Vo Visegrádskej štvorke nezačínajme spoločnou armádou

Slovenský expert pravidelne publikuje články vo veľkých svetových médiách a v minulosti spolupracoval na novom strategickom koncepte NATO s americkou exministerkou zahraničných vecí Madeleine Albrightovou.

O vytvorení bojovej skupiny Visegrádskej štvorky sa v minulosti hovorilo často. Minulý týždeň ministri obrany V4 oznámili, že bude v bojovej pohotovosti v prvom polroku 2016. Česko, Poľsko, Maďarsko a Slovensko majú k sebe blízko. Prečo vytvorenie bojovej skupiny trvalo tak dlho?

Nie je to zďaleka jediná vec, ktorú v oblasti obrannej spolupráce krajiny V4 robia. Už sme takéto projekty mali. Jednu bojovú skupinu Slovensko vytvorilo s Českom. Ďalšiu s Poľskom, baltickými krajinami a Nemeckom. Je otázne, či táto bojová skupina v dlhodobej perspektíve napomôže spolupráci. Zaväzujeme sa k nim každých pár rokov. Nie všetky prehĺbia obrannú spoluprácu.

Prečo?

Je to vtedy, ak sa k nim krajiny postavia príliš ležérne. Štáty si trochu spolu zacvičia. Po pol roku, keď je skupina v bojovej pohotovosti, sa rozpustí. Z návykov spolupráce, z kontaktov nič nezostane. Dá sa to uchopiť inak, ako to urobili napríklad Švédi. Z bojových skupín vytvorili transformačný nástroj pre ozbrojené sily. Švédsko si povedalo, že tieto skupiny alebo im podobné zoskupenia budú hlavným formátom, v ktorom sa budú nasadzovať ozbrojené sily. Čo sa do nich nehodilo, tak v mnohých prípadoch z armády vyradili.

Švédsko na tomto základe zmenilo svoje ozbrojené sily, aby boli rýchlejšie nasaditeľné, prehĺbili spoluprácu so škandinávskymi krajinami. Zatiaľ čo pre mnohé krajiny postavenie bojových skupín nemusí znamenať takmer nič, vo Švédsku spustili hlboké reformy.

Čo by sme mali urobiť my?

Mohli by sme vo V4 uchopiť tento koncept aktívne. Kvôli bojovej skupine budeme najbližšie roky spoločne cvičiť, riešiť prepravu síl do boja, hľadať prostriedky napríklad na evakuáciu v nevyhnutných zdravotných prípadoch. A bola by škoda tieto skúsenosti zahodiť po roku 2016, keď spoločná bojová skupina doslúži. Povedzme si, že si zachováme schopnosť poslať do boja sily rýchleho nasadenia aj po roku 2016 a že to budeme robiť spoločne. Netreba na to veľa.

Čo je na to potrebné?

Chce to najmä politickú vôľu. Tú a peniaze. Chce to zmenu zmýšľania o bojových skupinách. Dohodnime sa, že to, čo vytvoríme, po roku 2016 nerozpustíme. Asi bojovú skupinu nebudeme chcieť udržiavať v najvyššej pohotovosti, lebo je to drahé, nie je to však ani nevyhnutné. Určime si, ako rýchlo by sme ju boli schopní nasadiť. Robme vo formáte V4 spoločné cvičenia.

Riešme problémy, ktoré máme. Napríklad strategickú prepravu. Asi nebudeme kupovať nové lietadlá C-130 ani C-17. Môžeme sa však ako V4 dohodnúť s majiteľmi takýchto lietadiel, ako sú NATO alebo ukrajinské konzorciá, že si budeme prenajímať ich stroje. Hovorme pravidelne na politickej úrovni o našich plánoch pre ozbrojené sily, nech sa nestane, že povedzme Slováci, Česi a Poliaci by radi niekde nasadili spoločnú jednotku, ale zistia, že Maďari už svoju časť nasadili niekde inde.

Je vzťah medzi bojovou jednotkou, ktorá patrí pod EÚ, a našimi záväzkami k NATO?

Ani EÚ, ani NATO v zásade nemajú vlastné ozbrojené sily, okrem pár výnimiek ako spomínaná spoločná letka prepravných lietadiel, na ktorú sa zložilo viacero spojencov. Ozbrojené sily spravidla vlastnia individuálne členské krajiny. Tie ich platia, cvičia, vyzbrojujú a raz ich požičajú únii, inokedy aliancii. Bojová skupina je teda zaujímavá aj pre NATO.

V roku 2016 bude k dispozícii EÚ, o tri-štyri roky v trochu inej forme z nej môže ťažiť aliancia. Nie je teda pravda, že ak je niečo urobené pre úniu, nemôže to využiť NATO. Niekedy také úvahy počuť. Prečo sa vraj investuje do vojenských spôsobilostí EÚ, keď naša priorita je NATO? Je to nesprávne uchopená myšlienka. V konečnom dôsledku takmer všetky ozbrojené sily vlastnia členské krajiny. Ak niečo s nimi robia – investujú, modernizujú – je to užitočné pre EÚ i alianciu.

