Bude zásah vo Venezuele a únos prezidenta Nicolása Madura a jeho manželky definovať zahraničnopolitický odkaz Donalda Trumpa a miesto USA vo svete?
Zažili sme veľmi zvláštne tri alebo štyri týždne. Trumpa do prezidentského úradu dostal stav americkej ekonomiky a otázky, ktoré súvisia s tým, čo si voliči nájdu v peňaženke. V posledných troch či štyroch týždňoch však šéf Bieleho domu kládol dôraz na zahraničnú politiku. Diskutoval o Ukrajine, dianí na Blízkom východe či o tom, čo sa deje v Tichomorí a v Číne. Samozrejme, vyvrcholilo to tým, čo sa cez víkend stalo vo Venezuele, a zajatím Madura. Pritom Trump v kampani spájal zahraničnú politiku s ekonomikou a tvrdil, že nepovedie vojny ani vojenské intervencie. Zásah vo Venezuele však môže spustiť rôzne dominové efekty.
Aké to môže mať následky?
Krátkodobé aj dlhodobé. A je to dôležité aj pre európskych spojencov. V tomto chaose sa zaoberáme otázkou, kto bude ďalší. Kolumbia? Mexiko? Kuba? Grónsko? Ak k tomu dôjde, bude to koniec NATO a medzinárodného systému založeného na pravidlách. Ten slúžil americkým záujmom a do značnej miery zabezpečoval mier v Európe aj na celom svete, hoci, samozrejme, existovali zástupné vojny. Sme v bode zlomu Trumpovho vládnutia. Po prestávke zasadá Kongres, ktorý chce debatovať o zdravotnej starostlivosti a ekonomických otázkach. Diskusii však bude dominovať zahraničná politika. Pripomínam, že v novembri sa budú konať jedny z najdôležitejších kongresových volieb v histórii USA. A ani rok pred nimi sme sa ocitli v zvláštnej situácii, ktorá môže mať mimoriadny vplyv na svetový poriadok a zasiahnuť mnohých priateľov a spojencov Spojených štátov po celom svete.
Biely dom neinformoval Kongres o operácii vo Venezuele. Vyzerá to tak, že americký prezident môže použiť vojenskú silu, ako sa mu zachce. A samozrejme, Trump nie je prvým šéfom Bieleho domu, ktorý to urobil. Je to však aj znak jeho autokratických tendencií?
Trumpova vláda prekračuje červené čiary. Koná autokraticky a chce určovať, čo sa stane. Ako som však už povedal, má to vážne následky. Nielen z hľadiska porušovania medzinárodného práva a Charty OSN. Trump spomína podobné argumenty, aké využíva Vladimir Putin v súvislosti s vojnou proti Ukrajine, keď hovorí o národnom záujme Ruska. Rovnako to platí aj pre čínsku vládu a jej vzťah k Taiwanu, k ostrovom pri Filipínach alebo k iným oblastiam, ktoré podľa Pekingu spadajú pod jeho národný záujem. Pozrite sa na Stratégiu národnej bezpečnosti, ktorú minulý mesiac zverejnila americká vláda. Obsahuje niekoľko zaujímavých aspektov. Hovorí o Monroeovej doktríne alebo o tom, čo sa s odkazom na Donalda Trumpa začalo nazývať Donroeovou doktrínou. (Monroeovu doktrínu formuloval v roku 1823 prezident James Monroe a podľa nej sa západná pologuľa považuje za sféru vplyvu Spojených štátov, pozn. red.).
Čítajte viac Čo príde po útoku na Venezuelu? Američania v Grónsku, Rusi v Kyjeve a Ukrajinci v Moskve?
Čiže sa dá povedať, že Washington naznačuje, že si v Latinskej Amerike bude robiť, čo chce?
Stratégia takto hovorí o západnej hemisfére a výslovne spomína rozširovanie vplyvu USA. Má to byť zamerané na ekonomické záujmy Ameriky, ale podporované vojenskou silou. Spojené štáty sa tým vystavujú riziku, že budú pôsobiť ako koloniálna a imperiálna krajina. Dejiny pritom v podobných prípadoch neboli k USA zhovievavé. Minister zahraničných vecí Marco Rubio tvrdí, že ľudia nerozumejú Venezuele a pozerajú sa na ňu, akoby bola na Blízkom východe. V tomto aspekte má pravdu. Venezuela nie je Afganistan, Irak, Líbya ani Sýria. Aj tak však Rubio prejavuje nerozvážnu aroganciu. Hoci ho môžem označiť za cára Venezuely, nedá sa povedať, že by predstavil konkrétny plán ďalšieho postupu – dokonca ani v oblasti ropy. Venezuela má najväčšie zásoby tento suroviny na svete. No má zastaranú priemyselnú infraštruktúru a tamojšia ropa sa musí rafinovať zložitým spôsobom. Vláda ani americké firmy tieto fakty nemôžu jednoducho ignorovať. Môže sa teda stať, že Venezuela tento rok v zahraničnej politike zatlačí do úzadia iné témy – vrátane budúcnosti NATO, Ukrajiny či diania v iných regiónoch sveta, ako sú Blízky východ a Indo-Pacifik.
