Najprv zomrel Stalin. A hneď po ňom Gottwald

Pred 60 rokmi sa kdekomu zdalo, že Slovensko ovládne žiaľ a slzy. Veď v rozpätí deviatich dní zomreli dvaja „nenahraditeľní velikáni“, povedané slovami dobovej propagandy, Josif Stalin a Klement Gottwald.

Jeden väčší velikán ako druhý. Stalin – „učiteľ všetkých národov“. A Gottwald – jeho žiak, ale zvláštneho razenia, lebo „najvernejší z verných“.

Taký verný, že sa ponáhľal za učiteľom až do hrobu. Ale to už bol dobový vtip v nevyhlásenej súťaži „o zlatú mrežu“.

Slovenskí básnici, najmä tí národní a zaslúžilí, prijali skon generalissima Stalina (pôvodom Gruzínca, pravým menom Džugašvili) smrteľne vážne, priam ako celosvetovú katastrofu. „Osireli sme, osireli,/ zatiahol slnko mrak,/ žiaľ zovrel hrdlo,“ žalostil Ján Kostra. A ďalší bard, Ctibor Štítnicky akoby Kostrovi drukoval: „Zapadlo slnko nad Tatrami,/ sami sme, sami, strašne sami,/ len žiaľte, Váh a Hron…“

Pre mnohých vtedajších straníkov sa komunizmus stal akoby novým náboženstvom. Strana bola cirkev a jej šéf, politický vodca – modla či mesiáš. Takíto veriaci úprimne trúchlili nad smrťou Stalina i Gottwalda.

Svedčia o tom i riadky z vyznania básnika Fraňa Kráľa, šité zrejme veľmi horúcou ihlou, lebo ústredná stranícka tlač ich priniesla už 7. marca 1953, na druhý deň po správe o úmrtí Stalina. „Zomrel nám otec – drahý, milovaný, zbožňovaný otec,“ napísal vtedy už 50-ročný Kráľ. „Zomrel najväčší, najušľachtilejší človek súčasných pokolení. Niet pod slnkom bytosti, hodnej mena človeka, ktorú by dnes neprenikol hlboký žiaľ.“

Bol to však (len) prejav fanatickej viery, alebo aj (či skôr) výraz politickej naivity a nevedomosti? Čo sa vtedy na Slovensku vedelo o Stalinovych represáliách a ich nevinných obetiach? Takmer nič, Kremeľ začal odhaľovať zločiny červeného teroru až o tri roky neskôr v známej správe zjazdu sovietskych komunistov v podaní Nikitu Chruščova.

Osem rokov po najstrašnejšej z vojen mal preto generalissimus v očiach slovenskej verejnosti ešte gloriolu osloboditeľa, víťaza nad „hnedým morom“ nacizmu, čistý štít záchrancu ďalších miliónov jeho obetí.

Ináč si ťažko vysvetliť, ako mohol v dňoch štátneho smútku napísať nasledujúce riadky spisovateľ Dominik Tatarka, ten istý Tatarka, ktorý už o tri roky neskôr stvorí novelu Démon súhlasu, satirický pamflet proti kultu osobnosti. „Je nám smutno. Je nám žiaľ. Je nám clivo, ako nám ešte nikdy nebolo,“ smútil Tatarka na stránkach komunistickej Pravdy. „Milovaný náš, nesmrteľný náš súdruh Stalin, teraz nám je o to drahšia každá vaša myšlienka, poučenie, dobrá rada…“

Vari to Tatarka nepísal a nepublikoval len preto, že vtedy sa tak patrilo alebo muselo? Iný významný slovenský spisovateľ František Hečko, autor románu Červené víno, si v oných dňoch zapísal do osobného denníka (vyšiel iba nedávno, pol storočie po spisovateľovej smrti) na okraj úmrtia Stalina a Gottwalda toto: „Dve nešťastia jedno za druhým – a statočným ľuďom je smutno, úzko. Pribehla Zora Jesenská. Prišiel Ľudo Petrovský. A tak sme vo štvorke smútili. Lepšie sa spoločne ľudia prenášajú cez takéto chvíle.“

Čiže aj Zora Jesenská?! Tá Jesenská, ktorá sa o pätnásť rokov neskôr postavila nastupujúcej normalizácii?

