Koho vychovali letné študentské tábory
Foto: Archív Miriam Olšavskej
„Všetku ideovo-výchovnú prácu a socialistickú súťaž treba teraz sústrediť na letnú aktivitu študentov.“ Tak znela stranícka smernica pred 30 rokmi. Koncom júna sa problém dostal dokonca na zasadnutie Slovenskej národnej rady.
„Stáva sa, že majster odporúča brigádnikom splniť úlohu za týždeň, hoci je zvládnuteľná za dva dni, len preto, lebo pre nich zatiaľ nemá inú prácu,“ upozorňoval v diskusii poslanec Jozef Ďurica, inak tajomník zväzu mládeže. „Spôsobuje to nielen ekonomické straty, ale má to aj negatívny výchovný dopad.“
Nekonečné prestoje boli sprievodným znakom týchto dobrovoľne-povinných brigád. „Bolo treba urobiť určité množstvo práce, nezriedka to bola práca tak trocha smiešna, často zle zorganizovaná, ale niekedy mohla byť aj užitočná,“ spomína sociológ Ján Bunčák z Univerzity Komenského. „Možno ešte významnejšie však bolo to, že išlo o spoločný tábor študentov s možnosťou lepšie sa navzájom spoznať a preniknúť do nového prostredia.“
On sám absolvoval svoju letnú brigádu už v roku 1964, pred nástupom na vysokoškolské štúdium. „Hoci brigáda bola dobrovoľná, nedalo sa jej vyhnúť, ak študent požiadal o izbu v internáte,“ vysvetľuje Bunčák. „Dnes sú študentské brigády čistou zárobkovou záležitosťou, vtedy sme pracovali za ubytovanie a stravu.“
Podľa Bunčáka pokusy uskutočňovať prostredníctvom brigád ideologickú masáž mladých hláv už vtedy stroskotávali. „Bola polovica šesťdesiatych rokov, v praxi sme sa stretávali s realitou, ktorá popierala ideologické poučky a smernice. V Hornej Mičinej sme od ľudí počúvali skôr kritiku režimu ako jeho chválu.“ Napokon, výchovný účinok brigádnických táborov sa zreteľne prejavil na jar 1968 i v novembri 1989.
Až kým im nenavreli mozole
Charakter letných študentských brigád sa menil s režimom. Stavby mládeže zo začiatku 50. rokov s ich polovojenskou organizáciou sa zásadne líšili od „letnej aktivity“ koncom tejto dekády. Odborník na informačné technológie Peter Podracký sa zúčastnil na prázdninovej brigáde v lete 1960. Na stavenisku nového sídliska v Banskej Bystrici sa v rovnakom čase ocitli poslucháči bratislavskej techniky i študenti z VŠMU.
„Bol tam Július Satinský, Milan Lasica, Božidara Turzonovová, bratia Mikulíkovci a ďalší, ktorí prirodzene vzbudzovali väčšiu pozornosť ako my,“ rozpráva Podracký. „Boli zárukou, že z ich takpovediac mimobrigádnickej aktivity rozbolí hlava nejedného zväzáckeho funkcionára. Aj rozbolela.“
Budúci inžinieri a umelci hĺbili základy pomocou lopaty a krompáča. Čoskoro im na jemných rukách vyrástli krvavé mozole. „Tie našu produktivitu ledva udržali na takej úrovni, aby pokryla náklady na stravu – zarábali sme v priemere čistých 55 halierov na hodinu,“ spresňuje Podracký. A dodáva, že to sotva stačilo na stavbársku stravu, ktorá vtedy veru za veľa nestála.
