Židom zobrala Matica aj cirkev

Vanda Vavrová, Pravda | 03.11.2008 07:20
Steiner
Rodine Steinerovcov zabrali antikvariát v Bratislave. Autor:
Najznámejším slovenským arizátorom bol až doteraz Tóno Brtko v podaní herca Jozefa Kronera z filmu Obchod na Korze, ktorý získal v roku 1965 filmového Oscara. Dnes už verejnosť pozná skutočných arizátorov z obdobia slovenského štátu.

Zoznam vyše dvetisíc mien tých, čo sa počas druhej svetovej vojny dostali k majetku slovenských Židov a viac ako dvoch tisícok arizovaných židovských podnikov zverejnil Ústav pamäti národa.

Medzi arizátormi sa objavili aj mená príbuzných niektorých súčasných politikov. Napríklad Jána Glvača, starého otca štátneho tajomníka ministerstva výstavby a šéfa bratislavskej krajskej organizácie Smeru Martina Glvača. Jeho dedo mal zabrať železiarstvo v Pezinku Maxovi Kohnovi.

„Je to pravda. Môj dedo, ktorý pracoval v Centre železiarskeho odbytu, bol požiadaný cez svojho brata Františka, aby odkúpil obchod pána Kohna,“ povedal Glvač. Jeho starý otec obchod kúpil a za získané peniaze mali Kohn a neskôr aj jeho dve dcéry utiecť do Palestíny. Po roku 1948 obchod znárodnili komunisti. „Od Kohnovcov má moja príbuzná aj list s poďakovaním,“ hovorí Glvač.

Medzi arizátorov patril aj spisovateľ Ľudo Ondrejov, ktorého romány museli v bývalom režime čítať žiaci ako povinné čítanie. Ten zabral rodine Steinerovcov antikvariát v Bratislave, ktorý vlastnili od roku 1847. Navyše keď sa začali deportácie, vyhlásil, že vo svojom podniku žiadnych Židov nepotrebuje a ohlásil ich úradom.

Niektorých členov rodiny potom deportovali do koncentračného tábora, kde zahynuli. Ich príbuzní získali kníhkupectvo až po roku 1989. Potomkovia Steinerovcov protestovali, keď Národná banka chcela pri výročí spisovateľa Ondrejova vydať pamätnú mincu a už vtedy ho označili za arizátora.

Majetky zabrali slovenským Židom napríklad aj Matica slovenská v Žiline, Spolok Červeného kríža v Starom Smokovci či Rímskokatolícke spišské biskupstvo, na čele ktorého stál biskup Ján Vojtaššák. To malo arizovať kúpele v Baldovciach.

Riaditeľ Múzea židovskej kultúry v Bratislave Pavol Mešťan hovorí, že zverejnenie zoznamu je po rokoch pre pozostalých po obetiach morálna satisfakcia. Zároveň však dodáva, že zoznam nie je úplný. „Potomkovia tých, čo zabrali židovský majetok, budú hovoriť, že práve jeho zabraním pomohli Židom zachrániť život. Tých, čo naozaj pomohli, sa však dá zrátať na prstoch dvoch rúk,“ zdôraznil Mešťan.

Arizáciu označil za začiatok deportácií do koncentračných táborov a cestu na smrť. „Čakalo sa na to dlhé desaťročia a žiadne odškodnenie, ani morálne, nevráti nikomu život a poníženie, ktoré zažil,“ myslí si Mešťan.

On sám mal rodičov, ktorí sa vrátili po vojne domov na Slovensko z koncentračného tábora. Mešťan spomína, že Židia sa po návrate nestretli s prívetivosťou či ochotou pomôcť. Podľa neho veľmi často počuli „však sa vás vrátilo viac, ako vás tam deportovali“.

Vyše 2 220 arizovaných podnikov malo mať v septembri 1940 bez zaťaženia celkovú hodnotu okolo 530 miliónov korún slovenských. Židovské obete peniaze za svoje podniky zväčša nedostali. Na začiatku vojny tvorili Židia viac ako 4 percenta obyvateľov Slovenska, no ich majetok tvoril takmer 40 percent národného bohatstva. .

„Hodnotu mali zaplatiť arizátori na štátom blokovaný účet znejúci na meno pôvodného majiteľa. Keďže tento bol blokovaný, neplatilo sa pôvodnému majiteľovi, ale štátu,“ opísal prevod majetku v rokoch 1940 až 1942 historik ústavu Ján Hlavinka. Ceny za nedobrovoľne predané podniky sa podľa neho navyše často podhodnocovali.

Na Slovensku bolo v roku 1940 vyše 12 300 židovských podnikov. Z nich 10-tisíc nútene zaniklo. Zvyšných 2 300 prešlo do nežidovských rúk, v tomto prípade Slovákov a Nemcov. Postarali sa o to arizačné zákony a viaceré nariadenia vlády.

Prezident slovenského štátu Jozef Tiso sa podpísal pod deportácie pre 60-tisíc slovenských Židov. Začalo sa s nimi v roku 1942 a pokračovali aj neskôr po potlačení Slovenského národného povstania. Prežiť tábory smrti sa podarilo len okolo 800 slovenským Ži­dom.