Ľavicová buržoázia

Rozhodli o tom akcionári a novinári, ktorí majú vo vlajkovej lodi francúzskej názorovej žurnalistiky právo veta. Trojica podnikateľov prisľúbila, že im naďalej nechá možnosť výrazne ovplyvňovať strategické rozhodnutia. Zároveň sa zaviazali, že zvýšia kapitál o 100 miliónov eur, čo má prispieť k výraznému oddlženiu novín.

Denník sa dostal do problémov s príchodom internetu a prepadom príjmov z inzercie. Jeho zadlženosť sa dnes odhaduje na sumu v rozpätí od 60 do 150 miliónov eur. Napriek tomu sa z boja o jeho záchranu stal letný triler, ktorý mohol definitívne zmeniť podobu francúzskeho mediálneho trhu.

Briti s chuťou tvrdia, že Francúzsko má najlepšie noviny na svete a najhorších čitateľov. Je pravda, že vo francúzskych stánkoch nie je klasický bulvár, ktorý nájdete od Veľkej Británie po Slovensko. Nijaký denník, čo píše o plastických operáciách televíznych hlásateliek a haváriách športovcov, v krajine neexistuje. Naopak, aj v čase prepadu tlačených médií predávajú tri mienkotvorné denníky – pravicové Le Figaro, ľavicové Liberation a stredový Le Monde – denne spolu viac ako milión exemplárov.

Kritika gaullizmu

Le Monde vznikol na podnet generála de Gaulla v roku 1944. Založil ho intelektuál a právnik Hubert Beuve-Méry, ktorý v 30. rokoch pôsobil najskôr ako učiteľ práva na francúzskom inštitúte v Prahe. Neskôr sa stal technickým poradcom na československom ministerstve zahraničných vecí. Po Mníchovskej dohode podal demisiu na protest proti tomu, čo sám nazval „zradou Československa“. Po obsadení Francúzska vstúpil do odboja a ako dôstojník FFI (vnútorných francúzskych síl) sa zúčastnil na oslobodzovaní. Už v októbri 1944, po americkom vylodení v Normandii, ako šéfredaktor týždenníka Temps présent napísal: „Američania predstavujú pre Francúzsko skutočné nebezpečenstvo… Môžu zastaviť nevyhnutnú revolúciu a ich materializmus nemá tragickú veľkosť materializmu totalitných režimov.“

Po výzve budúceho prezidenta de Gaulla, aby založil denník orientovaný aj na zahraničie, vychádza 18. decembra 1944 prvé číslo Le Monde. Beuve-Méry v ňom uverejňuje úvodníky pod pseudonymom Sirius, ktoré sú kritické k de Gaullovej politike. O desať rokov zakladá Le Monde Diplomatique, ktorý sa stáva výkladnou skriňou francúzskej geopolitickej žurnalistiky.

Intelektuálna konfekcia

Dnes, 66 rokov po svojom vzniku, sa denník a celé vydavateľstvo, pod ktoré patria ďalšie tituly, ocitli v ohrození. Dva roky pred prezidentskými voľbami dostal prezident Sarkozy znepokojujúce signály, že sa sformovala vplyvná intelektuálno-podnikateľská skupina, ktorá chce Le Monde kúpiť.

Jej tvrdým jadrom je Pierre Bergé, riaditeľ módneho domu Yves Saint- Laurent a bývalý celoživotný partner slávneho návrhára. Je o ňom známe, že výdatne finančne podporoval socialistickú prezidentskú kandidátku Ségolene Royalovú. Okrem toho patrí spolu so spoločnosťami Danone a Fnac k významným sponzorom socialistov. Jeho nadácia prerozdeľuje ročne milióny eur na financovanie progresívnych médií a asociácii.

V boji o Le Monde sa spojil s mladým privátnym bankárom Matthieuom Pigassom, ktorému patrí úspešný finančný dom Lazard. Pigasse je rovnako ako Bergé štedrým podporovateľom Royalovej. Minulý rok sa stal majiteľom najčítanejšieho hudobno-spoločenského týždenníka Les Inrocs. Posledným mužom z tria je Xavier Niel, majiteľ druhého najväčšieho internetového providera v krajine – Free. Niel sa stal nedávno aj poskytovateľom mobilných telefónnych služieb a patrí ku kritikom protipirátskeho zákona s názvom Hadopi, ktorý na jar vstúpil do platnosti. V minulosti zarobil na prevádzkovaní erotických zoznamiek na miniteli, čo bol francúzsky predchodca internetu. Spomedzi nich ho Sarkozy nenávidí najviac a Niel mu to vracia. Pravidelne podporuje celú plejádu webov a inzinov, ktoré píšu proti súčasnému prezidentovi.

