Ako by mala Európska únia reagovať na americký zásah vo Venezuele a na vyhrážky prezidenta Donalda Trumpa, že USA musia získať Grónsko?
EÚ je vo vzťahu k Venezuele vo veľmi zložitej situácii. Je ťažké obhajovať Nicolása Madura. Samozrejme, to nie je ospravedlnenie porušenia medzinárodného práva. Bol som veľkým fanúšikom Georgea H. W. Busha, ale nepodporoval som to, čo urobil v Paname – aj keď Manuel Noriega bol rovnako problematický ako Maduro, ak nie problematickejší. (Vojenského diktátora Noriegu zvrhla v roku 1990 americká vojenská intervencia, pozn. red.) Otázkou pre úniu však je, ako chce minúť svoj politický kapitál. A boj za to, čo je vo Venezuele správne, pravdepodobne nie je tou najdôležitejšou vecou, ktorej by mala venovať pozornosť. EÚ stále potrebuje podporu USA na Ukrajine. Dôležité je, aby únia zdôrazňovala, že akákoľvek politika, ktorú bude Trumpova vláda vo Venezuele uplatňovať, by nemala meniť povahu ochrany suverenity štátov, ktorá by mala byť takpovediac posvätná. Toto je téma, ktorá by mala u amerického prezidenta a jeho tímu rezonovať. Môžete si pozrieť takmer akýkoľvek prejav, ktorý Trump predniesol na pôde Valného zhromaždenia OSN, a zistíte, že suverenita bola v týchto vystúpeniach ústrednou témou. Ukrajina je suverénna. Rovnako aj Dánsko a Grónsko. To musia byť červené čiary. Ak chce Trump argumentovať, že vo Venezuele išlo vlastne o policajný zásah, potom sa to vôbec netýka Ukrajiny, Dánska ani Grónska. Nikto na týchto miestach neporušil žiadne americké zákony. Nech už sa Trumpova vláda akokoľvek sťažuje na dánsku podporu grónskej samosprávy, nikto nepovedal, že niekto urobil niečo nezákonné. A ak majú USA bezpečnostné záujmy v regióne, práve preto majú Amerika a Dánsko dohodu, ktorá dáva Spojeným štátom právo na rozmiestnenie síl v Grónsku.
To nás dostáva k vášmu projektu – Globálne riziká pre EÚ v roku 2026. Ako by ste ho opísali?
Vznikol na základe nášho záujmu o Prieskum preventívnych priorít americkej Rady pre zahraničné vzťahy (CFR). V debate s Paulom Staresom, ktorý tento projekt vedie, sme si uvedomili, že by bolo veľmi užitočné urobiť niečo podobné – teda prieskum medzi expertmi, aby sme sa pokúsili získať predstavu o tom, ako z európskej perspektívy vyzerajú priority do budúcnosti. Veľmi úzko sme spolupracovali s CFR, aby sme sa uistili, že kladieme podobné, hoci nie rovnaké, otázky. Prieskum sme robili približne v rovnakom časovom období a usilovali sme sa o veľmi podobnú vzorku respondentov. Išlo o 500 až 600 expertov na oboch stranách Atlantiku. Chceli sme, aby boli výsledky porovnateľné a dopĺňali projekt Rady pre zahraničné vzťahy, no zároveň aby priniesli poznatky dôležité pre európskych tvorcov politík.
Čítajte viac Chce Trump rozdeliť svet na sféry vplyvu? Stálo by to veľa krvi a peňazí, varuje politológ
Do akej miery ide o predpovedanie rizík a budúcnosti?
Každý politik, investor či podnikateľ musí vo väčšej alebo menšej miere predpovedať budúcnosť a náš projekt v tom nie je výnimkou. Našich expertov sme požiadali, aby vyhodnotili pravdepodobnosť a vplyv 30 rôznych scenárov, ktoré považujeme za relevantné pre európske záujmy. Môžeme sa pozrieť na jeden, ktorý je práve teraz veľmi aktuálny: Spojené štáty a Rusko rokujú o mieri na Ukrajine. Otázkou však je, či budú Európania a Ukrajinci schopní dohodu dostatočne ovplyvniť tak, aby nebola Kyjevu vnútená a aby nebola zlá. Preto stálo za to opýtať sa expertov, či si myslia, že je pravdepodobné, že pôjde o zlú dohodu, a či by takýto vývoj mal významný vplyv. Už druhý rok po sebe odborníci identifikovali pravdepodobnosť zlej dohody a jej vplyv ako jedno z najväčších rizík, ktorým EÚ čelí.
K debate o možnej mierovej dohode sa ešte dostaneme, ale najprv sa vás chcem opýtať na niečo iné. Váš projekt je rozdelený na tri kategórie: vysoké riziká, stredné riziká a mierne riziká. Chcel by som sa zamerať najmä na prvú. No v kategórii stredného rizika sa spomína možné použitie jadrových zbraní Ruskom. To znie mimoriadne alarmujúco, nemyslíte? Hoci nejde o kategóriu najvyššieho rizika.
