Čím väčšie úspechy socializmu, tým ťažšia opica
V polovici júna 1960 sa konali v spoločnom štáte Čechov a Slovákov voľby do všetkých zákonodarných zborov. „Občania volili manifestačne,“ písala dobová, štátostranou kontrolovaná tlač. „Na mnohých miestach prišli k volebným miestnostiam v sprievode so zástavami a transparentmi, na ktorých oznamovali svoje pracovné záväzky.“
Za jednotnú kandidátku Národného frontu, ovládaného komunistami, hlasovalo 99,86 percenta oprávnených voličov. Podľa ústrednej volebnej komisie už o 10. hodine odvolila väčšina z nich, presne 63,15 percenta.
Málokto vedel, koho vlastne volil, ale to nebolo podstatné. „Za kapitalizmu sa pred voľbami vie, kto kandiduje, za socializmu sa vie, kto bude zvolený,“ vtipkovali ľudia pošušky.
„Výsledky volieb preukázali ideovopolitickú jednotu nášho ľudu,“ povedal smrteľne vážne Čech Antonín Novotný, vtedajší prezident republiky a prvý tajomník strany v jednej osobe. „Už to svedčí o víťazstve myšlienok socializmu v našej vlasti.“
Zostavovaním vlády poverilo politbyro staronového premiéra, Slováka Viliama Širokého, ktorý s tým nemal nijaké problémy. Vtedajšie médiá ani nenapadlo otravovať ho otázkami o delení ministerských kresiel alebo o sporných programových tézach. Také jednoducho neboli. Lebo nesmeli byť.
Nasledovala celoštátna spartakiáda, už druhá v poradí, ale oveľa veľkolepejšia. Trvala od 23. júna do 3. júla (s trojdňovou prestávkou). Na pražskom Strahove sa vystriedalo takmer 750-tisíc cvičencov a dva milióny divákov.
Spartakiáda už bola, podľa jej organizátorov, „prehliadkou úspechov socialistického zriadenia“, a tak sa stala vhodnou predohrou hlavnej politickej udalosti roka – celoštátnej konferencie KSČ.
Tá v priebehu dvoch dní schválila ústavu „rozvinutej socialistickej spoločnosti“ a smernice tretieho päťročného plánu. Ako ináč, jednomyseľne. Zglajchšaltovaný parlament to vzápätí odklepol raz-dva.
Československo prestalo byť „ľudovou demokraciou“ a stalo sa „socialistickou republikou“. Ako druhé v poradí po ZSSR. Až po ňom sa takto preinačili aj ďalšie „spriatelené“ štáty – Rumunsko a severný Vietnam.
Kým armáda domácich vykladačov marxizmu-leninizmu donekonečna špekulovala nad rozdielmi medzi „základmi socializmu“ a „vyspelým socializmom“, bežní smrteľníci si s definíciou poradili veľmi rýchlo. Nové zriadenie malo podľa nich týchto sedem hlavných znakov:
1. Každý má prácu.
2. Hoci každý má prácu, nikto nič nerobí.
3. Hoci nikto nič nerobí, plán sa plní nad 100 %.
4. Hoci sa plán plní nad 100 %, nikde ničoho niet.
5. Hoci nikde ničoho niet, každý má všetko.
6. Hoci každý má všetko, predsa všetci kradnú.
7. Hoci všetci kradnú, nikde to nechýba.
Ako vyriešiť slovenskú otázku
Samozrejme, začiatok „novej historickej epochy“ pripravovali aparátnici okolo Novotného pomerne dlho. Už v júni 1958 na straníckom zjazde zaznelo, že v Československu „sa prakticky odstránilo vykorisťovanie človeka človekom a v podstate sa vybudovali základy socializmu“.
Ulica na to zareagovala známym vtipom, že kým v kapitalizme je vykorisťovaný človek človekom, v socializme je to naopak.
Zjazd zároveň vytýčil program „dovŕšenia socialistickej výstavby“ v krajine. Znamenalo to okrem iného „odstrániť zvyšky antagonistických tried“. To zase predpokladalo likvidovať kulactvo ako triedu a nebabrať sa so zvyškami „súkromnovlastníckych živlov v mestách“, čiže so živnostníkmi.
Sen komunistickej „verchušky“ sa čoskoro stal skutočnosťou. Podľa českého historika Jaroslava Cuhru bolo v roku 1958 v celom štáte ešte okolo 6-tisíc sedliackych usadlosti s výmerou väčšou ako 15 hektárov. O dva roky neskôr už neexistovala ani jedna. Čo sa týka súkromných živnosti, tak režim za dva roky zlikvidoval 38-tisíc, zostali sotva dve tisícky.
Zároveň sa podarilo „úspešne“ vyriešiť takzvanú slovenskú otázku. Od 1. júla 1960 začala pražská vláda priamo riadiť národné výbory vrátane krajských. Najvyšší výkonný orgán na Slovensku – Zbor povereníkov (čosi ako národná vláda s obmedzenými právomocami) už nebol potrebný a zrušili ho. Slovenská národná rada sa zmenila na „regionálne združenie bez faktickej právomoci a autority“. To sú Dubčekove slová z jeho pamätí.
Alexander Dubček vtedy ešte len začínal pôsobiť vo vrcholovej politike, videl, čo sa robí, ale zároveň vedel, že vystúpiť proti by sa rovnalo politickej samovražde. „Na účinnú opozíciu proti Novotnému bolo treba najprv vytvoriť potrebné podmienky,“ vysvetľoval neskôr.
