prihlásil som sa preto do dobrovoľníckeho čečenského práporu Šejka Mansúra. Pomenovaný je po čečenskom národnom hrdinovi, ktorý už koncom 18. storočia viedol boj proti ruskej expanzii a agresii na severnom Kaukaze.
Prečo ste si vybrali prápor, v ktorom dominujú Čečenci?
Súvisí to s minulosťou. Veľa mojich príbuzných žilo v Čečensku – Ičkérii v období Sovietskeho zväzu. Jeden bratranec tam pôsobil ako hlavný stomatológ, druhý bol riaditeľ chemickej fabriky v Groznom. Počas letných prázdnin ma rodičia posielali za nimi. Medzi Čečencami som si našiel veľa priateľov. Niektorí žijú na Ukrajine, poradili mi, aby som sa prihlásil do dobrovoľníckeho čečenského práporu Šejka Mansúra, ktorý vznikol už v roku 2014, keď vypukli boje na východe Ukrajiny.
Na akú pozíciu ste sa vypracovali?
V súčasnosti som koordinátorom tohto práporu zodpovedným za Dnipropetrovskú oblasť. Pred viac ako desiatimi rokmi v ňom prevládali Čečenci, ale od ruskej invázie vo februári 2022 doň vstúpili aj cudzinci z rôznych štátov. Američania, Kanaďania, Angličania, Taliani, Íri, Austrálčania… Dokonca jeden je z Nového Zélandu. No Slovák medzi nami nie je žiadny.
Čítajte viac Ukrajinská protikorupčná aktivistka: Zelenskyj musí byť schopný poslať svojich priateľov za mreže
Akú máte výzbroj?
Zo štátneho rozpočtu nemáme nič, ani zbrane, ani muníciu, ani jednu hrivnu. Potrebné veci si kupujeme z vlastných peňazí. Máme veľa trofejných zbraní, ktoré sme ukoristili ruským okupantom. Samozrejme, úzko spolupracujeme s regulárnou armádou, to je nevyhnutné. Keď nás nejaká brigáda Ozbrojených síl Ukrajiny požiada o pomoc, ideme bojovať po jej boku. V takom prípade podpisujeme dohodou s ozbrojenými silami ako bojovníci z práporu, pričom dostaneme žold za plnenie bojových úloh. Trvá to rôzne dlho. Podľa potreby. Od mesiaca do niekoľkých mesiacov. Vtedy nám aj časť zbraní a munície poskytuje ukrajinská armáda.
Z akého prostredia pochádzajú Čečenci v dobrovoľníckom prápore?
Mnohí z nich bojovali proti Rusom v prvej čečenskej vojne (december 1994 – august 1996) aj v druhej čečenskej vojne (1999 – 2009). Medzi mladšími sa nájdu i takí, ktorí sa zapojili do bojov v Sýrii. Proti ruským žoldnierom, ktorí prišli zachraňovať dnes už porazený režim Bašára Asada. Sú to muži odhodlaní bojovať proti Rusom kdekoľvek na svete, veď Rusi už viac ako štyri storočia vyvražďujú ich národ. Do našich radov vstúpili aj traja bývalí vagnerovci.
Ako sa k vám mohli pridať niekdajší bojovníci z Vagnerovej skupiny, čiže fakticky z ruskej súkromnej vojenskej organizácie dnes už mŕtveho Jevgenija Prigožina?
Nachádzali sa v trestaneckej kolónii, keď Prigožin potreboval ďalších mužov. Neviem, aký trest si odpykávali, nezisťoval som si to. Viem len to, že ich všetkých troch odsúdili za rovnaký zločin. Dohodli sa, že ak si ich Prigožin vyberie, pri prvej príležitosti prebehnú na ukrajinskú stranu a budú bojovať proti Rusom. Vybral si len jedného z nich, ale ten povedal, že ak nevezme aj ďalších dvoch, sám nepôjde. Prigožin prikývol a zobral všetkých troch.
Kde začali bojovať?
Nie na Ukrajine, ale najprv v Sýrii. Keď sa ich misia skončila, ponúkli im miesta u vagnerovcov v bojoch proti Ukrajincov. Tak sa im otvorila cesta medzi ukrajinských bojovníkov. Vzdali sa pri prvej vhodnej príležitosti. Rýchlo však nezačali bojovať proti ruskej armáde.
