Turecko je bližšie k únii

„Za ústavné reformy sa vyjadrilo 58 percent a proti nim 42 percent Turkov. Volebná účasť z takmer 50 miliónov voličov bola 77 percent,“ informovala agentúra Reuters. Aj keď výsledok referenda bol jednou z podmienok na vykročenie Ankary do spoločenstva EÚ, viacerí analytici reagovali opatrne optimisticky. Podľa mnohých sociológov mala v plebiscite rovnakú šancu zvíťaziť nielen vládnuca sila, ale aj opozičná sekulárna časť politického spektra. Jej lídri už predpovedajú ďalšiu polarizáciu spoločnosti. „Ľudí to ešte viac rozdelí a na rad prídu aj tvrdšie slovné výmeny,“ cituje BBC Faruka Logoglua, bývalého veľvyslanca v USA. „Vládnuca AKP bude ešte viac ignorovať opozíciu a opozícia zase pritvrdí a využije každú možnosť podkopať vládu,“ dodal bývalý turecký diplomat.

Premiér Erdogan v prvej reakcii vyhlásil, že výsledky referenda znamenajú „porážku organizátorov vojenských prevratov“ a „historický medzník na ceste Turecka k plnej demokracii“. Práve po nej volajú už roky v Turecku aj menšinoví Kurdi. „Dajte nám autonómiu ako v Katalánsku a my zložíme zbrane a odovzdáme ich OSN,“ ozval sa líder kurdských povstalcov Murat Karayilan. Reagoval tak na slová premiéra, podľa ktorých ústavná reforma (týka sa 26 článkov ústavy) umožní „zladiť zákon s normami Európskej únie“ a nasmerovať krajinu „viac k demokracii“.

„Povedať áno však nestačí,“ napísali v titulku turecké liberálne noviny Radikál to, čo si mnohí, nielen v Turecku, myslia. Podľa nich výsledok referenda nevyjadruje nič viac a nič menej ako nadšenie Turkov pre zmenu a túžbu po úplne novej ústave. Tak ako mnohé západné krajiny aj Francúzsko, ktoré sa doteraz veľmi kriticky stavalo k prípadnému vstupu Turecka do únie, považuje reformy za dôležité pre vyrovnanie pomeru síl v štáte. Ako však pripomenul Bernard Valer, hovorca rezortu diplomacie, „teraz musí Turecko postupovať opatrne a pri reformách brať do úvahy hlasy všetkých zúčastnených“. Veľavravná je aj skutočnosť, že o možnom vstupe Ankary do EÚ nepovedal ani slovo.

Armáda sa vždy usilovala získať priazeň tých, ktorí sa obávali rastúceho vplyvu náboženstva v krajine. Už v minulosti niekoľkokrát vzala moc civilnej vláde, v ktorej mali silný vplyv islamské skupiny – kemalistické dedičstvo teda bránila na úkor demokracie. V dnešnej situácii by však akákoľvek intervencia armády do politiky definitívne zhoršila vzťahy s Bruselom a v politickom vývoji by Turecko vrátila o desaťročie do minulosti (armáda pomohla zvrhnúť islamsky orientovanú vládu naposledy v roku 1997).

Napriek rozdelenej politickej scéne sa dnes čoraz viac Turkov riadi heslom: „Nie šaríji, nie prevratu, áno plne demokratickému Turecku!“ Otázka však je, či sa im to po referende splní a ako zareaguje armáda.