Taliban si nič nedovolil. Základňu strážili Slováci

Ako sa slovenský vojak dostane do Afganistanu? Príde rozkaz a je to?
Nie je to úplne tak. Do zahraničných misií prebieha výber. Jeho súčasťou sú zdravotné prehliadky i psychodiagnos­tické vyšetrenia. Tým musí prejsť každý vojak. Samozrejme, dôležitú úlohu zohrávajú odborné, jazykové predpoklady. Jazyk vojakov je angličtina. Výhodou je francúzština a v Afganistane som oprášil ruštinu. Nie je o tom, či niekto musí, alebo nemusí ísť na misiu. V prvom rade je to poslanie vojaka.

Takže ani nerieši, či áno, alebo nie?
Samozrejme, môže nastať situácia, keď zo zdravotných alebo rodinných dôvodo nie je možné nejakého vojaka nasadiť. V princípe je však účasť v misii profesionálnou­ cťou.

Keď ste sa však definitívne dozvedeli, že idete do Afganistanu, čo ste si hovorili? Bolo tam trocha strachu?
Je to skôr rešpekt. Keď ma poverili tým, že budem veliť slovenským vojakom v Afganistane, bral som to ako výzvu. Uvedomoval som si, že to nebude jednoduché. Afganistan je rýdzo bojová misia. Problémom sú aj klimatické podmienky. A výzvou je už samotný fakt, že som v tom čase velil asi 230 vojakom.

Dá sa na Slovensku pripraviť na afganské klimatické podmienky?
V krajine sú obrovské rozdiely teplôt. V zimnom období v Kábule sneží, veď je 1 800 metrov na morom. V lete sa tam však teploty šplhajú k 50 stupňom Celzia. Na toto sa na Slovensku len ťažko pripravíte. A môžem spomenúť ďalšie faktory. Kandahár, kde sme pôsobili v najväčšom počte, je veľmi prašné miesto. Keď som sa vrátil, tak som hovoril, že toľko prachu, čo som sa nadýchal tam, som neprehltol za doterajší celý život. Výcvik na misiu je však taký intenzívny, že slovenskí vojaci boli dobre pripravení. Či už ide o strážne jednotky, mínerov, ženistov, príslušníkov štábu velenia, členov provinčných rekonštrukčných tímov i výcvikové tímy. Svedčí o tom aj fakt, že koľkých vojakov som odviedol, toľkých som aj priviedol. To je najväčšia odmena pre veliteľa.

Ako vyzerá deň veliteľa slovenského kontingentu v Afganistane?
V podstate tam neexistujú soboty, nedele, piatky, sviatky. Nejde o klasickú pracovnú dobu od siedmej do pol štvrtej. Formálne áno, mali sme Vianoce ako voľný deň. Ale bežne sa pracovalo, ak si to situácia vyžadovala, aj nedeľu. V bežnom režime sme mali šesťdňový pracovný týždeň, teda sa robilo i v sobotu. Míneri v letnom období vyrážali už s východom slnka, aby sa vyhli najväčším horúčavám, ktoré dali zabrať ľuďom i strojom. Ja som ráno začínal na porade s veliteľom základne v Kandahári. Hovorili sme o momentálnej bezpečnostnej situácii, o incidentoch z predchádzajúcich dní ako raketové útoky, ktoré tam boli bežné. Inak sa moja veliteľská práca dala porovnať s mierovými podmienkami. Či už to bola kontrola vojakov, riešenie požiadaviek veliteľstva operácie ISAF na nich. S Bulharmi sme mali takmer priamu spoluprácu, lebo podobne ako my mali na starosti stráženie vstupu na základňu. Pravidelne som chodil za vojakmi, ktorí pôsobili mimo Kandaháru. V tom čase boli aj v Dah Rawoode, Tarin Kowte v provincii Uruzgan a Kábule.

Aký najvážnejší bezpečnostný problém ste museli riešiť?
Dal by som to do kontextu. V Kandahári je obrovská základňa. Takže keď ju niečím chcete trafiť, tak sa vám to podarí. Bolo otázkou šťastia, kam dopadla vystrelená raketa povstalcov. Všetci sme boli vystavení takmer rovnakej miere rizika. Je fakt, že došlo k incidentom, ktoré si vyžiadali zranených i mŕtvych.