Prečo?
Najprv boli deväť mesiacov ako vojnoví zajatci vo väzení. Napriek tomu, že žiadali, aby ich zaradili do čečenského práporu Šejka Mansúra, o ktorom už dávnejšie vedeli. Ukrajinskí vyšetrovatelia im však neverili. Podozrievali, že ich nasadili Rusi. Jedného dňa sa im počas výsluchu podarilo utiecť. Vyskočili z okna na štvrtom poschodí. V Kyjeve po nich vyhlásili pátranie. Ešte v ten deň sami zatelefonovali do centrály ukrajinskej tajnej služby s tým, že sa prihlásia úradom pod podmienkou, že ich pošlú k práporu Šejka Mansúra bojovať proti ruským okupantom. Úrady im vyhoveli. Vrátili sa do väzenia a odtiaľ sme si ich prevzali do nášho práporu.
Čítajte viac Bolo NATO blízko k vojne s Ruskom? Pre Pravdu odpovedal exšéf aliancie Jens Stoltenberg
Ešte stále všetci traja bojujú?
Bohužiaľ, jeden padol, ďalší utrpel vážne zranenia. Aktívny teda zostal už len jeden z nich.
Čo vám hovorili Rusi, ktorých ste zajali? Čo ich motivovalo bojovať proti Ukrajincom?
Tí, čo dobrovoľne podpísali kontrakt s ruskou armádou, sa zhodujú v jednom: peniaze. Mnohí mali na krku dlhy, potrebovali zarobiť peniaze, ku ktorým by sa normálnou poctivou prácou nedostali. Iní tvrdia, že ich oklamali. Údajne nechceli bojovať. Vraj im hovorili, že budú niekde v tyle, ale nakoniec ich poslali na front. Nedá sa im veriť, že nechceli zabíjať Ukrajincov, ničiť naše domy atď. Pripadá mi to tak, že velitelia im prikázali, že si to majú vymyslieť pre prípad, že padnú do zajatia. Bohužiaľ, vyskytli sa medzi nimi aj vojaci, ktorých najbližší príbuzní žijú na Ukrajine.
Tiež sa dali opantať peniazmi?
Jednoznačne áno. Za peniaze by predali aj vlastnú matku. Považujú za normálne, že sú v armáde, ktorá zhadzuje bomby na mestá, kde môže žiť ich stará matka či dedo. Alebo aj vlastní rodičia. Sú úplne zdivočení.
Zobrali ste si niečo so sebou na pamiatku z bojov?
Mám z frontu pištoľ typu Glock 17. Označujem ju za darček od ruského kapitána. Od Rusa, ktorí sa so spolubojovníkmi odmietol vzdať. Obkľúčili sme ich bunker, vyzvali sme ich, aby sa vzdali s tým, že v takom prípade sa im nič nestane. Odmietli kapitulovať, naopak, spustili paľbu. Následne sme ich všetkých počas prestrelky zlikvidovali. Bolo ich šesť, medzi nimi aj kapitán s dnes mojím Glockom 17. Stalo sa to pri obci Bohdanivka v blízkosti mesta Časiv Jar.
Často ste sa báli o svoj život?
Nerád rozprávam o detailoch z frontu. Z princípu už aj preto, že keď by na to mala prísť reč, jedine vystraším moju milovanú manželku. Zmienim sa však o jednej udalosti, keď na mňa striehla smrť mimo dejiska bojov. Odohralo sa to v Dnipre.
O čo išlo?
Rusi by ma veľmi radi zavraždili, pretože som aj reprezentant exilovej vlády Čečenskej republiky – Ičkérie v Dnipropetrovskej oblasti. Je to vláda, ktorej premiérom je Ahmed Zakajev. Rusi v Dnipre najali dvoch narkomanov aby nastražili bombu pod mojím osobným automobilom. Výbušninu však omylom umiestnili pod susedné auto. Bol to automobil rovnakej značky i farby, ako je moje. To druhé auto patrilo prokurátorovi. Keď si sadol do vozidla, diaľkovo odpálili bombu. Utrpel zranenia, ale našťastie prežil. Páchateľov sa podarilo rýchlo chytiť. Jeden z nich sa priznal, že mu sľúbili 1 500 dolárov za nastraženie bomby, ktorá mala zabiť mňa. Viem, že si musím dávať obrovský pozor…
