CNN: V Líbyi nie je dôvod na oslavy

Prakticky to isté sa dá povedať o ďalších režimoch naprieč Blízkym východom, napísal spravodajský server CNN. Preto budeme oslavovať oprávnene, až bude Kaddáfí, ktorého kedysi Ronald Reagan označil za „šialeného psa Blízkeho východu“, konečne a úplne zosadený. Ale oslavy v samotnej Líbyi, aj za jej hranicami sú predčasné.

V pondelok vyšla správa, že dvoch z Kaddáfího synov chytila líbyjská opozícia. Jedným mal byť najstarší Sajf Islam. Ale v noci na utorok bol Sajf na slobode „a na prstoch ukazoval V na znamenie víťazstva“. Alebo ako svojho času napísal poľský básnik Stanislaw Jerzy Lec: „Keď skáčeš od radosti, daj pozor, aby ti niekto nestrhol pôdu pod nohami.“

Existuje mnoho ďalších dôvodov na obozretnosť. Napríklad otázka „Kto príde ako ďalší?“, na ktorú mnohí zabúdajú. Je to práve táto otázka, viac než ktorákoľvek iná, ktorá od samotného počiatku sprevádza globálnu vojnu proti teroru.

Bolo oprávnené sláviť zosadenie Talibanu v Afganistane, ale dnes nie je isté, či sa Taliban nevráti k moci, ani to, či (prezident) Hamíd Karzaj je tým spojencom, v akého sme kedysi dúfali, keď sa vyhráža, že sa spojí s našimi nepriateľmi . Aj afganská ústava hovorí o islamskej svätej vojne džiháde a vyhlasuje, že „žiadny zákon sa nesmie protiviť viere a zásadám svätej viery islamu“.

V Iraku platí prakticky to isté pre (premiéra) Núrího Málikího a irackú vládu. Pred časom Málikí hýčkal sýrsky režim uprostred jeho zákroku proti protestujúcim a v uplynulých rokoch sa zblížil s Iránom a (jeho prezidentom) Mahmúdom Ahmadínedžádom. A samozrejme aj iracká ústava uvádza, že „nesmie byť zavedený žiadny zákon odporujúci ustanoveniam islamu“.

V Egypte Západ pomohol vytlačiť z úradu (prezidenta) Husního Mubaraka a dnes sa zdá, že Moslimské bratstvo „na jeseň pravdepodobne získa vysoký počet kresiel v parlamente“. A nový Egypt už obnovil vzťahy s Iránom a pomohol dojednať spojenectvo medzi Hamasom a OOP.

Takže čo bude nasledovať v Líbyi? Je známkou neúspechu špionážnych služieb, že nemáme dostatočný prehľad o tom, kto a čo predstavuje miestnu opozíciu. Existujú ale dôveryhodné dôkazy, že skutoční demokrati sú v opozícii v menšine. Navyše návrh novej ústavy pre novú Líbyu hlási, že islam bude štátnym náboženstvom a „hlavným zdrojom legislatívy je islamská judikatúra (šaría)“.

Skutočným testom všetkých povstaní, ktoré sme v tomto roku zažili od Egypta cez Sýriu až po Líbyu, však nebude len to, čo sa stane v týchto krajinách, ale tiež to, či sa Spojené štáty konečne morálne pochlapia pri presadzovaní dôslednej a stálej zahraničnej politiky voči nim.

Práve teraz neexistuje presvedčivé vysvetlenie, prečo sme pomáhali zosadiť Mubaraka a počas iránskeho povstania sme stáli bokom. Neexistuje vierohodné vysvetlenie, prečo sme spustili nálety NATO proti Líbyi, zatiaľ čo Sýriu tak dlho hýčkame ako vo vatičke (vrátane vyslania veľvyslanca do Damasku a prednášania pozitívnych vecí o režime Assada).

Nie všetky chyby však padajú na hlavu prezidenta Baracka Obamu. Patrí  sa pripomenúť, že zatiaľ čo Američania všeobecne vítajú koniec Kaddáfího režimu založeného na vláde teroru a brutality, bol to prezident George Bush, kto obnovil diplomatické vzťahy s Líbyou a vyškrtol ju zo zoznamu krajín podporujúcich terorizmus.