Strážca nových slovenských vín

„Braniš je ako buldog. Je rozhodný, oddaný, možno sa na neho spoľahnúť. Vždy drží slovo,“ hovorí Dorota Pospíšilová. Takmer navlas zhodnými slovami vinohradníka charakterizuje aj trnavský vinár Vladimír Mrva. Od Karola Braniša nakupuje hrozno už roky. A napríklad Rizling rýnsky, ktorý profesor Fedor Malík s tímom medzinárodných hodnotiteľov zaradil na prvé miesto spomedzi bielych v stovke najlepších vín roku 2010, vyrobil Mrva práve z hrozna od neho.

Tajomstvo terroiru

Terénna Kia temperamentne prefrčí okolo svätého Urbana. Pieskovcová socha za Dolnými Orešanmi mlčky stráži vjazd do viníc. Patróna vinohradníctva len tak niečo nerozhádže. Podľa nápisu pod ním tam stojí už vyše 200 rokov: S. Urbane, Oroduj za nas 1801.

Redakčný fotograf sa modlí za lepšie svetlo. Dočerta! Mraky nad vinohradom sú tmavosivé ako olovené závažia. Našťastie už neprší. Zem je však premočená a zradná. Karol Braniš ohmatáva očami pôdu medzi riadkami viniča. Náhle zvrtne volant a húževnatý zablatený kórejčan si to už na jednotku páli hore.

„Nové odrody sú vysadené na ploche jedného hektára,“ vyratúva vinohradník. „Z modrých muštových je tu Hron, Rimava, Rudava, Váh, Nitra, Torysa a Rosa. Biele zastupuje Breslava, Sauvignon Super a Hetera. Stolové odrody sa volajú Picurka, Rea, Luna, Premiér a Heliotrop.“

Kia zastaví na trávnatej terase nad mladou, sedemročnou vinicou. Riadky sú vysadené ako podľa pravítka. Stĺpiky medzi krami sú však prekvapivo tradičné. Nahrubo naštiepané agátové drevo. Meter šesťdesiat nad zemou, meter v zemi. „Agát používali naši dedovia. Preto tu nemáme stĺpiky z betónu či kovu. Ctím tradície. Tým skôr, ak ide o nové slovenské odrody. A tiež to lepšie vyzerá,“ vysvetľuje Braniš.

V tej chvíli sa roztvorí nebo. Slnečné lúče prepichujú mraky ako laser. Svetlo začína poskakovať na zemi po úlomkoch bridlice. Medzi riadkami viniča zrazu tancujú čardáš stovky odleskov. Akoby niekto nad nami začal špásovať so zrkadielkami.

„Toto je naše najväčšie bohatstvo,“ zohne sa Braniš a medzi palec a ukazovák chytí sivú skalku. „Bridlica v pôde a poloha robí z vinohradu jedinečný terroir – nenapodobiteľné miesto pôvodu hrozna a vína.“

Práve pre zloženie pôdy sú Dolné Orešany vhodnou lokalitou na štátny odrodový pokus. „Je to unikátne miesto, juhovýchodný svah. Darí sa tam najmä modrým odrodám. Napokon, Orešianske červené – Modrý portugal – sa stalo legendou,“ potvrdzuje neskôr aj šľachtiteľ a vinohradník zo Šenkvíc Tibor Ruman. S mamou slovenských odrôd Dorotou Pospíšilovou úzko spolupracoval. Spolu s Danielom Sekerom jej pomáhali napísať unikátnu knihu – modernú bibliu slovenských vinohradníkov a vinárov – Ampelografia Slovenska.

Sedemročná investícia

Šľachtiteľka Pospíšilová oslavovala nedávno osemdesiatku. Už roky je legendou. Niektorým šľachtiteľom sa nepodarí priviesť na svet jedinú vydarenú novú odrodu viniča. Ale ona ich má na svedomí takmer dve desiatky. Vína z nich už bodujú aj na súťažiach vo svete. Najslávnejšie z doteraz uznaných odrôd sú biely Devín a modrý Dunaj. Štrnásť ďalších odrôd by mali úrady zaregistrovať na budúci rok.

