Tisove tabule sa hýbu. Už 20 rokov

Udalosť sa odohrala 8. júla 1990 v Bánovciach na Bebravou. Tabuľu umiestnili na budove bývalého mužského rímskokatolíckeho učiteľského ústavu, ktorý o 56 rokov skôr založil a nejaký čas i viedol doktor Tiso, vtedajší bánovský dekan. To oznamoval aj nápis na tabuli, uvedený Tisovým heslom „Verní sebe – svorne napred!“ (Mimochodom, dnes má tieto slová vo svojom štíte Slovenská pospolitosť.)

„V roku 1990 začali naberať odvahu domáci ľudáci i novoľudáci, ktorí sa za bývalého režimu nemohli prejaviť,“ vysvetľuje historik Dušan Kováč. „Teraz boli posmelení zahraničnými ľudákmi, zjavnými i skrytými, ktorí sa vracali z emigrácie a predstavovali si, že po páde komunizmu je tu príležitosť pre nich. Ich myslenie však nikdy nebolo demokratické a pohybovalo sa iba v extrémoch.“

Už o pár dní po bánovskom podujatí prepukol medzinárodný škandál. Tabuľu totiž odhalil a posvätil nie hocikto, ale sám nitriansky sídelný biskup Ján Chryzostom Korec, iba dva týždne predtým vymenovaný pápežom Jánom Pavlom II. za kardinála!

V časoch komunistickej totality bol Korec často vystavený rôznym perzekúciám i väzneniu. Po revolúcii ho svet spoznal ako vodcu takzvanej tajnej cirkvi na Slovensku. Medzinárodné uznanie však získal už v roku 1987 ako jeden zo signatárov vyhlásenia, v ktorom sa zástupcovia slovenského disentu ospravedlnili tým, čo prežili holokaust za zločiny spáchané počas vojnového slovenského štátu.

O to väčšie bolo prekvapenie doma i v zahraničí z toho, že bánovskú tabuľu odhalil práve Korec, ktorý sa prihovoril slávnostnému zhromaždeniu a vzápätí celebroval svätú omšu Te Deum v miestnom kostole.

Reakcie na to všetko boli takmer okamžité a prudké. „Ide zrejme o prvého vojnového zločinca, ktorý má v Európe pamätnú tabuľu,“ písali zahraničné denníky. Už o niekoľko dní ju Bánovčania museli zahaliť súknom.

Kam až možno zájsť

Stalo sa to krátko po prvých slobodných voľbách. Ján Chryzostom Korec bol vtedy iba necelé dva týždne kardinálom, kým Vladimír Mečiar presne toľko slovenským premiérom. Na bánovskú tabuľu však zareagoval Mečiar až o ďalší týždeň, 15. júla, keď sa už nedalo mlčať.

„Nestotožňujem sa s týmto aktom ani s takýmto hodnotením osoby Jozefa Tisa,“ povedal nový premiér v televíznom príhovore. „Treba zdôrazniť, že Tiso nebol súdený ako kňaz ani ako veriaci, ale ako predstaviteľ štátu, v ktorom boli fašistické tendencie. A tieto veci nemôžeme zakryť ani tým, že tabuľu dočasne zahalíme, ani tým, že sa niekde vysvetlí, že ide o krok predčasný. Ide o krok politicky nesprávny.“

O tri dni zaujala odmietavé stanovisko k inštalácii tabule celá národná vláda a na ďalší deň aj federálna vláda, vedená Slovákom Mariánom Čalfom. Znovuzahalenú bánovskú tabuľu museli demontovať. Napriek tomu sa 20. júla rozhorel vo federálnom parlamente spor o to, či netreba prijať ešte jedno celoštátne stanovisko, tentoraz poslanecké.

Poslanci za SNS a KDH sa postavili proti – ide o vec slovenských národných orgánov. A treba vraj počkať, ako zhodnotí osobnosť Tisa nezávislá komisia historikov, ktorú zriaďuje Národná rada. Jej predsedom sa stal Dušan Kováč.