„Mŕtvy je strašnejší ako živý“

Nesmútili však všetci rovnako a mnohí nesmútili vôbec. Hečko v denníku vymenúva susedov – Martinčanov z vydavateľstva Matice slovenskej: Jána Bodenka, Jozefa Telgárskeho, Jána Olexu – všetko „reakcionárov“ známych z neskoršieho politického procesu proti Dr. Hirnerovi a spol. Tí vraj mali zo smrti Stalina a Gottwalda radosť, dokonca si robili na tento účet žarty! „Predtým ešte povedal Telgársky, či viem, že Mao Ce-tung je chorý? A či viem, že i Piecka (Pieck!) je chorý,“ zaznamenal si Hečko. „Napálilo ma to – neviem reku, ale reakcionári by chceli, aby všetci vedúci komunistov pomreli, aby čím prv k nám mohli prísť Američania… tuho počúvajú Hlas Ameriky, ktorý rozširuje takéto hlúposti.“

Napokon aj noviny písali, že v čase celonárodného smútku sa môže tešiť iba ak triedny nepriateľ, teda úhlavní nepriatelia socializmu a mieru.

Ale zbytočne sa tešili. Presvedčivú odpoveď im dal súdruh tajomník ÚV KSS Pavol David v prejave na smútočnom zhromaždení v Bratislave: „Bojte sa Stalina! Je strašnejší mŕtvy ako živý!“ Slovenská historička Marina Zavacká študovala situačné správy ŠtB o náladách v spoločnosti po úmrtí všemocného generalissima. Správy zostavené z hlásení konfidentov dostávalo vtedajšie vedenie KSS.

Podľa týchto hlásení mala Stalinova smrť niektorých slovenských robotníkov, napríklad pracovníkov štátneho majetku v Seredi, dokonca motivovať k usilovnejšej práci. Správa však zároveň zaznamenala incident v Senici, kde istý muž „pred viacerými ľuďmi hanobil súdruha Stalina a verejne spieval pieseň tohto obsahu: Keď sa Stalin narodil, vypadal jak krokodíl, keď ho baba umyla, vypadal jak gorila“.

Žiak základnej školy v Moravskom Lieskovom J. B. zasa na vyučovacej hodine povedal to, čo asi počul od rodičov: „Je dobre, že ten Stalin zdochol“. Čo však bolo horšie, aspoň podľa príslušného náčelníka ŠtB, „učiteľka M. prípad zatajila a nenahlásila to ani svojmu predstavenému“.

Hlásenia za jednotlivé kraje ČSR dostávalo vtedy ústredie KSČ v Prahe. Podľa zistení historika Karla Kaplana našli sa v týchto „zvodkách“ aj informácie o negatívnych, čiže pre režim nepriaznivých javoch, pravda, vyskytli sa len ojedinele.

Napríklad kraj Bratislava hlásil výskyt ručne písaných letákov „Úmrtie Stalina znamená smrť komunizmu“ v niekoľkých okresoch. V Prešovskom kraji, konkrétne v Snine, zase zachytili ručne písané letáky „Nech žijú USA, smrť komunizmu“. Inde sa vraj pilo od radosti, že zomrel Stalin.

Isté nádeje spájali so smrťou vládcu Kremľa a najmä Gottwalda politickí väzni. V československých väzniciach sa začalo hovoriť o pravdepodobnej amnestii.

Generála Antona Rašlu, obvineného z buržoázneho nacionalizmu, titoizmu a podobných zločinov, však zastihla táto udalosť na samotke v pražskej Ruzyni. „O smrti oboch vládcov som sa dozvedel až takmer po roku, keď mi o tom vyklepal správu morzeovkou jeden nový spoluväzeň zo susednej cely,“ spomínal Rašla.

