Ferry: Škrty nestačia, Európa potrebuje reformy

Dlhová kríza v eurozóne sa spočiatku vymkla spod kontroly a hrozil koniec eura. Prečo sa eurozóna dostala až na okraj priepasti?

Kríza postupovala od jednotlivých krajín. Ak si vezmeme také Španielsko, to nemalo na začiatku fiškálny problém, no malo obrovský problém so súkromnými dlhmi, zadlženosťou domácností, firiem. A keď došlo k precitnutiu, k uvedomeniu si, že veľká časť tohto dlhu nebude splatená, objavili sa otázky o dôveryhodnosti krajiny ako takej, spustil sa masívny odlev kapitálu z krajiny. Vrcholné obdobie tejto krízy nastalo v rokoch 2011, 2012. Najmä v lete 2011, keď kríza zasiahla Taliansko a Španielsko. Keď sa už netýkala len malých krajín, ale kľúčových krajín Európskej únie. A v lete minulého roku, keď už začali fungovať isté protiopatrenia, mali sme rok plný napätia. Isté zmiernenie prinieslo v zime 2011 opatrenie na záchranu likvidity bánk zo strany Európskej centrálnej banky, no toto zmiernenie bolo len krátkodobé, na pár týždňov, možno mesiacov. Od decembra 2011 asi tak do marca, apríla minulého roku nastalo isté zjavné zlepšenie, no potom sa situácia opäť zvrátila.

Vyrieši tesnejšia integrácia problémy eurozóny?

Vo všeobecnosti, pokiaľ ide o Európsku úniu, o európsky priestor, myslím si, že hlavným problémom je súdržnosť. Vybudujete menovú úniu a vzápätí si uvedomíte, že taká únia je o čosi náročnejšia, ako ste si na začiatku predstavovali. Uvedomili sme si, že sme v situácii, keď máme spoločnú menovú politiku, centrálnu banku, ktorá má za cieľ udržiavať cenovú stabilitu, ktorá však nefinancuje vlády. Máme bankový systém, ktorý sa spolieha v zásade na národné vlády, takže medzi bankami a vládami existuje silná vzájomná závislosť, čo bola mimochodom definujúca črta tejto krízy – stupeň korelácie medzi bankovou a vládnou krízou. A nemáme to nijako zhmotnené. Toto je tá krehkosť. Každý to mohol jasne vidieť na onom známom porovnaní Veľkej Británie a Španielska. Veľká Británia je v pomerne zlej situácii, pokiaľ ide o rast, vývoj verejného dlhu, majú tam vážne problémy s bankovým sektorom, no stále si požičiavajú veľmi lacno. Španielsko pritom čelilo nepokojom, rozhodne si lacnejšie nepožičiavali. Prečo? Pretože Spojené kráľovstvo má svoju vlastnú menovú politiku. To je hlavný a najdôležitejší rozdiel medzi Španielskom a Britániou. Každý teda vie, že je tam centrálna banka, ktorá môže zasiahnuť. Takto by sa to mohlo zmeniť aj v eurozóne.

Foto: Ivan Majerský

Jean Pisani Ferry

Politici sa zhodli na tom, ako netvoriť nové dlhy a šetrením bolestivo a dosť rýchlo zmazať aj tie staré. Krajiny eurozóny v týchto dňoch však čoraz častejšie hovoria o zmierňovaní prísnych rozpočtových opatrení. Nemal na začiatku Brusel príliš veľké ambície, z ktorých teraz musí zľavovať?

Áno, Európska únia si dala veľmi ambiciózne ciele, ktoré má teraz mnoho krajín problém naplniť. Ak sa nezačne čím skôr s reformami v Európe, dočkáme sa toho, že sa krajiny budú domáhať predlžovania času na krátenie deficitu pod trojpercentnú hranicu. Čo je dobrá správa – finančné trhy sa zotavujú, ale reálna ekonomika nám stále klesá. K tomu sa pridáva vysoká miera nezamestnanosti v Španielsku, klesajúci hospodársky rast v Španielsku či Nemecku. Trhy Európe aj napriek tomu momentálne viac veria, ako to bolo v minulom roku. Krajiny ako Grécko, spomínané Španielsko, Portugalsko či Taliansko budú mať však v tomto roku problémy. Tieto krajiny na juhu Európy sa budú musieť pripraviť, že ich národné hospodárstvo nebude ani o štyri roky dosahovať predkrízové úrovne.

