Hladová dolina nie je údolím smrti

Cibuľov príbytok je len jednou z podôb regiónu s najvyššou nezamestnanosťou na Slovensku. Jeho byt leží uprostred Kolónie. Na prvý pohľad príjemnej štvrte Hnúšte s milo vyzerajúcimi štvorposchodovými bytovkami pod lesom. Veľká idylka to však nie je. Mesto tu voľakedy sústreďovalo neplatičov a neprispôsobivých občanov. Nie je to však nijaké geto. Len napäté susedstvo prevažne mladých Rómov a dôchodcov, často vyslúžilcov zo skrachovaných lúčobných závodov.

„Bez práce som vyše dvoch rokov, žijeme z manželkinej materskej,“ hovorí Cibuľa, otec troch dcér. Dve z nich sa práve hrajú na sýtozelenej tráve pred domom. Tá ostro kontrastuje s obitými stenami a pochmúrnym interiérom bytovky. Tretiu, len 10-mesačnú dcérku 22-ročného mladíka, skrýva jeho žena nesmelo vykukujúca spoza privretých dvier zadnej izby.

V odomknutom byte sa za pár minút vystrieda niekoľko ľudí. Keď k Cibuľovcom zavíta aj sused Emil Viola, rozhovoria sa obaja 22-roční kamaráti o práci. Voľakedy spolu pracovali v gumárenskom T-GUMe, ale ten v posledných rokoch viackrát prepúšťal a veľmi ťažko znáša i súčasnú krízu. Odkedy vyhodil aj ich, nepracujú. Iba Viola si bol raz zarobiť na stavbe Troch veží v Bratislave.

„Chceli by sme do Kie, ale odkedy tam ten chalan vylepil šéfovi, chlapov nechcú, iba ženy,“ spomína Viola na malú vzburu v kórejskej dodávateľskej firme Yura. „Pracovať tam je ťažké. Veľa iných možností tu však nie je,“ tvrdí Cibuľa, ktorý kvôli dcéram nechce dochádzať za prácou ďaleko.

A tak si rodina nateraz musí poradiť so základným rozpočtom 220 eur, ktorý sa po zaplatení všetkých výdavkov zúži ešte o 160 eur. „Aj za 60 eur sa dá dobre na mesiac navariť,“ ubezpečuje Cibuľa a keď zachytí naše pohľady prikované na veľkom LCD televízore, pre istotu dodá: „To je ešte z čias, keď som robil.“

Viac nevyzvedáme, len pri odchode trochu podpichneme, keď sa spýtame, či v tej piecke občas nehorí aj kradnuté drevo. „Kúrime len kupovaným. Inak sa nedá. Policajti kontrolujú a dávajú pokuty,“ pohotovo odvetili obaja chlapci. A už niekoho chytili? „Ale hej. Ja som už dvakrát platil pokutu pätnásť eur,“ posťažuje sa Viola.

Cez deň prepady aj duchovia

Po návšteve v zanedbanom činžiaku na Ulici Vladimíra Clementisa zastavujeme o niekoľko bytoviek ďalej starší manželský pár a pýtame sa ich, či je spolužitie na tejto ulici naozaj také idylické, ako opisoval Cibuľa. Dôchodcovia sa najskôr obzrú a potom už len krútia hlavami.

„Hlasná hudba dlho do noci, prepady za bieleho dňa, báť sa treba najmä drzých pubertiakov,“ hovorí pani, rodená Hnúšťanka, ktorá v tejto oblasti mesta žije už šesť desaťročí. Jej manžel hovorí, že raz z vlastného okna videl, ako zozadu zhodili starenku a vzali jej peňaženku. „Mne nohy neslúžia, aby som ich naháňal,“ dodáva so zrakom sklopeným k zemi.

Obaja pôsobia ustarostene, meno nepovedia. Pani si ešte pred odchodom zaspomína na časy, keď bývanie v Kolónii a okolí závodov nebolo také nepríjemné. „Spustilo sa to až, keď skončila fabrika. To viete, nezamestnanosť, ľudia nemajú peniaze, tak kradnú,“ hovorí a stráca sa v útrobách bytovky.

Foto: Andrej Barát

Hnúšťa, nezamestnaní, reportáž Cibuľa nechce dochádzať za prácou ďaleko. Má tri malé dcéry.

„Ešte na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov zamestnávali Slovenské lúčobné závody asi dvetisíc ľudí,“ spomína primátor Hnúšte Michal Bagačka na časy, keď robota v regióne naposledy nebola nedostatkovým tovarom. On sám mesto spravuje už sedem rokov. Vo svojej kancelárii nám dlho vysvetľuje, že odkedy chemická fabrika dodýchala, bez práce bol roky každý tretí práceschopný Hnúšťan.

