Bola Veľká noc a krajinou prechádzal front

Vladimír Jancura, Pravda | 01.04.2013 14:50
Neznáma história, oslobodenie Foto:
Vojaci Červenej armády oslobodili Bratislavu 4. apríla 1945, necelé tri týždne po tomto termíne sa 22. apríla Bratislavčani
Veľkonočný týždeň pripadol v roku 1945 na rozhranie marca a apríla. Ako teraz. Vtedy však mala Veľká noc naozaj zvláštnu moc. Mnohým ľuďom na Slovensku priniesla oslobodenie, vykúpenie, záchranu, návrat do normálneho života, doslova zmŕtvychvstanie. Zatiaľ čo ďalším – zatratenie, život na úteku, väzenie či dokonca predčasnú smrť.

Kvetná nedeľa sa pred 68 rokmi slávila 25. marca. V ten istý deň začali vojská 2. ukrajinského frontu pod vedením maršala Rodiona Malinovského mohutnú ofenzívu, ktorá vošla do dejín ako "bratislavsko-brnianska“ .Smerovala totiž z maďarského územia na južnú Moravu. Noviny Gardista priniesli v rovnaký deň obsiahly referát o sobotňajšej manifestácii v Trnave. Rečnil na nej aj minister vnútra Alexander Mach. "V týchto časoch je rozhodujúce, aby slovenský národ prejavil vôľu so zbraňou v ruke brániť si svoj štát,“ povedal. Zároveň vyzdvihol spojenectvo s Hitlerovým Nemeckom a odsúdil všetkých, čo podporujú ruský boľševizmus či "londýnsky gangsterizmus“.

Už o týždeň, 1. apríla popoludní, presne na Veľkonočnú nedeľu, obsadia "Malý Rím“ jednotky Červenej armády. "Ruská jazda napádala všetky ustupujúce nemecké jednotky a po krátkom, ale rozhodujúcom boji bola Trnava oslobodená,“ zaznamená miestny kronikár.

Podľa vojenského historika Františka Cséfalvaya išlo o jazdecko-mechanizovanú skupinu vojsk generála Issu Plijeva, pôvodom Osetinca. Jej jadro pozostávalo z kozákov. Neboli to však povestní donskí kozáci, títo pochádzali až od riek Amur a Ussuri na ruskom Ďalekom východe. Zdalo by sa, že jazda bola vo vojne, kde vyhrávali rýchle tanky a raketomety, už obrovským prežitkom. Na rovine sa však naďalej osvedčovala, najmä ak ju podporovali tie isté tanky, kaťuše a zo vzduchu letecké formácie. Ale aj straty mala značné. Pri obsadzovaní Trnavy zahynie 119 červenoar­mejcov, v celom Trnavskom okrese – takmer 800.

Z prítmia pivníc znovu na svetlo

O niektoré obce v Trnavskom okrese sa bude bojovať dlhšie než o iné. Napríklad 20 kilometrov od Trnavy vzdialené Dechtince obsadzovali jednotky Červenej armády opakovane a definitívne ich oslobodia až 6. apríla. Nemci tam mali vybudované silné opevnenia.

Neďaleké Kátlovce opustila preto už o tri-štyri dni skôr a stiahnu sa za tieto opevnenia. Kátlovecký kronikár dopodrobna opíše, čo sa vtedy dialo: „Celé bohoslužby sa na Veľkonočnú nedeľu niesli v znamení obáv a strachu. Tento strach dosiahol vrchol, keď sa rozšírila správa, že Nemci berú civilov so sebou. Väčšina mužov rýchlo opustila dedinu a záchranu hľadala v poli.“ Strach mal vtedy ešte väčšie oči ako inokedy. Ako v tej básni: "Všetkého sme sa báli./Jačania sirén, zatemnených nocí,/toho, že môžbyť nebudeme,/i toho, že sme boli./“

Na Veľkonočný pondelok obec zamrie v očakávaní Rusov. Väčšina Kátlovčanov prežije "noc pred frontom“ v pivniciach a vo vopred zhotovených úkrytoch niekde v záhradách.

Nemecké jednotky medzitým vzdajú ďalšie mestá – Dunajskú Stredu, Hlohovec, Galantu, Sereď. V Seredi sa dovtedy nachádzal zberný tábor. Jeho veliteľom bol po potlačení Slovenského národného povstania SS–Hauptstrurmführer Alois Brunner, blízky spolupracovník Adolfa Eichmanna.