Francúzsko je ďalšou krajinou po Španielsku, ktorá zvažuje, že požiada Brusel o predĺženie času na zníženie deficitu verejných financií pod tri percentá. Prečo by mal Brusel krajine vyhovieť?

Domnievam sa však, že v prípade Francúzska sa najväčšia časť dá pripísať prehlbujúcej sa recesii. Je fakt, že prognóza rastu, na základe ktorej bol cieľ vyrátaný, bola príliš optimistická. Francúzska ekonomika prakticky stagnuje. Za posledné dva roky nezaznamenala žiadny rast. Čo sa týka Komisie, tá tento týždeň v piatok zverejní svoje prognózy, v ktorých podá svoje vlastné zhodnotenie situácie. Osobne si však myslím, že Komisia by mala Francúzsku, ale aj ostatným krajinám, ktoré budú mať problém so splnením 3-percentného cieľa, povedať: Pozrite sa, nežiadame od vás nápravu v roku 2014, pretože to by v skutočnosti zhoršilo recesiu, no chceme od vás, aby ste nám predložili hneď teraz a v detailoch váš plán fiškálnej konsolidácie v strednodobom horizonte. To znamená, že ak sa vo francúzskom pláne pre strednodobý horizont nachádzajú neidentifikovateľné škrty verejných výdavkov, Komisia by mala od francúzskej vlády žiadať, aby škrty, ktoré plánuje zaviesť, zadefinovala v pláne jasnejšie. Takže je to v podstate otázka spoľahlivosti. Spoľahlivosť nie je o tom, že budete dosahovať nominálne ciele rok čo rok. Spočíva skôr v tom, že máte nejaký strednodobý fiškálny plán, ktorý sa napĺňa a vy sa môžete oprávnene domnievať, že sa naplní, pretože ho máte jasne zadefinovaný. Ak máte len čísla v nejakej tabuľke, ktorú zašlete do Bruselu, tak to asi fungovať nebude. Komisia by sa teda nemala uspokojiť len s číslami, mala by od krajín požadovať, aby sa presne a explicitne vyjadrili, čo sa chystajú urobiť.

Francúzsko aj ostatné krajiny Európy by teda mali pristúpiť k dlhodobejším štrukturálnym reformám?

Na začiatku sa vo viacerých krajinách pristúpilo k vládnym škrtom, ale nedajú sa robiť donekonečna. Musia nastúpiť reformy, nielen v sociálnej, ale aj zdravotnej, dôchodkovej či školskej oblasti. Európu momentálne trápi to, že štrukturálne reformy, ktoré sú nutné k prekonaniu súčasnej krízy, sa zavádzajú veľmi opatrne a pomaly. To nie je dobré znamenie pre finančné trhy. Ak reformy čo najrýchlejšie nezavedieme, dostaneme sa do veľkých problémov. Opäť. Na jednej strane máte politikov, ktorí nechcú stratiť politické body u ľudí, ale aj takých, ktorí si myslia, že sa ich krajina zaobíde bez ďalších reforiem. Na strane druhej tu máte ekonómov a predstaviteľov z radov politikov, ktorí radšej zavádzajú v konečnom dôsledku ešte nepopulárnejšie kroky ako zvyšovanie daní či drastické škrty, ktoré v krátkom čase môžu naplniť štátnu kasu, ale z dlhodobého hľadiska nič neriešia. Jedno viem však isto, nielen Slováci, ale všetci Európania, už pomaly, ale isto strácajú trpezlivosť, dôvera v politikov nebola nikdy taká nízka. Ľudia už neveria sľubom, kríza sa vlečie príliš dlho a reformy sa zavádzajú slimačím tempom.

Foto: Ivan Majerský

Jean Pisani Ferry

Škrtanie výdavkov a zvyšovanie daní v Európe oslabilo rast. Čo má Európa urobiť na podporu rastu?