Aké poučenie by si z toho mali vziať spojenci USA? Je udržateľné, aby musela členská krajina NATO – Dánsko – opakovane reagovať na Trumpove vyhlásenia o prevzatí Grónska?
Ak by USA podnikli kroky na obsadenie Grónska, čo sa už na prvý pohľad zdá šialené, bol by to faktický koniec Severoatlantickej aliancie. Spojené štáty pritom Grónsko nepotrebujú ovládnuť, aby tam mali vplyv, ak ho považujú za strategické územie, čo je argument Trumpovej vlády. Nie som si však istý, či to myslí vážne. Skôr mám pocit, že Grónsko vníma ako realitný biznis. A je to signál, že si svet môžu rozdeliť Spojené štáty, Rusko a Čína: západná hemisféra by pripadla USA, časť sveta Moskve a Peking by mal vplyv v Indo-Pacifiku. Váš región by sa ocitol asi niekde uprostred a nejasný by bol aj osud Blízkeho východu, kde sa stretávajú rôzne záujmy. Opäť však zdôrazňujem, že by znamenalo koniec NATO. Dôsledky by boli mimoriadne drahé a prínosy neisté. Stálo by to obrovské množstvo peňazí a krvi – americkej aj krvi spojencov.
Čítajte viac Zradili Madura jeho najbližší? USA zadržali venezuelského prezidenta veľmi rýchlo, pripomína expert
Počúvame vyhlásenia, ku ktorým sa pridal aj slovenský premiér Robert Fico, že Trump aspoň zásah vo Venezuele neobhajoval šírením demokracie, ale povedal, že je to o rope. Je niečo pozitívne na tom, že sa americký prezident prihlásil ku koloniálnej a imperialistickej politike?
V rétorickej rovine na tom nevidím nič pozitívne. Dá sa však povedať, že Maduro bol diktátor, takže jeho uväznenie je dobrou správou pre demokraciu a ľudské práva. Boli sme tiež svedkami bezchybnej vojenskej operácie, ktorá ukázala, čoho je Amerika schopná. Mohlo by to ovplyvniť správanie venezuelského režimu a narušiť obchod s drogami i fungovanie kartelov. Určité pozitíva by sa teda našli. Otázkou je, či Biely dom dokáže predstaviť niečo ako Marshallov plán pre Latinskú Ameriku – projekt, ktorý by pomohol ekonomikám krajín sužovaných drogovými kartelmi v Mexiku, Peru, Ekvádore, Kolumbii či vo Venezuele.
Úprimne povedané, neverím, že Trumpova vláda je schopná alebo ochotná v spolupráci s krajinami regiónu vytvoriť ucelený ekonomický plán. Maximálne poskytne finančnú podporu niektorým lídrom, ktorých politicky uprednostňuje.
Áno, je to tak. Nevidíme ani len náznak širšej pozitívnej vízie. Celé to vyzerá ako razia, ktorej cieľom bolo odstrániť Madura a dostať sa k rope – čo však môže trvať roky.
Čítajte viac Expertka: Trump nepochopil, že Európa nie je len banda slabých byrokratov
Bez ohľadu na výsledok bola operácia vo Venezuele jasným porušením medzinárodného práva. A pred piatimi rokmi, 6. januára 2021, viedla Trumpova rétorika k útoku na Kongres, lebo tvrdil, že mu ukradli volebné víťazstvo. Po návrate do Bieleho domu republikán udelil milosť ľuďom, ktorých môžeme označiť za vzbúrencov. Rešpektuje Trump vôbec nejaké pravidlá a normy? A ak nie, čo to znamená pre budúcnosť americkej demokracie?
Šéf Bieleho domu sa správa transakčne, je sebastredný, nemá žiadnu sebareflexiu, o veciach veľmi nerozmýšľa a verí vo vlastnú spravodlivosť. V jeho svete neexistujú normy, morálne zásady ani princípy právneho štátu. Kongres ho buď nechce obmedziť, alebo je neefektívny. Trump môže udeľovať milosti ľuďom, ktorí porušili zákon – zločincom či vzbúrencom, ako ste ich správne nazvali. Vládne prostredníctvom emócií a má veľa priaznivcov. Možno nie sú ochotní strieľať do iných ľudí, ale sú schopní protestovať a posúvať hranice násilia. Výročie udalostí zo 6. januára 2021 aj zásah vo Venezuele jasne ilustrujú bezohľadnosť Trumpovho konania. Nemôže zostať v Bielom dome tretie funkčné obdobie, no dovtedy chce zanechať svoje meno všade. Povzbudzuje tým politikov ako viceprezident JD Vance a ďalej to prispieva k celkovej politickej destabilizácii.