Vysoké čísla stiahli dole až Kórejčania. V roku 2006 si mesto pre svoju továreň na výrobu káblov vybrala firma Sewon (dnes Yura), dodávateľ automobilky Kia. Ako prvý veľký investor sa preniesol cez fakt, že pojem diaľnica či rýchlostná cesta patrí v Hnúšti len do kategórie science fiction. Dnes podnik zamestnáva vyše tisíc ľudí.

Ani každý piaty človek bez práce však nie je nijaká výhra. Počas krízy sa navyše do mesta vrátila časť mladých ľudí, ktorí dovtedy pracovali v zahraničí, najmä vo Veľkej Británii a v Nemecku. Krivka nezamestnanosti opäť výstražne zdvihla hlavu, zvýšila sa konkurencia. „Koho ľudia vinia? Niekto nadáva na nežnú revolúciu, iný na vládu, ďalší na mesto,“ hovorí primátor.

V meste, kde ľudia žijú z ruky do úst, je na dennom poriadku, že niektoré ruky hľadajú zdroj živobytia aj v cudzích vreckách. „Chvalabohu nemáme také problémy, ako napríklad v niektorých lokalitách na východe,“ hovorí s úľavou Bagačka. Nezamestnanosť však vytvára veľkú skupinu neplatičov.

Dobrá ponuka práce? Taká ešte nebola.

Z primátorovej kancelárie vidno priamo na námestie a úrad práce. Najmä predpoludním je tam rušno. Niektorí ľudia si chodia obzerať pracovné ponuky na nástenke aj každý deň. Lenže inzerátov je tam asi toľko, koľko je automobilov na kľukatých cestách okolo Hnúšte. Kaderníčka pre Banskú Bystricu. Psychológ pre Lučenec. Predavač pre Rimavskú Sobotu. A už len zopár.

„Ľudia sa asi idú potrhať, keď sa objaví nejaká dobrá ponuka z Hnúšte, však?“ pýtame sa pracovníčok na úrade. „Ani nie. Lebo takú sme ešte nemali,“ chichocú sa a potom taktne naznačia, že je časť ísť, pretože sa blíži čas obeda. Len čo odbila dvanásta hodina, centrum Hnúšte sa mení na mesto duchov.

Pohľady si teda vymieňame len s básnikom a hnúšťanským rodákom Jánom Franciscim, ktorý má vedľa mestského úradu sochu. Nikto sa neponáhľa z úradu či práce na obed. Nie je totiž kam. Nuž, keď niet reštaurácie, musí byť aspoň krčma.

Z centra sa však sťahujeme do mestskej časti Likier. Vybrali sme si ju z roztopaše, lebo pripomína slovo likér. Názov sa však vyvinul zo slova ljekar (lekár). Súčasťou Hnúšte sa stal pred päťdesiatimi rokmi. Vlastnú krčmu nemá už viac ako desať rokov. „Nepamätáme si, koľko je zavretá, ale fabriku dlho neprežila,“ informujú nás ochotne miestni a ukážu, ktorým smerom hľadať jej pozostatky.

Nehostinná ufúľaná budova s čiastočne drevom zaplátanými a sčasti vybitými oknami s ceduľou Hostinec sa nachádza hneď pri hlavnej ceste. Keď sa na ňu človek lepšie zadíva, všimne si už takmer celkom vyblednutý nápis Kultúrny dom. Sme na mieste, kde ľudia nemali peniaze nielen na kultúru, ale ani na alkohol. Sme správne.

Vzal by aj ženskú prácu

Už prakticky na dedine hľadáme v dvoroch ľudí v produktívnom veku. Pani so zlomenou rukou prácu má, robí pre Kórejčanov a momentálne je na péenke. Ochotne však vyzradí suseda, ktorý si prácu nevie nájsť dlhé roky. „Osem rokov alebo desať? Už ani presne neviem,“ hovorí Jozef Kaniarik, ktorý pred bránu rodinného domu vyjde aj so svojimi dvoma sestrami – Janou a Elenou.

Foto: Andrej Barát

Hnúšťa, nezamestnaní, reportáž Traja súrodenci z Likiera.

Z troch súrodencov pracuje len Elena. Vďaka jej 300– až 400-eurovému platu, ktorý berie za prácu v družstve, vyžije nielen celá trojica, ale čosi sa ujde aj bezdomovkyni, ktorú prichýlili vo vlastnej garáži. Jozef s Janou dostanú mesačne len niečo cez 60 eur. „Keď všetko poplatím, zostane mi na živobytie iba desať eur,“ hovorí Kaniarik.

Sestra ho však rýchlo napomenie, aby nezavádzal. Veď predsa žije aj z jej platu. Hoci má Kaniarik len 42 rokov, pôsobí minimálne o dekádu staršie. Možno za to sčasti môže aj práca v ostravských baniach, to bola totiž posledná dlhodobá robota, ktorú mal. Na týždňovky v deväťdesiatych rokoch začal chodiť preto, lebo v rodnej Hnúšti prišiel o prácu v lúčobných závodoch.