„Som rada, že s finalizáciou nových odrôd pomáha práve Karol Braniš,“ tvrdí Pospíšilová. „Je to výnimočný, dobrosrdečný človek. Fantastická povaha. Cením si na ňom, že hrozno pestuje hlavou. Presne takého sme potrebovali.“

Šľachtiteľka naráža na fakt, že dolnoorešiansky vinár je skvelý pozorovateľ prírody a uvedomuje si súvislosti. Má v malíčku správanie sa rastlín, a tak môže používať všelijaké finty. Šetrí tak čas i peniaze. Nemusí potom napríklad striekať či vylamovať toľko, čo iní. „Spája fyziologické procesy s prácou,“ objasňuje Dorota Pospíšilová. Braniš ani zbytočne nekosí a nezaoráva trávu medzi riadkami viniča. Hovorí, že tak drží vo vinici vlahu. Verí, že rastliny si pravidlá určia samy. Zasiahne, len keď treba.

Pospíšilová pokračuje: „Sme Karolovi Branišovi náramne vďační. Nové odrody vysadil vo vlastnom vinohrade, poskytol techniku a o všetko sa už siedmy rok stará na vlastné náklady. Ba ani z hrozna mu skoro nič nezostáva. Takmer všetko musel odovzdávať na skúšky.“

Čo na to vinohradník? Tvári sa skromne a zároveň sebavedome. Ako múdry človek, ktorý bol v správny čas na správnom mieste. „V roku 2002 som vyhľadal pani Pospíšilovú. Zaujímal som sa o jej nové odrody. Pýtal som sa, či by som ich mohol vysadiť. A mal som čertovské šťastie. Akurát hľadali niekoho, kto im pomôže v šľachtiteľskom finiši.“

Braniš však verí, že to stálo za to: „Nebolo to ani jednoduché, ani lacné. Ale po siedmich rokoch sa pokus končí a vinohrad sa buduje generácie. Nuž a odrody by mali čoskoro zaregistrovať, aby sa mohli pestovať. Mne ostanú skúsenosti, vedomosti a vinica. Budem predávať štepy, neskôr i víno. Pred všetkými som o krok-dva vpredu.“

Branišovo rodeo

Na poľnej ceste pod vinicou je vyše tridsať čísel blata. Hustú kašu rozjazdili traktory. Terénne auto sa v koľajach skrúca. Raz naľavo, hneď opačne. Zadná náprava chce predbehnúť prednú. Motor skuvíňa. Kia predvádza ozajstný tanec svätého Víta. Braniš krúti volantom sem a tam a v kútikoch úst sa mu objavia drobulinké vejáriky. Beťársky sa usmieva. Tvrdohlavo bojuje do poslednej chvíle. Je vo svojom živle a vychutnáva si to. Napokon víťazí. Auto vykorčuľuje z brečky, motor sa upokojí.

„Už som si myslel, že budem musieť zavolať traktor,“ zamrmle Braniš. „Žena so mnou do vinohradu občas autom ani nechce chodiť. Vraj nemá žalúdok na rely.“

Lenže Branišovo srdce bije vo vinohrade. Do vinice musí zájsť niekedy aj niekoľkokrát za deň. Preto ho vždy dopáli, keď niekto povie, že hrozno sa vyrába. „Vyrábame stroje. Hrozno pestujeme, alebo sa rodí vo vinici,“ argumentuje. Podľa neho je hrozno darom prírody. Ak niekto tvrdí, že ho vyrába, myslí len na biznis. Na to, ako víno z neho bleskove predať. „Lenže víno potrebuje čas. Musí ležať – biele v tanku, červené v sude,“ dopĺňa vinohradník.

