Zajac: Podozrenie v prípade Sokola poškodzuje autoritu cirkvi

Tie najnovšie sa týkajú stavby domova pred dôchodcov a starých ľudí v obci Jacovce, ktorý sa financuje z peňazí zo závetu bezdetného manželského páru z USA. Podľa Sokolovho vyhlásenia manželia boli jeho priateľmi a on sa stal jedným zo štyroch správcov financií zo závetu. Na stavbu domova dal zriadiť občianske združenie a zriadil osobitný účet, na ktorý previedol 20 miliónov korún. Združenie, na ktoré boli peniaze zo závetu uvoľnené, viedol podľa správ médií Sokolov synovec. Prípadom sa zaoberá prokuratúra. Podnet podala audítorka, ktorá skúmala hospodárenie v Trnavskej arcidiecéze, transakcia nefigurovala v účtovníctve arcidiecézy. Arcidiecéza sa k prípadu zatiaľ nevyjadruje. Nové vedenie sa podľa jej hovorcu oboznamuje so situáciou a stále ešte preberá administratívnu agendu. Konanie Jána Sokola možno nebolo protizákonné, ale podozrenie z klientelizmu poškodzuje morálnu autoritu cirkvi, hovorí v rozhovore pre Pravdu Marcel Zajac z Centra pre filantropiu.

Vychádzajme z toho, že arcibiskup Sokol dostal peniaze, ktoré v závete odkázal na charitu bezdetný pár z USA. Stávajú sa také prípady?
V Amerike je to prostredníctvom závetov bežné. Bežnou praxou tiež je, že človek v závete určí aj to, na aký účel majú byť odkázané peniaze poskytnuté. Často sa to počas života dohodne zmluvou. Bohatí ľudia ako Bill Gates či Warren Buffett vytvoria tzv. nadačné fondy alebo vlastné nadácie. Pravý význam nadácie je v tom, že je to finančná istina a výnosy z tejto istiny, kapitálu, sú predmetom rozdávania. V zásade sa teda nepoužijú peniaze z dedičstva, ale len výnosy z nich. Často sa časť dedičstva odkazuje školám. Človek nemusí byť superbohatý, ale keď si uvedomuje, že za svoj úspech vďačí vzdelaniu, tak časť dedičstva odkáže škole. Každá vysoká škola má svoj fond a z neho potom podporuje väčšinou tých, ktorí nemajú na to, aby si platili vysoké školné, ale sú talentovaní.

Je však v poriadku, že bývalý arcibiskup sa rozhodol peniaze poskytnúť na stavbu domova pre seniorov v obci, z ktorej pochádza, prípadne tam žijú jeho príbuzní?
Závisí od toho, ako znel závet. V drvivej väčšine ľudia v Amerike v závete uvedú, ako chcú, aby to bolo s peniazmi naložené. Problém je, ak peniaze dal organizácii, v ktorej figuroval jeho synovec alebo nejaký iný príbuzný a človek, ktorý dedičstvo odkázal, neurčil túto organizáciu ako tú, ktorá má niečo realizovať. To sa v normálnej spoločnosti nazýva klientelizmus, rodinkárstvo. A ten je na Slovensku ešte väčší problém ako korupcia. Konanie arcibiskupa by bolo v takom prípade neprípustné z hľadiska toho, že reprezentuje cirkev ako morálnu autoritu. Nemyslím si, že to bolo protizákonné, ale je to obrovský gól do vlastnej siete. Takéto konanie znižuje hodnotu morálnej autority tejto inštitúcie. Cirkev na rozdiel od civilných nadácií či organizácií, nemusí písať etické kódexy na to, aby vzbudila u potenciálnych darcov dôveru, lebo sa predpokladá, že jej predstavitelia konajú napríklad bez konfliktu záujmov.

Ako by mala cirkev reagovať na takéto konanie?
Pre vzbudenie dôvery by bolo vhodné poskytnúť hodnoverné vysvetlenie. Je možné, že manželský pár v závete daroval dedičstvo konkrétnemu združeniu, že sa s arcibiskupom stretol, ten mu hovoril o tom, čo robia v danej dedine, a oni povedali: Dobre, my vám na to prispejeme. Vôľa darcu je prvoradá a je jedno, či združenie vedie rodinný príslušník arcibiskupa. Ak však združenie vzniklo až následne, potom je namieste otázka, prečo dar dostalo práve toto združenie a nie iné. Z peňazí mohli podporiť ktorýkoľvek vznikajúci domov dôchodcov.

Aj preto, predsa len, nemala by mať cirkev nejaké transparentné pravidlá, ako rozhodovať v takýchto prípadoch?

Neviem, či cirkev má také pravidlá, ale z morálneho étosu tejto inštitúcie by som to ani nežiadal, pretože ju považujem za morálnu autoritu. Kódexy si väčšinou vyrábajú organizácie a nadácie, ktoré nemajú takú autoritu, na to, aby presvedčili a získali dôveru. Cirkev to nemusí robiť, lebo sa od nej očakáva, že niečo také neurobí a jej predstavitelia konajú bez konfliktu záujmov.

Ako by mal postupovať človek, ktorý chce časť dedičstva venovať napríklad na charitu, či už cez cirkevnú organizáciu, alebo inú?
Podľa to veľmi dobre funguje v Amerike. Ľudia, ktorí sú rozhodnutí, že venujú časť svojho majetku, by sa o spôsob, ako tak urobiť, mali zaujímať ešte za svojho aktívneho života. Ak je peňazí menej, tak by som ľuďom odporučil odkázať ich organizácii, ktorú poznajú a pracovali s ňou. Aj tisíc eur môže pomôcť niečo zlepšiť a investovať do niečoho, na čo by inak organizácia nemala peniaze. Ak je peňazí o niečo viac, napríklad 50-tisíc eur, je tu možnosť dať ich napríklad komunitným nadáciám, ktoré združujú viac ľudí. V rámci nadácie sa môže opäť nejakou zmluvou zriadiť darcovský fond. Darca vyjadrí želanie, aby fond bol využívaný na konkrétny účel. Ak sa takto dá dokopy viacero ľudí, môžu vytvoriť fond, z ktorého výnosov sa môže napríklad každý rok postaviť jedno alebo dve detské ihriská. Ale už aj na Slovensku sú takí, ktorí by sami mohli odkázať toľko peňazí, že z výnosov vytvoria zaujímavú sumu. Na obzore je prvý rozbiehajúci sa darcovský fond, ktorý by mohol každoročne z výnosov rozdať až šesťstotisíc eur.

Kto je ten bohatý slovenský filantrop?
To zatiaľ nemôžem povedať.