Prvá vec, ktorú by sme si mali uvedomiť, je, že použitie jadrových zbraní akoukoľvek krajinou by bolo naozaj mimoriadne alarmujúce. Vieme totiž, aké zásadné následky by to malo. Musíme si však položiť otázku, nakoľko je pravdepodobné, že sa to stane. Do kategórie stredného rizika sme zaradili scenáre, ktorých vplyv by bol mimoriadny, no ich pravdepodobnosť je relatívne nízka. A tak je to aj s použitím jadrových zbraní Ruskom. Respektíve sú v tejto kategórii veci, pri ktorých je veľmi pravdepodobné, že k nim dôjde, ale mali by relatívne malý dosah – napríklad porušenie prímeria medzi Hamasom a Izraelom. Chceli sme tvorcom politík ponúknuť kontext, aby sa na základe miery rizika a pravdepodobnosti mohli rozhodnúť, na čo použijú zdroje, ktoré majú k dispozícii. Chcem zdôrazniť, že každý z 30 scenárov je dôležitý a žijeme vo svete, v ktorom by všetky mali vplyv. No ľudia, ktorí robia rozhodnutia, si aj tak musia vybrať, na čo zamerajú viac pozornosti a na čo menej.
Už ste to spomenuli a v rámci projektu píšete, že scenáre súvisiace s Ruskom zostávajú v centre obáv EÚ. Podľa vás je bezpečnosť únie priamo ohrozená mierovou dohodou, ktorá by Moskve priniesla územné zisky, odmenila by jej agresiu a oslabila by dlhodobú existenciu Ukrajiny ako suverénneho demokratického štátu. Takzvaný ruský mier by bol zároveň signálom, že EÚ nedokáže formovať vlastné bezpečnostné prostredie. Myslíte si, že EÚ a Ukrajina sa budú môcť vyhnúť scenáru, ktorý zvýhodní Rusko, najmä ak sa neraz zdá, že americký prezident Donald Trump chce presadzovať mierovú dohodu za každú cenu?
Naši experti hovoria, že je veľmi pravdepodobné, že budeme čeliť situácii, ktorá nebude výhodná ani pre Ukrajinu, ani pre Európu. Práve preto by EÚ mala venovať najviac úsilia tomu, aby sa tomuto scenáru vyhla. Je to priam povinnosť európskych politikov. Odborníci sa zhodujú, že je potrebné, aby Európa zabránila tomu, že príde o americké bezpečnostné záruky. Rovnako nevyhnutné je odradiť Rusko od prípadnej agresie proti krajine, ktorá nie je členom NATO, ale susedí s EÚ. A do tretice experti varujú pred hybridnými útokmi na európsku infraštruktúru. Hoci Rusko explicitne nespomínajú, vieme, že Moskva je v tejto oblasti veľmi aktívna – či už ide o útoky dronov na letiská, alebo o ničenie podmorských káblov. Odborníci sa domnievajú, že je veľmi pravdepodobné, že tieto hybridné aktivity budú pokračovať, a zároveň je to jedno z najzásadnejších rizík, ktorým budú musieť európski politici čeliť.
V podstate ste opísali tri scenáre, ktoré patria do kategórie vysokého rizika: že USA prestanú poskytovať bezpečnostné záruky svojim spojencom, že Rusko vojensky zasiahne v krajine, ktorá nie je členom NATO, a že dôjde k ničivým útokom na európsku infraštruktúru. Čo ak uvidíme kombináciu týchto scenárov?
Všetky sú navzájom prepojené. Nie sú to nezávislé scenáre, ktoré sme si vymysleli a ktoré spolu nesúvisia. Preto by nebolo prekvapujúce, keby sme ich videli naraz. Ruská zahraničná politika je zameraná na ohrozovanie bezpečnosti Európy a oslabovanie jej jednoty. Keď hovorím o európskej jednote, netvrdím, že Moskva plánuje veľkú inváziu alebo že nás zbombarduje do kamennej doby. Určite sa však snaží čo najviac oslabiť Európsku úniu. Preto Rusko povzbudzuje Spojené štáty, aby prestali poskytovať Európe bezpečnostné záruky, vedie hybridnú vojnu a presadzuje veľmi zlú dohodu pre Ukrajinu, ktorú by sprostredkovali Spojené štáty. Myslím si, že toto všetko je súčasťou jedného celku. Tragédiou je, že americká vláda vidí to isté čo my. No hoci nežije v alternatívnej realite, často si dianie interpretuje veľmi odlišným spôsobom.
Čítajte viac Čo príde po útoku na Venezuelu? Američania v Grónsku, Rusi v Kyjeve a Ukrajinci v Moskve?
Je možno trochu otázne, či naozaj nežije v alternatívnej realite, no v tejto súvislosti mi vo vašom projekte chýba jeden rizikový scenár pre EÚ. Mám na mysli snahu aspoň niektorých amerických vládnych politikov destabilizovať úniu a podporovať protieurópske politické sily. Máte obavy z takéhoto vývoja?
Dôvod, prečo sa to v našom prieskume neobjavilo, spočíva v tom, že sme sa snažili zamerať predovšetkým na násilnú konfrontáciu a fyzický konflikt. Napriek tomu by sme však mali mať všetci obavy – minimálne po prejave viceprezidenta JD Vancea na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii vlani vo februári. Vláda Spojených štátov verí, že má v Európe spojencov, no nejde o politické sily, pri ktorých by väčšina Európanov očakávala, že ich budú USA podporovať. To samo osebe musí byť dôvodom na obavy a spomína sa to aj v novej americkej Stratégii národnej bezpečnosti. Okrem toho sa tieto myšlienky objavili aj v dokumente Projekt 2025, ktorý vypracovala Nadácia Heritage a ktorý načrtával, čo by mala Trumpova vláda urobiť počas prvých 100 dní vo funkcii. V skutočnosti sa však môžeme vrátiť o 20 rokov späť – už vtedy táto organizácia naznačovala, že Spojené štáty by sa mali pokúsiť rozdeliť Európanov. A Donald Trump podporoval politické sily, ktoré stáli v roku 2016 za brexitom.