Vedie sa mnoho debát o tom, nakoľko fiškálna konsolidácia znižuje rast ekonomík. Podľa mňa záver týchto debát je, že za istých okolností: keď je ekonomika slabá, keď je hospodárska situácia v súkromnom sektore zlá, keď sú úrokové sadzby príliš nízke, nefunguje dobre bankový systém. To sú najhoršie situácie, pokiaľ ide o dosahy fiškálnej konsolidácie. Fiškálna konsolidácia môže pomôcť, ak vám hrozí strata prístupu na trh, pretože to znižuje úrokové sadzby. Ak však máte prístup na trh, a zavádzate fiškálnu konsolidáciu skôr ako prevenciu, zaplatíte za to. Nevyhnutne za to zaplatíte. Ak sa mám zamyslieť nad tým, čo by mali štáty urobiť, tak si myslím, že najskôr si asi priznať, že sa k tejto konsolidácii zaviazali. Je to strednodobé úsilie. Existujú väčšie problémy, naviazané na problémy napríklad starnutia spoločnosti. V týchto veciach by sme sa nemali unáhliť. Nie je to šprint, ale skôr maratón. Beh na dlhú trať, ktorý si vyžaduje systematické tempo, no znovu opakujem, som proti nominálnym cieľom, pretože si myslím, že ak spoločnosť stratí z dohľadu obraz toho, čo môže dosiahnuť, stratí sa aj jej podpora pre konsolidáciu. A konsolidácia je podľa môjho názoru potrebná. Musíte ju však zrealizovať spôsobom, ktorý v čo najväčšej možnej miere zachová rast. To znamená, klásť dôraz na štrukturálne zmeny, nie na nominálne ciele, dávať si pozor na to, ktoré dane zvýšiť, ktoré výdavky znížiť. Vieme, že zvýšenie istých daní  má zvlášť nepriaznivý účinok na strednodobý rast, rovnako ako zníženie istých verejných výdavkov.

Ktoré dane myslíte?

Nuž, zdaňovanie výrobných faktorov už z definície zvyšuje nákladovosť. Ak zdaníte majetok, nehnuteľnosti, ovplyvní to vašu rastovú kapacitu. Ak zdaníte úspory,  prácu, bude to mať efekt na vašu celkovú produkciu. Rovnakým spôsobom, ak sa rozhodnete šetriť na vzdelaní a výskume, ovplyvní to váš ľudský kapitál, budúcu schopnosť inovácie. Myslím si, že toto každý ovláda. Problém je však v tom, že keď sa ocitnete pod tlakom, čo urobíte? Zvýšite dane a znížite výdavky všade tam, kde sa dá. A niekedy je z pohľadu politikov ľahšie ušetriť na výskume, ako na nejakých transferoch, alebo zefektívnení verejnej správy. Takže je tam riziko. Z rovnakého dôvodu by ste sa pri prijímaní opatrení nemali ponáhľať. Pretože keď sa s opatreniami ponáhľate, zvyčajne prijmete také, ktoré strednodobému rastu skôr škodia. Treba si to uvedomiť. Nová fiškálna dohoda je v svojej filozofii veľmi dobrá. Je celá sformulovaná v štrukturálnych pojmoch. So štrukturálnymi indikátormi sa síce technicky ťažko narába, no z hľadiska ekonomického prostredia sú zásadné. A preto si myslím, že by sme si ich mali osvojiť. Mali by sme si určiť strednodobé konsolidačné plány.  Nemali by sme sa ponáhľať s kompenzovaním strát na príjmovej strane v dôsledku spomalenia ekonomiky a zároveň by sme sa mali sústrediť na zavádzanie reforiem na podporu rastu. Slovensko v tomto netreba veľmi poučovať, pretože jeho reformný charakter je z minulosti dobre známy. Ale v mnohých iných krajinách existujú mimoriadne komplikované daňové systémy, kde sú strašne vysoké daňové sadzby a súčasne veľmi nízke daňové základy. Mali by ste svoju situáciu využiť ako príležitosť na zreformovanie svojho daňového systému. Tak, aby bol prorastový. No to si vyžaduje čas, určite viac času, ako len zvýšenie sadzieb.