Sarkozy, ktorý nikdy nepodceňoval úlohu mienkotvornej tlače, sa pokúsil zorganizovať konkurenčnú skupinu vystavanú okolo ponuky mobilného operátora Orange. Vážnosť ich záujmu mal garantovať Claude Perdriel, vydavateľ historického týždenníka ľavice le Nouvel Observateur. Orange, ktorého úloha v Sarkozyho plánoch ostala nejasná, mal údajne za svoju ochotu investovať do denníka získať od štátu priateľskú cenu na siete G4.

Nové otázky

Dnes, keď je jasné, že po rozhodnutiach dvoch dozorných rád, akciovej spoločnosti novinárov a spoločnosti čitateľov prechádza Le Monde pod kontrolu Sarkozyho nepriateľov, sa vynárajú nové otázky.

Prvou je otázka nezávislosti novín. Francúzsky historik médií Patrick Eveno v rozhovore pre kritický web rue89.com uviedol, že zloženie akcionárov a kapitál novín nehrali vo francúzskych médiách nikdy v minulosti úlohu cenzora. Eveno pripomenul, že prvý šéfredaktor Le Monde bol vymenovaný priamo generálom de Gaullom, nemal v štruktúre novín takmer žiaden podiel a napriek tomu za pár rokov urobil z denníka nekompromisného kritika politikov. „Novinári by si mali uvedomiť, že jediným garantom ich nezávislosti sú ich čitatelia a poriadna novinárska práca,“ vysvetľuje Eveno, autor historickej štúdie o Le Monde.

Bohéma oligarchov

Zvláštnosťou francúzskeho mediálneho trhu je fakt, že sa na ňom neuchytili žiadne zahraničné mediálne domy a že predovšetkým denníky a týždenníky sú pomerne čitateľne rozdelené podľa svojich politických názorov.

Le Monde – v priestore medzi vyslovene veľkoburžoáznym Le Figarom, ktoré patrí zbrojárskemu oligarchovi Sergovi Dassaultovi, a ľavicovo-libertariánskym Liberation, ktoré kúpil rozšafný Edouard de Rotschild – hral úlohu konsenzuálneho média, čo hovorí hlasom Francúzska. Nie náhodou so štyridsaťtisíc predanými výtlačkami v zahraničí patrí k napredávanejšiemu denníku mimo krajiny.

Táto skutočnosť je do veľkej miery daná tým, že názor kultúrnej a kultivovanej mestskej ľavice je v krajine skutočne mienkotvorný. To, čo sa môže zdať pri pohľade zo strednej Európy ako nepochopiteľné, je vo Francúzsku celkom prirodzené. Le Monde predstavuje svojimi názormi silnú proeurópsku platformu s výrazným príklonom k modernej ľavici. V posledných prezidentských voľbách podporil denník kandidátku ľavice Ségolene Royalovú, ktorá podobne ako väčšina čitateľov Le Monde pochádza zo vzdelaného prostredia humanisticky orientovanej buržoázie.

V textoch prevláda silný duch demokratického socializmu a sociálneho kresťanstva, ktoré v povojnových rokoch formoval filozof protestantskej inšpirácie Paul Ricoeur. To, že Le Monde kúpila ľavicová aristokracia, teda nikoho neprekvapuje. Rovnako by sme sa nemali čudovať nad predstavou, že vôbec existuje silná kapitálová vrstva so silnou inklináciou doľava.

Historik médií Eveno pripomína, že americký liberálny denník New York Times nebol nikdy nezávislejší od momentu, čo patrí rodine Sulzbergerovcov. A bývalý šéf Washington Postu z čias škandálu Watergate Ben Bradley hovoril, že na tvorbu dobrých novín musíte mať tri podmienky: 1. akcionára, 2. akcionára, 3. akcionára.

Úspešný model

Dobrým príkladom toho, že profesionálny mediálny dom nemusí byť vždy zárukou kvalitnej tlače, sú niektoré nemecké a švajčiarske vydavateľstvá. Jedno z nich – Ringier – malo o Le Monde záujem. No v krajine vyvolala hrôzu čo i len predstava preformátovania slávneho denníka podľa štýlu niektorých nemeckých alebo českých titulov. Model financovania Le Monde bol navyše aj napriek súčasným problémom významným úspechom a dobre sa exportoval. Španielsky El Pais a talianska La Republicca sú toho dodnes dobrým príkladom.