Podľa zistení Jana Peška z Historického ústavu SAV najďalej v pritakávaní Prahe zašiel Karol Bacílek, v tom čase prvý tajomník ÚV KSS. „Zrušenie Zboru povereníkov označil za ďalšie prehĺbenie socialistickej demokracie, za prejav odstraňovania byrokratizmu a nadmerného úradovania,“ pripomína Pešek. SNR však prišla o mnohé svoje právomoci a po zmene mala vplyv na prerozdelenie ledva troch percent prostriedkov zo štátneho rozpočtu.
Protestoval vôbec niekto proti okliešťovaniu slovenských národných orgánov? Ale áno a predovšetkým niektorí ich pracovníci. V podmienkach totality to bol však veľmi opatrný protest, lebo všetko monitorovala všadeprítomná Štátna bezpečnosť.
V Bratislave žije 85-ročný Jozef Smatana, v tom čase pracovník Povereníctva financií. „K 30. júnu povereníctvo zrušili, dvesto jeho zamestnancov prepustili,“ spomína. „Nás ostatných preradili do Národnej rady, vznikla tam komisia pre veci finančné. Z bývalého odboru poľnohospodárstva a výživy som tam zostal celkom sám.“
Inžinier Smatana patril medzi tých, čo sa s existujúcim stavom nechceli zmieriť. Najprv písali listy najvyšším štátnym predstaviteľom. „Pýtali sme sa, čo zostalo z Košického vládneho programu, prečo naše dva národy nežijú v spoločnom štáte ako rovný s rovným.“
Keď sa nedočkali odpovede, napísali listy na konzuláty „spriatelených štátov“, sovietsky nevynímajúc. „Jeden z nás poslal list v ruštine cez Kyjev a Odesu dokonca Nikitovi Chruščovovi do Moskvy,“ dodáva Smatana. „Navrhovali sme federatívne usporiadanie nášho štátu a očakávali sme podporu, keďže v ZSSR už mali federáciu, hoci dnes vieme, že veľmi formálnu.“
Keď sa už chystali odovzdať list na americky konzulát, zakročila ŠtB a všetkých pozatvárala. Smatana putoval na 10 mesiacov do Jáchymova a potom ešte dlho mal problémy s pracovným zaradením.
Lev stratil korunu a dostal hviezdu
Poníženie Slovenska v roku 1960 malo rôzne podoby. V novom územnom členení Československa sa prejavilo tak, že kým Praha získala zvláštne postavenie, Bratislava sa stávala provinčným mestom bez osobitného štatútu. Nebola dokonca ani krajským sídlom.
V novom štátnom znaku Československa už nebol tradičný slovenský dvojkríž na trojvrší. Poslanec Národného zhromaždenia Ivan Štefánik ho v rozprave posmešne označil za „dvojkríž biedy na troch ťavích hrboch“. Na hrudi českého leva sa preto objavil Kriváň s partizánskou vatrou.
Toto riešenie sa však nepáčilo ani českým heraldikom. „Lev stratil korunu, ktorá je znakom suverenity, nahradila ho päťcípa hviezda – znak proletárskeho internacionalizmu,“ upozorňuje heraldik Zbyšek Svoboda.
Socialistická ústava Československa prekonala ešte aj Ústavu ZSSR prijatú za vlády Stalina. Uzákonila totiž vedúcu úlohu komunistickej strany, čo sa v Sovietskom zväze udialo až o 17 rokov neskôr.
Na príprave ústavy sa podieľal široký okruh právnikov. Z nich v Prahe ešte žije Zdeněk Jičínský, donedávna poslanec za ČSSD, predtým známy chartista. Tvrdí, že posledné slovo vo všetkom mal Novotný a ten si želal, aby tam bolo aj ustanovenie o vedúcej úlohe KSČ, hoci tá fungovala aj bez uzákonenia.
„Ústava roku 1960 však vychádzala z idealizovaných predstav o zmenách, ktoré v spoločnosti nastali,“ pripúšťa aj Jičínský. Režimu sa to však čoskoro vypomstilo.
Už o tri roky neskôr sa rozpadla päťročnica a ekonomika padala do krízového stavu. Oklieštenie práv Slovákov vyvolalo napätie v štátoprávnych vzťahoch. Obrodný proces v komunistickej strane a celej spoločnosti zmietol o ďalších päť rokov Novotného i celú jeho politickú garnitúru.
Po opojení z úspechov prišlo trpké vytriezvenie. Reformní komunisti považovali vyhlásenie socializmu v roku 1960 za unáhlené a voluntaristické. Socialistickú ústavu sa chystali postupne meniť. Svedčí o tom aj ústavný zákon o československej federácii z jesene 1968.
Normalizátori svojim predchodcom zazlievali niečo iné a najmä oslabenie triednej ostražitosti. Dokončením základov socializmu sa predsa triedny boj nekončí, lebo zvyšky maloburžoázie ešte žijú medzi nami, stojí v Poučení z krízového vývoja. Pražská jar ich údajne postavila na nohy. Preto treba pritvrdiť muziku a zatočiť s „kontrou“.
A tak štvrtý článok o vedúcej úlohy strany vypadol z československej ústavy až v novembri 1989.