Ale aby sme nezostali iba pri vysokoškolákoch. Vari o dva alebo tri roky neskôr sa zúčastnil na letnej brigáde budúci politik, vtedy iba priemyslovák František Mikloško. Pracoval v Nitrianskom pivovare, gúľal tam ťažké stolitrové drevené sudy. „Bolo ich treba nahodiť na koľajnice a dostať do umyvárne na umývacie zariadenia,“ spomínal pri jednej príležitosti. „Osem a pol hodiny pracovať v predklone, to bola naozaj drina.“
Mikloško si ju zapamätal natoľko, že ako vysokoškolák sa už nedal nahovoriť na nijakú brigádu. „Zároveň si však odvtedy vážim každého, kto vie ťažko pracovať,“ dodal. V období Československej jari (a čiastočne už počas predjaria) nastalo uvoľnenie aj čo sa týka zväzáckych brigád. Začali sa organizovať viac na dobrovoľnom základe. Poľnohospodárske družstvá a priemyselné podniky vyplácali brigádnikom peniaze priamo na ruku.
Napriek tomu záujem o „letnú aktivitu“ medzi študentmi rapídne klesal. Ešte aj v roku 1971 zistil prieskum medzi prvákmi Vysokej školy ekonomickej v Bratislave, že iba každý štvrtý z nich sa v lete zúčastnil na nejakej brigáde. Prituhlo aj v tomto ohľade až v ďalších rokoch normalizácie.
Zároveň však brigádnická činnosť čoraz viac trpela formalizmom. Brigádničilo sa pre brigádničenie. Mnohí účastníci „letnej aktivity“ v rokoch osemdesiatych však aj tak nostalgicky spomínajú na brigády v bratislavských fabrikách alebo pri úpravách Hradného vrchu. Najmä však na večery po práci v UNIC-klube, kde sa vraj dalo na tie časy celkom dobre zabaviť.
Ak na brigádu, tak na chmeľ
Takmer každý sa chcel vtedy dostať do nejakého medzinárodného brigádnického tábora v zahraničí, najmä na Západe. Boli vtedy aj také možnosti, ale iba pre vyvolených a dobre preverených. Keďže ponuka vysoko prevyšovala dopyt, kvitol pritom protekcionizmus a medzi študentov sa veľmi často zamiešali vyšší zväzácki funkcionári a ich rodinní príslušníci.
Potvrdzuje to aj právnik Štefan Noskovič, ktorý sa zúčastnil na takomto tábore v septembri 1973 v južnom Francúzsku. Z Československa tam cestovala 65-členná skupina študentov i neštudentov, mnohých spájal záujem o vinohradníctvo. „Bolo to čosi fantastické, dva týždne sme oberali hrozno v burgundskej oblasti, za prácu nám vyplatili po 460 frankov, ktoré sme potom týždeň míňali v Paríži,“ spomína Noskovič.
Kto nemohol na oberačky do Francúzska, vybral sa česať chmeľ na Žatecko. Jeho atraktivita medzi mladými Slovákmi vzrástla najmä po tom, čo sa v kinách objavil slávny film Starci na chmeli. V Skalici žije slovenský rekordér chmeľových brigád advokát Dušan Krivský. Zúčastnil sa na trinástich, počnúc prvou v auguste 1968 (počas okupácie!), ktorú absolvoval ešte v rámci letnej aktivity študentov skalickej strednej školy, hoci už bol po maturite.
O svojich brigádach napísal Krivský dokonca knihu spomienok v skaličtine pod názvom Ked na chmel, tak do Krýr. Tak sa volá obec na Žatecku, kde potom brigádničil vždy koncom augusta až do roku 1980. A dodnes chodí do Krýr otvárať nový školský rok. Je čestným občanom tejto obce a jeho portrét visí v pracovni miestneho starostu hneď veľa obrazu českého prezidenta. Najradšej však doktor Krivský spomína na svoju prvú letnú brigádu v Kryroch.
„V živote sem sa enom jeden – jedinýkrát rozhodel správne,“ píše v svojej knižke. „Nech sem sa rozhodoval, o čem sem chcel, dicky sem se rozhodel zle. Enom 19. 8. 1968 sem sa rozhodel správne, protože v tento den sem sa rozhodel, že pojedu na chmel.“