Tých, ktorí sa už chystali trestne stíhať pôvodcov škandalóznej akcie, zavrátil vtedajší generálny prokurátor ČSFR, Slovák Tibor Böhm. Tvrdil, že v tomto prípade nešlo o propagáciu fašizmu a že Tiso nebol ani vojnový zločinec, lebo v zozname, ktorý má k dispozícii Generálna prokuratúra, jeho meno nefiguruje. Böhm však pripustil, že existuje viacero zoznamov fašistických vojnových zločincov, ktoré sa môžu líšiť.

Prípad potom načas utíchol. Iba niektorí novinári sa neúnavné pýtali, o čo tu vlastne išlo. Čo ak niekto chcel zatiaľ iba zistiť, kam až môže pri „očiste“ Tisa a jeho politiky zájsť? Čo všetko si môže dovoliť?

Tam, kde sa končia argumenty

V roku 1992 usporiadal Historický ústav SAV prvú a na dlhé roky jedinú vedeckú konferenciu venovanú Tisovi, na ktorej sa zišli historici rôzneho zamerania z domova i zo zahraničia, aby sa pokúsili zhodnotiť túto rozporuplnú osobnosť nie ideologicky, ale odborne.

„Boli sme otvorení všetkým názorom, pustili sme medzi seba aj Tisových obhajcov – Františka Vnuka, Milana S. Ďuricu a dokonca Karola Murína, osobného tajomníka prezidenta slovenského štátu,“ rozpráva Kováč. „Všetci sa tam však postupne strápnili. Neboli totiž schopní odborne argumentovať, zrejme dokázali vystupovať len medzi svojimi stúpencami. Strápnili sa a potom aj stiahli, prestali mať záujem o naše akcie a robili si len vlastné.“

To už zanikal spoločný štát a čoskoro vznikla samostatná Slovenská republika. Obdivovatelia Tisa azda dúfali, že bude zmierlivejšia k ich idolu tým skôr, že mali za sebou niektorých slovenských katolíckych hodnostárov. „Jeho smrť pokladám za mučeníctvo za národ,“ povedal o Tisovi v roku 1993 košický sídelný biskup Alojz Tkáč.

O dva roky neskôr vyšla v Slovenskom pedagogickom nakladateľstve Ďuricova kniha Dejiny Slovenska a Slovákov ako pomocná učebnica. Absolútne nekritická k vojnovému slovenskému štátu a jeho prezidentovi. Obsahujúca viaceré antisemitské resentimenty. Čo sa týka starších dejín – viac mytologická ako historická.

Zásluhou vtedajšej ministerky školstva Evy Slavkovskej, nominantky SNS, kniha vyšla dokonca s finančnou podporou Európskej komisie (program Phare). Len odpor väčšiny historikov a tlak Bruselu spôsobili, že túto učebnú pomôcku stiahli o dva roky neskôr zo škôl.

V októbri 1996 slávnostne, za účasti niekoľko sto ľudí, otvorili v Bytči rodný dom a pamätnú izbu Jozefa Tisa. V pozadí mala stáť Spoločnosť priateľov zahraničnej Matice slovenskej. Za osem mesiacov potom dom navštívilo asi osemtisíc osôb, medzi nimi aj školské výpravy.

„Pre náš národ bol Tiso výnimočnou a vynikajúcou osobnosťou,“ odpovedal na otázku ČTK, čo na to hovorí, Rudolf Baláž, vtedajší predseda Konferencie biskupov Slovenska.

Stop novoľudákom v Altöttingu

Ďalšou veľkou príležitosťou a nádejou pre Tisových stúpencov bolo 50. výročie jeho popravy. V polovici apríla 1997 sa na viacerých miestach Slovenska objavili výzvy na uctenie si pamiatky „mučeníka“.

Kardinál Korec sa ani tentoraz nezaprel a slúžil v Nitre zádušnú omšu za Tisa. V Čajkovciach pri Nitre odhalili pozlátenú dvojmetrovú sochu vojnového prezidenta. Na slávnostnom akte sa zúčastnil aj primátor mesta pod Zoborom.

Tieto akcie však vyvolali silné reakcie. Protestovali rôzne organizácie židovskej komunity, Slovenský zväz protifašistických bojovníkov, niektoré politické strany.

