Američania tam robievali poriadok podľa svojich predstáv hlavne v druhej polovici 20. storočia. Všeličo im vyšlo, no nepodarilo sa im odstrániť napríklad legendárneho kubánskeho vodcu Fidela Castra. Takzvaný ostrov slobody dokázal tento komunistický revolucionár riadiť celé polstoročie, na jeho vládnutí nič nezmenili ani pokusy o jeho zavraždenie. Naopak, riadne zvolený prezident Guatemaly ľavičiar Jacobo Árbenz vydržal pri moci len tri roky, pretože snaha o jeho zosadenie Američanom vyšla.
USA začali strkať nos do cudzích vecí v Latinskej Amerike už v 19. storočí. V roku 1934 nastal zvrat, ale zmena kurzu vydržala len dve desaťročia. S novým prístupom prišiel Franklin D. Roosevelt. V inauguračnom prejave v marci 1934 hovoril o politike dobrého susedstva. „Sused, ktorý si váži sám seba, a preto rešpektuje aj práva iných," vyhlásil prezident USA. „Politika Spojených štátov je odteraz politika proti ozbrojenej intervencii," zdôraznil neskôr. Roosevelt sa riadil princípom, podľa ktorého nikto nemá zasahovať do vnútorných záležitostí iného štátu.
Príchod studenej vojny znamenal zásadnú zmenu. V období súperenia s komunistickým Sovietskym zväzom si Američania rozviazali ruky v Latinskej Amerike. Svoje záujmy tam začali pretláčať silou-mocou. Tŕňom v oku im boli ľavicoví lídri. Často im ležali v žalúdku aj preto, že ich politika ohrozovala americké obchodné záujmy.
Prvou obeťou sprisahania v Bielom dome sa v tom čase stal zmienený Árbenz. Ľavicový prezident, ktorého si voliči Guatemaly vybrali v slobodných voľbách. Rozhodol sa uskutočniť agrárnu reformu, pretože až 70 percent pôdy vlastnili iba dve percentá ľudí. Dotklo sa aj to aj veľkej firmy, ktorej akcionárom bol šéf diplomacie John F. Dulles. USA sa na jar 1954 postarali o štátny prevrat (zvrhnutý Árbenz zomrel v exile v roku 1971). Za operáciu, ktorú riadila CIA, Guatemala zaplatila neskôr krvavú daň: v roku 1960 vypukla občianska vojna, ktorá trvala až 36 rokov a vyžiadala si až 200-tisíc mŕtvych. Proti vojenským diktatúram v nej bojovali ľavicoví povstalci.
Neskôr nasledovali americké operácie proti Castrovmu režimu, krátko nato zasahovali USA do vnútorných záležitostí Brazílie. Súviselo to s politikou prezidenta Joaa Goularta, ktorý začal vládnuť v roku 1961. Aj on si zaumienil uskutočniť pozemkovú reformu, pričom vo Washingtone vyvolával obavy, že by sa mohol vydať Castrovou cestou. O tri roky neskôr pomocou intríg CIA prevzala moc armáda a Brazíliu čakali dve desaťročia diktatúry, ktorej politika Američanom vyhovovala.
Ďalšiu úlohu na objednávku Bieleho domu si CIA splnila v roku 1974 v Čile. Prvého socialistického prezidenta v dejinách tohto štátu Salvadora Allendeho zvrhol generál Augusto Pinochet. S prispením Spojených štátov. Allende pri prevrate prišiel o život.
V osemdesiatych rokoch 20. storočia sa USA angažovali v Nikarague, kde ľavicoví sandinovskí povstalci v roku 1979 zvrhli diktátora Anastasia Somozu Debaylu. Zoštátnili všetku pôdu v súkromnom vlastníctve, dobre vychádzali s Castrom a viac-menej to podobne platilo o ich vzťahoch s komunistickými krajinami v Európe na čele so Sovietskym zväzom. Proti sandinistom bojovali pravicové povstalecké skupiny známe ako Contras. Američania ich nielen financovali a dodávali im zbrane, ale tiež im poskytovali vojenský výcvik.
V roku 1989 Panama zažila niečo podobné ako pred desiatimi dňami Venezuela: únos svojho lídra. Bol ním diktátor Manuel Noriega. Generál, ktorý kedysi spolupracoval s CIA, sa Američanom znepáčil. Vyčítali mu, že porušuje obchodné embargo uvalené na Kubu a že obchoduje s drogami. Invázia vojakov USA sa uskutočnila v decembri 1989.
Noriega sa nejaký čas skrýval na ambasáde Vatikánu, ale v januári 1990 sa nakoniec vzdal Američanom. V USA ho odsúdili na 40 rokov väzenia (neskôr mu trest znížili na 30 rokov). Od roku 2011 sedel za mrežami v Paname, kde ho v neprítomnosti potrestali za zločiny spáchané počas jeho vládnutia. (Zomrel ako väzeň v máji 2017, keď mal 83 rokov.)

