Presídlenci putujú k svojím koreňom

Čoskoro uplynie štvrťstoročie odvtedy, čo sa skončilo presídľovanie obyvateľov siedmich obcí Starinskej doliny. Museli uvoľniť miesto Vodárenskej nádrži Starina. Ľudí začali sťahovať už v jarných mesiacoch roku 1980. Prečo to úradom trvalo tak dlho, takmer päť rokov?

„Niektorí obyvatelia sa s tým nedokázali zmieriť a odmietali odísť,“ odpovedá František Kirňák, predseda Združenia presídlencov v Snine. „Odišli až potom, keď do ich dediny prestal jazdiť autobus, keď tam zatvorili poslednú predajňu a vypli elektrinu.“

Počas jedného víkendu vybili v dedine všetky hospodárske zvieratá – do paneláka sa nehodili. Pri opustených domoch dymili hromady vecí, ktoré presídlenci pálili, lebo do paneláka by sa nezmestili.

Aj tak sa našli niekoľkí tvrdohlaví, ktorí ostávali žiť uprostred ruín rodnej obce, na dne budúcej nádrže. Presídlenci dodnes spomínajú na Máriu Kriškovú z Ruského a Fečíka z Ostružnice. Boli už veľmi starí, a tak ich úrady blahosklonne nechali v rodných miestach dožiť. O dva roky bolo po nich.

Ako jedna z posledných sa vysťahovala rodina Skirčákovcov z Veľkej Poľany. Keď vypli elektrinu, vyrábala si ju vlastným dynamom. Ale začiatkom roku 1988 museli aj Skirčákovci preč – onedlho sa začalo s napúšťaním nádrže.

Spoločne sa lepšie spomína

Presídlencov odškodnili a nasťahovali do bytoviek v Snine. Mnohí si medzitým postavili rodinné domy, vznikli celé nové ulice. Stále ich to však ťahá na rodné miesta, ku svojim koreňom. Môžu tam zájsť, vstup autom však predpokladá mať povolenie od lesného úradu.

Je to možné, lebo zo siedmich vysťahovaných obcí úplne zatopili vlastne iba jednu, Starinu, podľa ktorej pomenovali celú nádrž. Ostatné museli zbúrať, lebo sa ocitli v bezpečnostnom pásme nádrže, ktorá zásobuje pitnou vodou východ Slovenska.

Oravská priehrada

Bola prvá veľká povojnová a vybudovali ju najmä proti častým záplavám. Vysťahovať sa pre ňu muselo takmer 4¤000 ľudí, mnohí našli nový domov až na južnom Slovensku. „V priezračnej vode sa jasne črtali základy niekdajších domov, kde-tu sa objavil potopený pluh, dali sa rozoznať ulice,“ písal Ladislav Mňačko v „oneskorenej“ reportáži Výletná loď, ktorá vyšla v roku 1963, desať rokov po napustení priehrady.

Liptovská Mara

Za obeť tejto priehrade padlo deväť obcí. Dokončili ju ako súčasť Vážskej kaskády v roku 1975. Väčšinu obyvateľov presťahovali do panelákov v okolitých mestách, predovšetkým Liptovskom Mikuláši. Pamätníci tvrdia, že voči vysťahovaným sa úrady zachovali serióznejšie ako voči Oravcom, ešte aj urbárníkov odškodnili. „Rodné miesta nám však zatopili,“ nezabudnú dodať.
Vodárenská nádrž Starina

Je najväčšia svojho druhu v strednej Európe, uviedli ju do prevádzky v roku 1988. Zásobuje pitnou vodou takmer celé východné Slovensko vrátane Košíc, väčšia časť kapacity nádrže sa však zatiaľ nevyužíva. Medzi presídlencami sa traduje, že štát mal pôvodne v úmysle vybudovať nádrž na inom mieste, kde by stačilo zatopiť dve, a nie sedem obcí, vplyvný rodák v Prahe však dosiahol zmenu plánov.

„Z hygienických dôvodov je tam zakázaná aj poľnohospodárska činnosť,“ vysvetľuje Kirňák, „nanajvýš možno pokosiť trávne porasty a nasušiť seno.“

Presídlenci sa môžu vybrať na cintoríny predkov, iba starinský je pod vodou, ale pochovávať tam už nesmú.