Jeho vyšetrovatelia mu úmrtie generalissima nielen zatajili, ale vytrvalo hrali pred ním divadlo, lebo v miestnosti, kde sa konali výsluchy, naďalej viseli obrazy Stalina i Gottwalda…

Osobných lekárov dali zavrieť

Stalin zomrel 5. marca. Krátko predtým sa ešte porátal so svojimi lekármi zo špičkovej kremeľskej nemocnice. Zámerne nesprávnou liečbou vraj spôsobili smrť spisovateľa Maxima Gorkého a blízkych Stalinových spolupracovníkov Valeriana Kujbyševa a Andreja Ždanova. Navyše, zjavne sa usilovali aj o život samotného generalissima.

Išlo o posledný veľký prípad stalinskej éry a v pozadí celej aféry mohol byť iba jeden človek – sám diktátor. Keď Stalinov osobný lekár, profesor Vladimír Vinogradov naliehavo upozorňoval, že by sa mal šetriť a spomaliť pracovné tempo, vládca Kremľa to pochopil ako pokus odstaviť ho od kormidla štátu. Odstavil teda Vinogradova s tým, že si zaslúži exemplárne potrestať. Potom sa však nemožno čudovať, že keď 74-ročného Stalina postihla na dači mŕtvica, tak ho nemal kto ošetriť: všetci skutoční odborníci v bielych plášťoch už boli v tom čase za mrežami.

Je zaujímavé, že Gottwalda spájal so Stalinom nielen dátum úmrtia v marci 1953, ale aj to, že obaja sa krátko pred smrťou zbavili svojich osobných lekárov. Ten Gottwaldov bol profesor Vladimír Haškovec a verne mu slúžil – najprv ako premiérovi a potom ako prezidentovi a predsedovi KSČ – od roku 1946.

Haškovec bol dlho jedným z mála ľudí z Gottwaldovho okolia, ktorí vedeli o jeho hriechu mladosti, tajnej chorobe venerického pôvodu. Dôsledkom jej neliečenia bola aj vydutina aorty, tzv. aneuryzma v blízkosti srdca, ktorú Gottwaldovi zistili sovietski lekári až v roku 1944 v moskovskej nemocnici, kam sa dostal po srdcovom infarkte.

Podľa Kaplana súviselo s touto dlho utajovanou chorobou aj Gottwaldovo nestriedme pitie v čase moskovského exilu, kam sa vodca KSČ uchýlil na začiatku druhej svetovej vojny. „Pil tam oveľa viac, ako bolo zdravé, potom pitie ustalo alebo neprekročilo bežnú mieru, ale po februári 1948 sa opäť rozmohlo,“ uvádza Kaplan.

Haškovca zatkli dokonca už v jeseni 1952, o niekoľko mesiacov skôr ako Vinogradova. Údajne sa niekomu zdalo, že profesor by mohol byť ako nositeľ pikantného tajomstva o prezidentovej chorobe nebezpečný, a tak naň vyfabrikovali obvinenie podľa sovietskeho vzoru. Stál sa lekárom – škodcom a zostal za mrežami až do roku 1955.

Pripomeňme si, že na sklonku roku 1952, len tri mesiace pred svojou smrťou, podpísal Gottwald hrdelné tresty v zinscenovanom procese s tzv. protištátnym sprisahaneckým centrom. „Dáme jedenásť špagátov a tri doživotia,“ povedal Gottwald o čosi skôr v úzkom kruhu, kde sa rozhodovalo o rozsudkoch. Jeden „špagát“ bol aj pre Rudolfa Slánskeho, prezidentovho najbližšieho spolupracovníka a dlhoročného priateľa, ktorý tiež vedel o jeho chorobe…

Stalinov pohreb sa konal 9. marca a musel naň cestovať i Gottwald. Mohol sa však do Moskvy dostať aj vlakom. Lekári mu totiž dávnejšie zakazovali cestovať lietadlom, kde sa nedalo vyhnúť prudkým zmenám atmosférického tla­ku.