Všetky tieto denníky na začiatku nového tisícročia preorientovali svoj spravodajský obsah na web a do printových verzií sústredili analýzy a komentáre. Web dosiahol vysokú mieru autonómie a mnohé z textov z tlačenej verzie sa na ňom ani neobjavovali práve preto, aby čitateľ nemal pocit, že mu noviny ponúkajú rovnaký obsah v rozličných obaloch. Vysoké investície do interaktívnej redakcie a webu sú aj jednou z príčin súčasných finančných problémov. Le Monde sa stal najčítanejším spravodajským portálom, ktorý veľmi premyslene obsadil na sieti cez svoje soft verzie ako lepost.fr aj priestor pre menej náročného čitateľa.

Zatiaľ čo v tlačenej verzii pestuje denník kultivovanú spoločenskú diskusiu na témy, ktoré prechádzajú od budúcnosti Afriky po eutanáziu či mutácie kapitalizmu (za čo by si na Slovensku vyslúžil obvinenie z hrubej ideológie), web ponúka v kombinácii so SMS varovaniami najrýchlejší zdroj informácií v krajine. iPadová aplikácia Le Monde, ktorá má konečne presvedčiť čitateľa, aby si kupoval každý deň noviny na novej platforme od Applu, má rozšíriť technologické pôsobenie denníka.

Sloboda ako forma elegancie

Predstava, že noví majitelia zmenia orientáciu Le Monde neprijateľným spôsobom v prospech svojho politického presvedčenia, nie je celkom opodstatnená. Le Monde vznikol z popudu generála de Gaulla, ktorý svojím pôsobením očistil francúzsku kolaborantskú a ultrakatolícku pravicu. Denník mu pomohol kultivovať demokratickú pravicu, aj keď vždy patril do mentálneho sveta ľavicovej intelektuálnej a umeleckej aristokracie.

Podobné schémy môžu na Slovensku vyvolávať zdesenie. Tak ako je nepochopiteľné, prečo chcú dnes mnohí Dáni platiť väčšie dane, aby pomohli krajine v kríze, málokto si u nás dokáže predstaviť, že v Paríži existujú veľmi bohatí ľudia, čo v sebe majú dostatok elegancie, vkusu a bohémstva, aby si z denníkov, ktoré vlastnia, nevyrábali dedinské stranícke noviny.

Do veľkej miery je to výsledkom kultúrnych a mentálnych procesov, ktoré umožnili krajine budovať dvesto rokov od dobytia Bastily zvedavú a odvážnu inteligenciu, ktorá už dávno pred vznikom Le Monde čítala kvalitnú literatúru a zaujímala sa s pokorou o svet.

Už spomenutý historik médií v súvislosti s otázkou, či môže vstup nových majiteľov do denníka ovplyvniť jeho obsah, povedal, že francúzski majitelia novín sa vyznačujú tým, že sa k svojim publikáciám stavajú ako mecéni umenia. Nepotrebujú zisk ani zasahovať do obsahu. Svoje ego zveľaďujú príjemným pocitom, že zachránili dôležitú intelektuálnu inštitúciu. „V období Belle epoque mali miliardári tanečnice a maliarov, dnes majú noviny“ zhrnul Evero.

Viera v slovo

Aj v minulosti sa pokúšali francúzski prezidenti Le Monde ovplyvňovať. Socialista Francois Mitterrand dal ilegálne odpočúvať časť redakcie vrátane šéfredaktora Edwyho Plenela, ktorý dnes šéfuje internetovému investigatívnemu denníku mediapart.fr. No tak ako vtedy Mitterandovi, ani dnes Sarkozymu sa nepodarilo denník zlomiť.

„Ustavičné hľadanie transparentnosti vytvorilo civilizáciu, v ktorej sú ľudia stále prepojení, preinformovaní, veria, že sú vďaka tomu všemocní a vševedúci. No ich politická a sociálna impotencia nebola nikdy taká veľká. Je to súčasťou komunikačnej ideológie, ktorej paradigmou sú neurónové siete,“ vysvetľuje Guillame Carnino, spoluautor diela La Tyrannie technologique (Technologická tyrania).

Le Monde dokázal za desaťročia svojej existencie odolávať tejto informačnej inflácii predovšetkým vďaka tomu, že vždy pestoval vo svojich článkoch a medzi svojimi čitateľmi takmer posvätnú úctu k slovu. Tento vysoký štýl žurnalistiky s prvkami literatúry bol v skutočnosti najpríťažlivejšou črtou denníka pre Sarkozyho aj nových majiteľov. Mať vplyv na Le Monde vám nemôže vyhrať voľby, no stanete sa súčasťou najvyberanejšej intelektuálnej tradície v krajine. A to je ešte stále viac, ako ísť k Ducassovi na večeru alebo byť riaditeľom Avignonského festivalu.