Nečakané odmietnutie prišlo zo zahraničia. Starosta Altöttingu, bavorského pútnického mesta slovenských neoľudákov (Tiso sa ukrýval v tamojšom kláštore po úteku z Bratislavy koncom vojny), zrazu zakázal zhromaždenie pri príležitosti okrúhleho výročia popravy. Novinárom povedal, že si nepraje, aby sa v meste konali fašistické alebo nacionálno-socialistické podujatia, povedal novinárom.

Medzitým odhalili menšie tabule v Oščadnici a v Rajci – tam všade kedysi Tiso pôsobil ako kaplán. Vo Varíne pomenovali jednu ulici po tomto „nástupcovi“ Svätopluka. Naďalej však išlo o dosť ojedinelé javy, bez masovejšej podpory. Väčší rozruch spôsobila azda len doska na budove Katolíckeho domu v Žiline.

Potom bol s Tisom nejaký čas pokoj. Len každý rok 14. marca hŕstka jeho stúpencov pod vedením Stanislava Pánisa manifestovala pri symbolickom hrobe prezidenta na Martinskom cintoríne v Bratislave.

Bol Tiso svätec? Alebo zločinec?

Výskum verejnej mienky, ktorý pred šiestimi rokmi uskutočnil Ústav politických vied SAV, nepotešil Tisových obdivovateľov. V rebríčku postáv novodobých dejín Slovenska, ktoré najpozitívnejšie ovplyvnili vývoj spoločnosti, skončil prezident vojnového štátu až na 12. mieste. Ale čo sa týka najvýraznejšieho negatívneho vplyvu, Tiso obsadil dokonca druhé miesto!

Tisov fanklub zrejme usúdil, že zmene nálad by pomohlo cirkevné blahorečenie kňaza – prezidenta vojnového štátu, ktorý bol blízkym spojencom Hitlerovho Nemecka. Vatikánu to odporučil profesor Ďurica v čase, keď sa blížilo 120. výročie narodenia Tisa a 60. výročie jeho popravy. A čo na to Svätá stolica? „O blahorečení Jozefa Tisa sa v súčasnosti neuvažuje,“ odpovedal na priamu otázku Pravdy v októbri 2006 Jozef Kováčik, hovorca Konferencie biskupov Slovenska.

Neuplynulo však ani pol roka a vysoký predstaviteľ cirkvi opäť verejne vyjadril Tisovi obdiv a sympatie. „Za pána prezidenta Tisa tu bol blahobyt a nič nám nechýbalo,“ povedal v televíznej diskusii arcibiskup Ján Sokol.

„Čudujem sa, že Jeho Eminencia nerozlišuje, komu sa za Tisa žilo dobre a komu zle, lebo úplne ináč na tom boli arizátori a ich obete,“ zareagoval historik Stanislav Mičev.

Odvtedy prešli štyri roky a v katolíckej hierarchii na Slovensku pozorovať badateľné zmeny. Do popredia sa dostáva nová generácia biskupov. Podľa Róberta Bezáka, Sokolovho nástupcu na trnavskom arcibiskupskom stolci, mal Tiso abdikovať hneď po tom, čo sa dozvedel, ako sa ubližuje slovenským Židom. „Keď sa deje krivda dookola, deje sa krivda aj mne.“

Kováč si myslí, že Tiso sa postupne stáva pre katolícku cirkev príťažou. " Predstava, že kňaz nemôže byť zločinec, je už dávno prekonaná," upozorňuje historik. " Svet čoraz viac pripomína katolíckej cirkvi hriešnosť jej kňazov."

Za uplynulých dvadsať rokov sa Tisa na Slovensku nepodarilo rehabilitovať. V niektorých mestách síce poslanci obhájili jeho pamätnú tabuľu, napríklad pred dvoma mesiacmi v Bytči, ale povedzme v Bánovciach tú starú znovu neosadili.

Ako zistil viceprimátor Ľuboš Ševčík, mesto tabuľu z roku 1990 už nevlastní. Nie je ani v sklade. Podľa nepotvrdených informácií ju však má miestne združenie prívržencov Dr. Tisa. Možnože len čakajú na príhodnú chvíľu.