Nemali by však únia a NATO lepšie spolupracovať?

Ich spolupráca funguje relatívne slušne v tom zmysle, že nekladú na členské krajiny nekompatibilné technické požiadavky. Horšie funguje politická diskusia. Stáva sa, že máme nasadené dve misie vedľa seba, napríklad v boji proti pirátom v Somálsku.

Umožňuje stav slovenských ozbrojených síl dobrú spoluprácu s partnermi? Máme im čo ponúknuť?

Nebuďme na seba prehnane tvrdí. Máme veľmi dobré sily špeciálneho určenia, výborné ženijné jednotky. Keď sa pozrieme na bojové skupiny alebo aj na jednotky rýchleho nasadenie NATO, ide o skladačky. Každá krajina do nich dáva niečo iné. Túto mozaiku treba samozrejme tvoriť tak, aby mala vojenský zmysel a mohla ísť do boja. Niečo budú mať Poliaci, niečo Maďari, niečo Česi, niečo my. Je pravda, že Varšava, ktorá je lídrom v bojovej skupine, pozorne sleduje, či ostatné krajiny spĺňajú to, čo sľúbili. Poľsko zo štátov V4 najviac investuje do obrany. V zákone má, že to musí byť 1,95 percenta HDP, ktoré mu rastie. Poliaci teda budú trocha dávať pozor na ostaných, či sa „neulievajú“.

Ste šéfom Central European Policy Institute Slovenskej atlantickej komisie. Vypracovali ste štúdiu o tom, ako fungovať spolu vo V4 v oblasti obrany. Kde sa to teda dá, okrem bojových skupín? A v akej oblasti to bude asi náročné, hoci by to bolo správne.

Sú typy spolupráce, ktoré šetria najviac peňazí. Je to spoločný nákup techniky, integrácia niektorých funkcií ako napríklad vytvorenie spoločnej vojenskej akadémie, ako to urobili pobaltské krajiny. To všetko si však už vyžaduje dôkladnú prípravnú prácu, ako sa teraz deje.

Treba začať koordináciou obranného plánovania. Veľa dobrých nápadov totiž skončí na zdanlivo banálnych veciach. Povedzme, že krajina A a krajina B chcú v princípe spoločné nakúpiť dopravné lietadlá. Lenže A to chce urobiť skôr a chce iné stroje ako B. Potom obe čakajú, že tá druhá sa prispôsobí. Mali by sme o spolupráci hovoriť skôr; predtým, ako sa krajiny napevno rozhodnú, čo presne a kedy chcú nakúpiť. Mali by sme spolu hovoriť o tom, čo zhruba do budúcnosti potrebujeme a čo si o tom myslia druhí. V prípade, že sa naše potreby prekrývajú, začnime spolu rozmýšľať nad harmonogramom nákupu a akú techniku presne chceme. Je to taká mravčia práca, ktorá nezaujíma médiá, ale bez nej sa nedá robiť nič ostatné.

Aké titulky by ste teda chceli vidieť v médiách? Máme spoločnú armádu!

Nie, nie. To je veľmi citlivý krok. Nebolo by úplne logické vytvárať spoločnú armádu, keď máme rozdielne politické systémy a iné predstavy o zodpovednosti za štát, Európu, svet. Rád by som však videl o tri-štyri roky titulky: Krajiny V4 založili spoločnú vojenskú akadémiu, spoločne postupujú proti kybernetických hrozbám, zlúčili svoje letecké opravárenské podniky, spolu nakúpia radary novej generácie. Na to, aby sme sa tam dostali, by bolo dobré najskôr umiestniť našich obranných plánovačov na ministerstvách ostatných štátov V4. A oni by mali prísť k nám. Je to preto, aby sme lepšie poznali vzájomné dlhodobé plány. Tým treba začať, kým sa dostaneme k tým spomínaným titulkom.

Spolupráca šetrí peniaze, ale aj do nej je potrebné investovať. Dá sa to, keď obranné rozpočty ustavične klesajú? V prípade Slovenska je len tesne na jedným percentom HDP.

Pokiaľ budú mať niektoré štáty V4 stabilné obranné rozpočty a budú vedieť, čo chcú a iné krajiny budú z roka na rok škrtať a meniť plány, bude to problém pre spoluprácu. Tie krajiny v prvej kategórii sa na partnerov budú pozerať s nevôľou. Budú sa pýtať, či sa im dá veriť, či má význam čakať na ne. Z hľadiska spolupráce je potrebné viac stability v obranných rozpočtoch. Možno to, čo robia Francúzi. Oni majú obranný rozpočet na niekoľko rokov.

Alebo poľský model…

Áno, zaviazať sa k istej úrovni výdavkov je pre ozbrojené sily dobré. Za bežných okolností. Ale politicky je málo pravdepodobné, že sa v čase fiškálnej krízy niekto zaviaže na roky dopredu, že bude toľko a toľko míňať na obranu. Aj Poliaci schválili svoj zákon o výške obranného rozpočtu za lepších čias.