Najpríjemnejším zvukom bolo v minulosti „cinknutie“ z banky. Keď prišiel na účet honorár alebo plat. Teraz divoké nadšenie vyvolá pískanie digestoru. Práve to mi ako prvé oznamuje – nakočila elektrina!
A ty bežíš ako šialená s výkrikom „svetlooooo“, k zásuvke, práčke, k počítaču. Pričom všade naraz. Osobne si okamžite zapínam správy. Je to, ako keby za šesť hodín, čo ste sedeli v tme a zime, sa svet zmenil. A presne, tento rok ma tento pocit ešte nezradil.
Tma, tma, tma – a bác – Trump zabudol na Ukrajinu, Irán a Madura, vyhráža sa Macronovi clami na víno a o Grónsko (alias „Island“, alias „kúsok ľadu“) sa rázne chystá viesť vojnu.
A do ďalšej vlny výpadku prúdu upadneš s vedomím, že svetový poriadok sa rúti do priepasti a keď v tvojej štvrti opäť naskočí elektrina, tretia svetová vojna bude v plnom prúde.
A potom tma, tma, tma – a bum – Mark Carney, kanadský premiér, prednáša prejav k Európanom, ktorý je neuveriteľne inšpiratívny a doslova vás presvedčí, že zajtra budú vysielať krásne zábery horiaceho Kremľa.
Čakáme.
A kým je svetlo, veľmi rýchlo, jedným dychom rozpoviem, ako je to u nás v nezlomnom Charkove.
Chlad trochu poľavil, cez deň je vonku mínus sedem až osem stupňov. Znesiteľné.
Infraštruktúra v Charkove, od ktorej závisí všetka energetika, je z 80 percent zničená – povedal mi kamarát, ktorý vedie záchranný tím a chodí na porady s úradníkmi.
Elektrinu (a s ňou svetlo, vodu, internet, výťahy, semafory, pouličné osvetlenie) vypínajú denne, ale nie systematicky. Jeden deň sme nemali nič 12 hodín, inokedy asi šesť hodín. Jedného dňa bolo svetlo, ale nekúrilo sa a netiekla voda. A potom zas naopak.
Nemôžem ale povedať, že by som tu videla výjavy, ako v hlavnom meste – sneh a ľad v byte (hrôza, veľmi s Kyjevčanmi súcitím), ale aj tak je tu príšerná zima.
Rybičky v mojom akváriu sú ako zamrznuté – neplávajú, iba stoja ako pirane. A kukajú očami plnými výčitiek. Kira, môj papagáj, sa mení na guľu, našuchorí si doširoka perie a nafúknutá ticho sedí. Keď je teplota v byte +16 a nižšia, nosím Kiru pod pazuchou, čo sa zase veľmi nepáči môjmu dobermanovi. Žiarli.
Inak ale všetko funguje. Obchody, kaviarne, banky, lekárne, kaderníctvo, divadlá (!). Všetko beží na generátoroch. Hluk je strašný, prehlušuje aj ruské šahídy. A tie lietajú neustále.
Veľké nákupy v supermarketoch teraz robia iba obyvatelia nižších poschodí. My, nešťastní milovníci krásnych výhľadov z okna, si teraz vynášame na moje 17. poschodie naraz nanajvýš chlieb a vajcia.
Jasné, že sa aj smejem, čo nám pomôže plakať? Nedočkajú sa. Mimochodom, nikdy som od mojich známych nepočula prejavy zúfalstva alebo bezmocnosti. Maximálne – úprimné počudovanie: načo? Aký má zmysel moriť Ukrajincov mrazom? Veď azda už aj ten najhlúpejší milovník Putina chápe, že sa nevzdáme. Nebudeme sa doprosovať milosrdenstva, nepôjdeme na námestie žiadať kapituláciu.
Práve naopak, akékoľvek útrapy nás posilňujú a zjednocujú. Teraz sa navštevujeme častejšie. Niekde si ideme umyť hlavu, inde si nabijeme telefón.
Všetko bude dobré. Naši ukrajinskí vojaci sú bohovia. Energetici sú profíci. Jar je už za rohom.