Od straty zamestnania skúšal všeličo. Chvíľu mal aktivačnú prácu od mesta, z času na čas vypomohol na stavbách, opravil susedovi pokazený televízor. Posledné mesiace vkladal vieru do kórejského závodu. Vraj sa im bezúspešne ozýva aj dvakrát týždenne. „Raz som bol aj na pohovore, ale nik mi už nezavolal,“ hovorí so smútkom v hlase.

Iskru nádeje pre neho vykresala aj facka kórejskému predákovi. „Počul som, že vtedy prišlo o prácu viac ľudí, tak som tam hneď zavolal, no povedali mi, že miesto už je obsadené. Tak to asi po známosti dohadzujú. Veď ma nevzali ani vtedy, keď som im povedal, že by som zobral aj ženskú prácu,“ pokračoval Kaniarik, ktorý chce najnovšie skúsiť šťastie v Novom Meste nad Váhom vo fabrike na LCD televízory.

„To však chce nielen prácu získať, ale si ju aj udržať, trochu zatnúť zuby,“ poodhaľuje Elena nepriamo slabšie stránky svojho brata. Pri dvoch súrodencoch pôsobí sebavedomo, skôr ako ich mama než sestra. Zamestnanie jej dodáva silu. Tá však plynie aj z pocitu užitočnosti. Mladšia Jana hovorí pyšne o tom, ako sa stará o záhradu, z ktorej ide časť obživy pre rodinu.

Trojica po krátkom váhaní súhlasí a ukazuje príbytok. Klasické dedinské zariadenie sa od tisícov iných podobných líši len tým, že v útrobách špajze je o čosi menej zásob. „Najplnšia býva na jeseň,“ hovorí pani Elena, keď ju zatvára. Od mnohých ďalších dedinských príbytkov sa Kaniarikovci líšia aj zložením. „Nik z nás nemá vlastnú rodinu. Zostali sme súrodenci pokope, aby sme prežili,“ vysvetľujú.

S mäsom i bez mäsa

Bezdomovkyňa u Kaniarikovcov nie je jediná, ktorú život v biednom regióne pripravil o strechu nad hlavou. Na rozdiel od anonymných veľkých miest v Hnúšti a okolí majú títo ľudia väčšiu šancu, že sa ich ktosi ujme. Ak nepomôžu príbuzní či dobrí ľudia, lacné bývanie poskytujú aj azylové domy. V jednom z nich býva aj päťdesiatnička Emília Cáderová.

Stretávame ju mimo Hnúšte, v susednom Klenovci. Spolu s partiou ďalších žien si tu privyrába zametaním ulíc. Ide o súčasť aktivačných prác samosprávy. „Je to jediná možnosť, ako si zarobiť. Kto by tu zamestnal ženu v mojom veku,“ hovorí Cáderová, keď na chvíľu oprie metlu o stenu rodinného domu pri hlavnej ulici.

O svojom plate hovorí stále v korunách. „Za zametanie mám 1 900 korún, s dávkami mám 3 500. Keď zaplatím 1 100 za bývanie a ešte poplatím nejaké ďalšie veci, zostane mi na vyžitie 2 300 korún. To sa dá,“ vypočítava, pričom v jej hlase nie je ani náznak nešťastia či zúfalstva. Ulice zametá v pondelok, stredu a piatok, prípadne, keď ju mimoriadne zavolajú.

V Bratislave by si za peniaze, ktoré jej zostanú na život, mohla kúpiť dvadsať obedových menu. Samozrejme za predpokladu, že okrem jedla si celý mesiac nič iné nekúpi. „Jedlo? Najčastejšie cestoviny. Niekedy mám aj mäso, niekedy nemám mäso. Keď nemám mäso, tak som chorá,“ uzatvára lakonicky gastronomickú debatu a znova sa pustí do zametania.

Podľa rozprávania a nálady ľudí z Hnúšte sa zdá, že v hladovej doline na slovenský spôsob sú vysadené ak nie ružové sady, tak aspoň pekné trávniky. Skôr však asi platí, že ľudia si zvyknú na všetko. Na jedálniček za pár eur, na neprispôsobivých občanov či prísnych Kórejčanov.

Nielen preto však ani zajtrajší Sviatok práce v Hnúšti nebude mať trpkú príchuť. S 1. májom si prácu nik nespája. Pamätníci si spomenuli, že vlani na 1. mája hral Senzus, nie pri akej príležitosti oslavovali. Primátor vraví, že keď je pekné počasie, príde aj tristo-štyristo ľudí. Zajtra bude vystupovať Ander z Košíc. Tak nech len neprší. Na inom až tak nezáleží.