Museli ste na slovenských vojakov niekedy zvýšiť hlas?
Riešili sme len problémy na národnej úrovni. Nepresiahlo to hranice našej jednotky. Kde sú ľudia, tam sú aj problémy. Ale nestalo sa, že by veliteľ základne vyčítal slovenskému kontingentu nedisciplinovanosť či porušenie stanovených pravidiel. Naopak. Hodnotili nás veľmi vysoko.

Vystrelili ste v Afganistane na niekoho?
Strieľal som iba na terč. Som veľmi rád, že som nemusel proti nikomu použiť zbraň.

Mali ste kontakt s miestnymi ľuďmi?
Naše strážne jednotky mali takmer prvý kontakt. Miestni ľudia pracovali na základni, podrobovali sme ich dôkladným prehliadkam. Išlo o priamu fyzickú kontrolu, odoberanie biometrických údajov. Informácie od spravodajských služieb o možnej hrozbe samovražedného útoku zo strany Talibanu a povstalcov boli každodenné. Nedá sa takmer zabrániť tomu, aby pri takom atentáte nenastali nejaké škody. Samovražedný útočník sa môže sa odpáliť aj práve vtedy, keď ho prezeráte. Lenže všetci vedeli, že základňu strážia Slováci. Tak si nikto nič nedovolil.

Nemohli ste sa však len tak prechádzať po okolí.
To by bola asi posledná prechádzka. Pohyb vozidlami medzi základňami by bol na pokraji samovraždy. Infraštruktúra v Afganistane to ani veľmi nedovoľuje. Je tam málo ciest, žiadna železničná sieť. Presúvali sme sa lietadlami a vrtuľníkmi, ale aj po tých strieľali. Bolo to však len z ručných zbraní. I tie dokážu za určitých okolností spôsobiť škody. Stalo sa, že vrtuľník pristál a mal v sebe nejaké diery. Aj v čase, keď som tam bol ja, padli helikoptéry.

Slovensko v Afganistane nemalo za vášho pôsobenia bojové jednotky. Nestretli ste sa tým, že by vám niekto dal pocítiť, že takpovediac velíte len strážnikom či ženistom?
Nie. Nikdy nám nikto nepovedal, že Slováci sú nejaká béčková kategória. Skôr som sa stretol s tým, že keďže sme odvádzali takú dobrú prácu, mnohí si mysleli, že naši vojaci sú z nejakej špeciálnej jednotky.

Aká je vaša najpríjemnejšia spomienka na Afganistan?
Príjemnejšie chvíle boli stretnutia s kolegami. S Čechmi sme obnovili bratské vzťahy. Navštevovali sme sa. V nedeľu sa hrali ruské kolky, petanque. Dal som si veliteľskú cigaru, pili sme nealkoholické pivo. Česi tam mali poľnú kuchyňu. Ich jedlá nám prišli veľmi vhod. Doma by som si nedal kôprovú omáčku so zemiakmi a vajíčkom, ale tam som to zhltol. Prostredie, v ktorom sme boli, dokázalo ľudí zomknúť. Uvedomujete si, že jete to isté jedlo, dýchate ten istý vzduch, smrad a prach. Ja som bol na kapitánskom mostíku a vojaci na palube, ale boli sme v tom spolu. Spal som v rovnakom kontajneri, chodil som na tú istú toaletu. Ľudia v Afganistane sa k sebe dokážu správať hádam lepšie ako doma.

Na koľko vojakov na základni pripadalo jedno WC?
Nebudem to presne prepočítavať. Ale museli sme sa uskromniť. V tábore v Tarin Kowte či Dah Rawoode boli v kontajneroch spoločné toalety pre mužov a pre ženy. Liberálni Holanďania si s tým starosti nerobili. Mne sa stalo, že som používal pisoár a za chrbtom mi prechádzala dievčina, ktorá ešte do mňa drgla, lebo kontajner bol úzky.

Má zmysel slovenská účasť v Afganistane?
Poviem to z pozície vojaka. Čo iné ako zahraničná misia vás lepšie preverí z hľadiska toho, ako ste vycvičený, ako ste morálne, fyzicky a psychicky pripravený?