Ako ste spomenuli, pod tlakom vláda väčšinou ako prvý krok zdvihne dane…

V roku 2010, tuším DMF urobila prieskum medzi vládami jednotlivých krajín s jedinou otázkou: Aký je váš plán? A každý odpovedal v zásade rovnako: urobiť dobrú daňovú reformu, pristupovať selektívne na výdavkovej strane, obmedziť míňanie, ak nie je nevyhnutné. V mnohých ekonomikách existuje množstvo prípadov, keď sa míňajú peniaze bezúčelne. Na jednej strane s míňaním niečo urobíte, a na druhej strane máte predpis, ktorý je v rozpore s účelom tohto míňania. Dotujete bytovú výstavbu, a potom máte nariadenie, ktoré limituje minimálnu veľkosť parciel, a teda dotácie, ktoré poskytnete ľuďom s nízkym príjmom, aby si zabezpečili bývanie skončia vo vreckách majiteľov pozemkov. Je to teda nariadenie, ktoré neslúži žiadnemu účelu. A toto by ste mali zreformovať. V skutočnosti  je toho veľa, čo môžete pre seba urobiť. S efektívnosťou míňania verejných zdrojov sa dá pracovať. Len si to vyžaduje veľa úsilia. Vyžaduje si to reformovať, nie sa náhliť, ale reformovať. 

Ako sa teda dívate na doterajší proces obnovy a reformy v Európe?

Rozlíšil by som tri dôležité veci. Prvou úlohou bolo vynájsť systém alebo mechanizmus na zvládnutie krízy. To zabralo dosť času, pretože sme vychádzali z ničoho, predtým sme tu žiadny krízový manažment nemali. Napokon sa istý mechanizmus predsa len inštitucionali­zoval. Takže tu máme istý inštitút alebo fond krízového manažmentu. Môžeme diskutovať o tom, či je dostačujúci, či je dobre vybavený, no dôležité je, že existuje. Potom tu máme druhý okruh problémov, ktorý bol riešený takmer zároveň, hoci to tiež trvalo dlhšie. Stojí za ním problém nedostatočnej rozpočtovej disciplíny. Takže sme si povedali: poďme posilniť fiškálnu disciplínu, poďme posilniť dozor. A tak sme prijali celý rad legislatívnych opatrení a takisto novú dohodu, ktorá vstúpila do platnosti na konci decembra 2011, to všetko s cieľom posilniť systém fiškálneho dozoru. Opäť treba skonštatovať, že všetko to viac-menej funguje. Máme fiškálnu časť s novou zmluvou, máme posilnený sankčný mechanizmus. Všetko to máme viac-menej implementované. Teraz to treba ešte testovať.

Sú tieto opatrenia, ktoré spomínate, záchranou pre Európu?

Sú určite silnejšie ako tie predošlé. A navyše, v porovnaní s minulosťou sú tu dva podstatné rozdiely: Prvý, všetci vieme, že kríza je reálna vec, že nie žiadny výmysel. A druhý: za inštrumentmi stojí aj Nemecko, kým v minulosti, v roku 2003, ako vieme, to tak nebolo. Nemecko vtedy postup spochybňovalo. Istý čas sme si mysleli, že to všetko bude azda postačovať, no potom, niekedy na jar alebo v lete 2012, sme si uvedomili, že to nepostačuje, že problém je kdesi hlbšie, v nedostatočnej finančnej, bankovej infraštruktúre európskeho priestoru. A tak prišiel ohlas v podobe vzniku bankovej únie, a zároveň, v tom istom čase, alebo takmer súčasne Európska centrálna banka zaviedla priame nákupy dlhopisov. To všetko podľa môjho názoru predstavuje už istý systémový ohlas, ktorý tu máme zavedený, a vďaka ktorému, domnievam sa, došlo v roku 2012 k istému zlepšeniu. Takže prakticky už 5 alebo 6 mesiacov, od septembra minulého roku, sa situácia nepretržite zlepšuje.

Sú teda obavy o eurozónu už zbytočné?

