Jásir Arafat (1929 - 2004)
1929
Narodil sa 4. augusta v Káhire.
1959
Založil palestínske národné hnutie Fatah v Kuvajte.
1964
31. decembra
Fatah začal ozbrojený boj proti Izraelu prvou operáciou na izraelskom území.
1967
Prevzal vedenie Organizácie pre oslobodenie Palestíny.
jún:
Po arabskej porážke v šesťdňovej vojne a izraelskej okupácii palestínskych území sa Arafat objavil po dvoch rokoch skrývania sa pod pseudonymom Abú Ammar.
1968
júl
Nová palestínska ústava vyhlasuje, že ozbrojený boj je jedinou cestou na oslobodenie Palestíny.
1969
4. februára
Zvolili ho za predsedu výkonného výboru Organizácie pre oslobodenie Palestíny (OOP).
1970
september
Odchádza z jordánskeho Ammánu potom, ako tisícky Palestínčanov zahynuli v zrážkach s jordánskymi silami, ústredie OOP zriaďuje v Bejrúte.
1974
26. októbra
Na arabskom summite v Rabate dosiahol Arafat uznanie OOP ako výhradnej a legitímnej reprezentácie palestínskeho ľudu.
13. novembra
Arafat po prvý raz vystúpil na Valnom zhromaždení OSN, kde povedal, že prišiel "s olivovou ratolesťou a zbraňou bojovníka za slobodu", pričom dodal: "Nedovoľte, aby mi olivová ratolesť vypadla z ruky." Navrhol tiež založenie nového štátu na bývalom britskom mandátnom území Palestína, kde by kresťania, moslimovia a židia mohli žiť spoločne.
1975
apríl
V Libanone vypukla občianska vojna, Arafatove sily sa spojili s oponentmi kresťanského práva.
1980
31. mája
Na kongrese Fatah zvolili Arafata za šéfa ozbrojeného krídla hnutia a Palestínskej oslobodzovacej armády, stal sa vojenským a politickým vodcom palestínskeho národného hnutia.
1982
30. augusta
Arafat a jeho sily unikli z Bejrútu po izraelskej invázii Libanonu. Centrálu OOP zriadil v Tunise.
1983
24. júna
Vypovedali ho zo Sýrie, kedysi spojeneckej krajiny.
20. decembra
Odchádza z Libanonu do Tunisu po obliehaní sýrskou armádou a odpadlíkmi Fatahu v Tripolise.
1985
október
Izraelské helikoptéry zaútočili na centrálu OOP v Tunise.
1987
december
Prvá intifáda, na okupovaných územiach vypuklo palestínske povstanie proti Izraelu.
1988
15. novembra
Symbolické vyhlásenie Palestínskeho štátu na zasadnutí Palestínskej národnej rady (parlamentu v exile) v Alžírsku, na ktorom bola tiež bezvýhradne uznaná existencia Izraela.
1989
Arafat v Paríži na návšteve stáleho člena Bezpečnostnej rady OSN prvýkrát ako predstaviteľ uznaný západným štátom.
1991
január
Podpora OOP Iraku vo vojne v Perzskom zálive zanecháva Arafata v izolácii a bez finančnej podpory bohatých arabských štátov.
1992
január
Oženil sa so svojou 28-ročnou asistentkou (Suha Tawil).
apríl
Prežil pád lietadla v líbyjskej púšti.
1993
13. septembra
S Izraelom podpísal vo Washingtone deklaráciu princípov o autonómii Jericha a Pásma Gazy, došlo k historickému podaniu si rúk s izraelským premiérom Jicchakom Rabinom.
1994
4. mája
Rabin a Arafat podpísali dohodu o autonómii v Káhire. Spolu s izraelským ministrom zahraničných vecí Šimonom Peresom dostal v októbri Nobelovu cenu za mier.
1. júla
Arafat sa vracia na palestínske územia po 27 rokoch, vytvára Palestínsku samosprávu v meste Gaza.
1996
20. januára
Zvolili ho za predsedu Palestínskej samosprávy.
1998
22. januára
Arafat publikuje revidovanú verziu palestínskej ústavy, ktorá sa už nezmieňuje o zničení Izraela.
5. septembra
V egyptskom meste Šarm al-Šajch podpísal s izraelským premiérom Ehudom Barakom dohodu otvárajúcu cestu k rokovaniam o konečnom mierovom urovnaní konfliktu.
2000
21. marca
Izrael odovzdáva 6,1 percenta územia Západného brehu, čím Palestínčania získavajú takmer 40 percent teritória.
25. júla
Kolaps rokovaní Baraka a Arafata na summite v Camp Davide.
29. septembra
Po návšteve izraelského opozičného lídra, neskôr premiéra Ariela Šarona, mešity al-Aksá (Chrámová hora) v Jeruzaleme sa začína druhá intifáda.
2001
3. decembra
Arafat je uväznený v Ramalláhu po sérii palestínskych samovražedných útokov proti Izraelčanom.
13. decembra
Izrael ruší kontakty s Arafatom, ktorého obviňuje, že nerobí nič pre zastavenie terorizmu.
23. decembra
Izrael po prvýkrát zakázal Arafatovi účasť na vianočnom zhromaždení v Betleheme.
2003
30. apríla
Arafat vymenoval Mahmúda Abbása za prvého premiéra pod medzinárodným tlakom.
7. septembra
Abbás rezignoval po mocenskom boji s Arafatom. Nahradil ho predseda parlamentu Ahmed Kurája.
18. septembra
Bush vyzval Palestínčanov, aby zavrhli Arafata, pretože "pán Arafat zlyhal ako vodca".
2004
11. marca
Arafat na úvodnom zasadnutí palestínskeho parlamentu uviedol, že víta akýkoľvek odchod Izraela z okupovaných území, keďže Šaron začal pripravovať plán ústupu z Pásma Gazy.
27. októbra
Lekári označili stav palestínskeho vodcu za kritický.
4. novembra
Objavili sa prvé informácie o Arafatovej smrti, neskôr sa však ukázali ako zmätočné.
11. novembra
Arafat zomrel vo vojenskej nemocnici Percy na parížskom predmestí Clamart.