Cestu do Moskvy jeho vydutina ešte vydržala, pri spiatočnom lete do Prahy 11. marca však praskla. Na druhý deň zverejnilo lekárske konzílium prvú správu o zdravotnom stave chorého prezidenta. Hovorí sa v nej o prudkom zápale pľúc a pohrudnice. Ďalšia správa už informovalo o náhlom poklese krvného tlaku a celkovej obehovej slabosti. Ďalšia o „podozrení“, že pacient krváca do hrudnej dutiny…

Vtedy len 56-ročný  Gottwald zomrel na tretí deň po návrate z Moskvy. Začalo sa šepkať, že ho tam otrávili. V skutočnosti bolo všetko menej dramatické. Ale na celú pravda o chorobe „prvého robotníckeho prezidenta“ musela československá verejnosť čakať takmer štyri desaťročia…

Stalin predsa nezomrel, žije!

Už po týždni smútku a žalostenia, predstieraného i úprimného a miestami prechádzajúceho až do davovej psychózy, začal celej krajine vážne hroziť prudký pokles produktivity práce. A teraz sa takýto týždeň mal zopakovať?! „Majstri slova“ preto dostali stranícku úlohu dať viac života, takpovediac životného optimizmu do tohto umierania.

V tlači a rozhlase sa už v predvečer Stalinovho pohrebu začali objavovať reportáže z fabrík, kde robotníci prijímali rôzne záväzky. Napríklad na Trati družby (išlo vlastne o zdvojkoľajnenie trate Slovenské Nové Mesto – Kráľovský Chlmec) sa príslušníci závodnej stráže zaviazali, že „týždenne každý odpracuje okrem svojho zadelenia 12 hodín pri vykladacích prácach“.

A umelci začali verejnosť presviedčať, že Stalin vlastne nezomrel. Takto sa napríklad vyjadril známy divadelný režisér Jozef Budský: „Nie, súdruh Stalin žije! Žije v nás, v našej práci, ide s nami, riadi našu cestu!“

Stalin zomrel a ďalej žil v Moskve, kým Gottwald – v Prahe. Aj z tejto skutočnosti sa dalo vyťažiť veľa optimistického. „Môže niečo viac prehĺbiť lásku k Moskve a Prahe, než tento spoločný žiaľ?“ rečnícky sa spýtala spisovateľka Katarína Lazarová.

V Prahe a Bratislave sa konali masové tryzny za oboma zomrelými vládcami. Bratislavská sa pražskej nemohla vyrovnať už vzhľadom na rozdielne rozmery oboch miest. V „stovežatej“ zaplnili organizátori Václavské námestie takmer miliónom ľudí.

Na Stalinovom námestí v Bratislave (dnešné nám. SNP) narátali „iba“ 100-tisíc účastníkov tryzny, zato sa konala pri pamätníku J. V. Stalina, ktorý tu postavili ešte v roku 1949 na oslavu 70. narodenín generalissima. Monumentálny Stalinov pamätník v Prahe (tzv. frontu na mäso) odhalili až v roku 1955.

Po pohreboch začali podľa Stalina a Gottwalda premenúvať u nás závody, ulice, námestia… Slovensko však aj v tomto ohľade bolo ďalej ako Česko, lebo Gerlach premenovali na Stalinov štít už v jeseni 1949!

Pravda, Česi premenovali celé mesto – Zlín na Gottwaldov. Slováci sa chystali to isté urobiť s mestom, ktoré začali stavať v roku 1951. Vraj sa malo volať Stalinovo! Dokončili ho však až o šesť rokov, keď už bolo po stalinománii a gottwaldománii. Začal sa politicky odmäk a postupne vytriezvenie ako po ťažkej opici. Zo všetkých kútov, zhora i zdola zaznievala zrazu kritika „kultu osobnosti“.

A tak nové mesto dostalo celkom priliehavý slovenský názov – Nová Dubnica.