Z kaše ešte nie sme von. Po prvé: práca na bankovej únii sa ešte neskončila, priame nákupy dlhopisov ešte neboli otestované v reálnej situácii. A záležitosti ako transformácia ekonomík, sociálne dôsledky a politické riziká rozhodnutí v krajinách postihnutých krízou stále zotrvávajú. Viete, finančná stránka sa vždy hýbe najrýchlejšie. Až s istým oneskorením prijaté opatrenia ovplyvnia ekonomiku a s ďalším oneskorením sa dotknú sociálnej situácie, kým je cítiť nejaké zlepšenie, až napokon politiky. Existuje pomerne dlhá doba medzi tým, keď sa čosi udeje na finančnom fóre a momentom, keď sa to odzrkadlí na politickom fóre. Situácia teda zostáva pomerne napätá, priam nebezpečná. Veď sa len pozrite na predvolebný politický diškurz v Taliansku a hneď získate predstavu o tom, aké riziko stále tkvie v systéme.

Foto: Ivan Majerský

Jean Pisani Ferry

Vyrieši banková únia problémy bánk?

Banková únia je podľa môjho názoru principiálne dobré riešenie. Jej vytvorením sme si priznali skutočnosť, že menová únia bola postavená na príliš obmedzenej infraštruktúre. Tá spočívala na nezávislom systéme centrálnych bánk a fiškálnej disciplíne, no na finančný, na bankový pilier sa zabudlo. Jej vytvorením sme prakticky skonštatovali, že infraštruktúra potrebuje finančný pilier, pretože bez neho je menová únia krehká. Je to poučenie, ktoré nám dala kríza. To, o čom sa dosiaľ rozhodlo, je len prvý krok, ustanovenie nezávislého mechanizmu dohľadu. Teraz treba zadefinovať, kto bude nad bankami vykonávať dohľad, kto s nimi bude rokovať, keď sa ocitnú v problémoch, kto bude prijímať rozhodnutia. Pretože škála potrebných rozhodnutí bude široká: či vymeniť vedenie, nanútiť fúziu, zatvoriť banky, alebo ich napustiť verejnými zdrojmi a presunúť tak časť bremena na daňovníkov. Pri všetkých týchto rozhodnutiach musíme vedieť, kto za ne bude zodpovedný. Pretože, ak by sme na tejto úrovni vykonávali len dohľad a zvyšok nechali na národnú úroveň, bol by to len recept na nekonzistentnosť. Táto diskusia sa ešte len začala a zďaleka ešte nie je na konci. Vieme však, čo chceme dosiahnuť. Treba tiež jasne zadefinovať otázku znášania bremena medzi krajinami, v ktorých sídlia banky, a krajinami európskeho priestoru ako celku v prípade, že budú potrebné fiškálne zdroje. Takže je to mimoriadne zložitá diskusia. Za dôležité však teraz považujem, že bol urobený prvý krok, že došlo k dohode o potrebe dohľadu. Teraz je to už len otázka implementácie.

Spočiatku sa verilo, že kríza sa bude týkať len Spojených štátov, že Európa bude nejakým spôsobom ochránená. No napokon sme boli svedkami toho, že Spojeným štátom sa podarilo zareagovať na krízu bankového sektora oveľa rýchlejšie. Prečo?

Američania sa s krízou bankového sektora vyrovnali už v rokoch 2008, 2009. Podarilo sa im znovu nastoliť dôveryhodnosť bankového systému. Trhy sa prestali báť o zdravie bánk. V Európe sme, naopak, príliš dlho podceňovali rozsah škôd, čo otrávilo viacero bánk. Toto je jedna dimenzia. Druhý rozmer veci je, že sa ukázalo, že táto situácia v európskom priestore nemá nič spoločné s globálnou finančnou krízou. V tomto našom priestore sa nám nahromadilo priveľa nerovnovážností. A na pozadí vážnej globálnej ekonomickej situácie sa táto naša situácia, tieto naše nevyváženosti – myslím tým schodky, stali neudržateľné. Trh prestal financovať štáty a prestal financovať aj krajiny a to si musíme podľa mňa veľmi jasne uvedomiť, nielen krízu južných štátov Európy. Áno, čiastočne je to vládna kríza, no sčasti tiež kríza súkromných pôžičiek.