V lete sa konajú stretnutia presídlencov pri nádrži, každá obec si robí svoje. Zvyčajne sa začína omšou, pokračuje, kultúrnym program a guľášom. Každý rok koncom októbra sa v sninskom kultúrnom dome koná spoločné stretnutie. „Kinosála býva plná a zmestí sa tam okolo päťsto ľudí,“ podotýka Kirňák.

Z doliny však vysťahovali takmer 3 500 ľudí, takmer 940 rodín z 820 domov. Niektorí žijú až v Česku a na staré kolená už nevládzu absolvovať podobné „zrazy presídlencov“. „Čo je však zaujímavé, zúčastňuje sa na nich čoraz viac mládeže, dokonca potomkov z tretieho kolena, ktorí sa narodili niekde inde a o Smolníku, Ostružnici či Dare vedia už len z počutia od rodičov a starých rodičov,“ dodáva Kirňák.

Aktívny záujem potomkov sa však najčastejšie spája so silnými zážitkami z detstva. Napríklad talentovaná fotografka Lucia Nimcová žila do svojich šiestich rokov u starých rodičov v Starine. Zažila tam likvidáciu tejto dediny a po rokoch sa k tejto traume vrátila osobitným projektom.

Jeho súčasťou je aj zbieranie starých rodinných fotografií pred vysídlením Starinskej doliny. Hľadajú sa však ťažko. „Fotografie leteli do ohňa ako prvé, aby nepripomínali bolesť nad stratou milovaného miesta,“ pripomína Nimcová.

Obec žije, kým ju nosia v hlave

Sťahovanie deviatich liptovských obcí sa začalo o dvanásť rokov skôr a všetky zaplavila priehrada Liptovská Mara. Dedina Sokolče oficiálne zanikla v roku 1972. Dušan Hostinský z rovnomenného združenia presídlencov vyratúva, kedy sa stretávajú. Najbližšie už zajtra, štátny sviatok využijú, aby sa postarali o hroby na cintoríne predkov pri zatopenej obci.

„V júli sa stretneme v pribylinskom skanzene, kde je vystavený zvon z niekdajšieho kostola v Sokolči, to sa nás vždy nazbiera plný autobus,“ rozpráva Hostinský. „Najväčšie stretnutie však býva v prvú augustovú sobotu na priehrade, dakedy je to osemdesiat ľudí, inokedy aj sto.“

Okrem toho sa v Liptovskom Mikuláši každoročne koná ples Sokolčanov. A kto nepríde na ples, zúčastní sa ako podielnik na urbárskej schôdzi.

Starí Sokolčania vymierajú, Hostinský však potvrdzuje slová Kirňáka, že v práci združenia ich nahrádzajú niektorí potomkovia. „Sokolče bude žiť, kým ho bude nosiť v hlave a starať sa o dedičstvo predkov čo len jeden človek.“

Oravská priehrada zatopila v roku 1953 päť obcí, medzi nimi aj Slanicu. V roku 1990 priehradu pre komplexnú revíziu vypustili a mnohí rodáci sa tak prvýkrát postretali na svojich „gruntoch“. Nechýbali ani Slaničania a odvtedy sa pravidelne stretávajú vždy koncom augusta.

Na jedno z takýchto stretnutí sa dlho chystala aj pani Dana, ktorú osud kedysi priviedol z Oravy na Záhorie. Nebolo jej však súdené dožiť sa toho. Jej plán napokon uskutočnila vnučka, ôsmačka Pavlína Habová zo Základnej školy v Malackách. Na Oravskú priehradu sa vlani vybrala s rodičmi a po návrate o svojich zážitkoch napísala:

„Z rodnej dedinky mojej babky zostal malý fliačik zeme, Slanický ostrov, na ktorý sa dostanete loďou. Ocitli sme sa v kostolíku, kde aj moji predkovia šepkali modlitby, premýšľali o svojich skutkoch, vyslovovali túžby.“

Slanica bude existovať prinajmenšom dovtedy, kým žije Pavlína Habová.