Karola Braniša škrú aj iné veci. Myslí si napríklad, že vinárska mapa Slovenska by mala byť jasná a prehľadná. „Nerobme všetci po dva tucty vín,“ vyzýva. „Robme každý šesť až osem vín typických pre tú-ktorú obec či oblasť. Keď prídem do Svätého Jura, som zvedavý na ich ryňák. V Rači zase na frankovku. Čo tam po Merlote. Navyše z hrozna, ktoré sa urodilo o desiatky až stovky kilometrov ďalej na juhovýchod. Ja mám síce len štyroch zamestnancov a 41 hektárov viníc, vlastných i prenajatých, ale okrem nových odrôd pestujem len Modrý portugal, Rizling rýnsky a vlašský, Veltlín zelený a Frankovku. Tak ako môj dedo a otec.“

Cabernet Sauvignon alebo Hron a Portugal?

Tradícia je pre Braniša na prvom mieste, zhodujú sa Vladimír Mrva a Tibor Ruman.

„Karol Braniš robí vína tak, ako to robili naši predkovia. Verí, že tak je to najlepšie,“ uvažuje šľachtiteľ Ruman. Vinár Mrva dopĺňa: „Braniš ide vlastnou cestou. Vážim si na ňom, že nepodľahol móde. Portugal a Frankovku vysadil vtedy, keď iní sadili Chardonnay a Cabernet Sauvignon.“

Podľa Braniša je to jednoduché ako facka. Mali sme vychádzať z prírodných podmienok. Nie nasilu na Slovensko trepať niečo, čo sem nepatrí. „Ukáže to aj mizerný ročník 2010. Som zvedavý na kvalitu kabernetu. Veď ten je doma vo Francúzsku a potrebuje viac slniečka,“ myslí si a hneď dodáva, že pre slovenskú klímu sú oveľa vhodnejšie práve nové odrody Doroty Pospíšilovej.

„Dovolím si tvrdiť, že napríklad spomínaný Cabernet Sauvignon pestovaný na Slovensku proti niektorým z nich nemá šancu,“ nazdáva sa Braniš.

S tým súhlasí aj vychýrený strekovský šľachtiteľ Ondrej Korpás: „Zatiaľ sa ukazuje, že modré odrody Hron, Nitra, Váh a Rimava by mohli dávať plnšie, extraktívnejšie vína. Z nich by vo svete snáď mohol najviac zaujať Hron. Má najkomplexnejšiu chuť. Páči sa aj ľuďom zo Stredomoria, aj zo západnej Európy. Je to priateľské víno. Ba aj k vinohradníkovi, pretože celkom slušne rodí.“

Hron obhajuje aj profesor Fedor Malík. Uznávaný medzinárodný hodnotiteľ vína z Modry so svojím Hronom z roku 2006 získal dvojitú zlatú medailu na medzinárodnej výstave vín v Izraeli.

Pospíšilovej favoritom je Rimava a napríklad prezident zväzu rakúskych vinohradníkov Jozef Pleil sa nevedel nabažiť vône vína z odrody Rosa. Červené, ktoré vonia ako čajová ruža, podľa neho nikde na svete nemajú.
Vráťme sa však späť ku Korpásovi. Ten je novým odrodám Doroty Pospíšilovej ako krstný otec. Obetoval im vyše dvadsať rokov života. Na družstevných vinohradoch v Strekove roky trpezlivo vyberal najlepšie, najsilnejšie a najodolnejšie semenáče z najlepších. Vypiplal z nich skutočné odrody.

Korpásov priateľ, skalický vinár Alojz Masaryk, má s obidvoma typmi odrôd – pôvodnými i novými – bohaté skúsenosti. Jeho mladý, ale sebavedomý Dunaj mal vo februári len tri mesiace, keď vybojoval druhé miesto spomedzi červených vín v Česko-Slovenskej vinárskej lige – prestížnej súťaži najlepších vín z Moravy a Slovenska.

„Každá odroda má svoje výhody i nevýhody. Platí to aj pre tie tradičné, aj pre novošľachtence,“ hovorí Masaryk a jedným dychom temperamentne vyzýva, ako to vie len on: „Čím skôr budeme môcť nové odrody pestovať, tým lepšie. Nech sa ukáže!“

A Karol Braniš? Verí, že klenoty v jeho vinici si obľúbia aj iní. A že do Dolných Orešian sa bude časom jazdiť nielen po skvelý Modrý Portugal, ale aj po nové slovenské odrody.