Brunner mal veľmi zlú povesť už z predchádzajúceho svojho pôsobenia vo Viedni a Paríži. Podľa niektorých svedectiev aj v Seredi osobne vypočúval a bil väzňov. Mnohí z nich muky neprežili. Nešetril ani deti. "Sú to budúci teroristi,“ tvrdil.

V tábore väznili slovenských Židov, ktorých nevyviezli v prvej vlne deportácií, a zajatých povstalcov. Postupne ich deportovali do vyhladzovacích a koncentračných táborov na území Tretej ríše. Od septembra 1944 to bolo 11 transportov s vyše 11 500 väzňami.

Posledný transport odišiel zo Serede ešte 31. marca, počas Bielej Soboty – v deň pred príchodom Červenej armády.

"Takmer s určitosťou možno predpokladať, že keby sa front oneskoril o niekoľko dní či dokonca týždňov, tak do seredského tábora by zvážali ďalších ľudí, ktorí sa dovtedy ukrývali na rôznych miestach,“ myslí si výskumník holokaustu Ján Hlavinka z Historického ústavu SAV. "Tu by ich vyšetrovali a následne deportovali ďalej, čiže posielali na takmer istú smrť.“

Príbehy Andreja Hartmanna a Barbory Lakatošovej

Oslobodenie tohto regiónu zachráni život aj vtedy 10-ročnému Andrejovi Hartmannovi, rodákovi od Sabinova, ktorý dnes žije v Spojených štátoch. Koncom mája 1944, keď bolo všade počuť o chystanom obnovení deportácií slovenských Židov, sa Hartmannovci presťahovali do Zemianskych Sadov, iróniou osudu len 14 kilometrov od Serede. Nejakí známi Andrejovým rodičom poradili, že tam budú v bezpečí.

Samozrejme, že hneď po okupácii Slovenska nemeckými vojskami začiatkom septembra 1944 rodinu zaistili a uväznili v seredskom zbernom tábore. Andrej mal prvýkrát šťastie, lebo v tom čase bol so sestrou Biankou a jej priateľom Fredom v lese. Potom sa ukrývali v okolitých lesoch a stretli sa tam s ďalšími Židmi na úteku.

Ovsište v Petržalke po náletoch koncom marca 1945. Foto: GEOCACHING.COM
Ovsište, neznáma história Ovsište v Petržalke po náletoch koncom marca 1945.

Zimu spočiatku prečkávali v lese, v akomsi bunkri, ktorý si sami vybudovali. S materiálom a potravinami im nezištne pomohla rodina Čuvalovcov zo Zemianskych Sadov. Keď napadol sneh, "bunker“ už nebol bezpečný, ale Pavol Čuvala im umožnil – dovedna siedmim štvancom – vykopať si nový úkryt blízko jeho stodoly. "Mali sme vedro ako záchod, ktoré sa vyprázdňovalo na rôznych miestach,“ spomína A. Hartmann.

Andrej mal aj druhýkrát z pekla šťastie. V tomto úkryte sa dočkal príchodu svojich osloboditeľov…

Naopak, podstatne menej šťastia bude mať asi 60 Rómov a niekoľko rumunských robotníkov, ktorých pochytali 25. marca 1945 v Hurbanove tamojší nyilašiovci. Na druhý deň ich už hnali peši – vystrašených a hladných – smerom na Dunajskú Stredu.

Po štyroch dňoch pochodu, presne na Veľký piatok vo večerných hodinách, dorazia zaistení do Topoľníkov. Namiesto sľúbenej práce a stravy ich tam však čaká – masová poprava. Na hrádzi Malého Dunaja medzi Topoľníkmi a Trhovou Hradskou jeden z nyilašiovcov zvolá "Cigáni, poplach!“, oni sa rozutekajú, viacerí poskáču do vody, ale ani to ich nezachráni pred streľbou z automatických zbraní. Prežije zopár, medzi nimi Barbora Lakatošová, ktorej sa podarí ukryť v poraste pri hrádzi. Odtiaľ s nemou hrôzou bude pozorovať, ako jej uniformované beštie vraždia tri deti vo veku od štyroch do siedmich rokov.

O dva dni na to oslobodia Topoľníky sovietske vojská. Zabránili by tejto masovej vražde, keby postupovali rýchlejšie?

Aj týmto prípadom sa v posledných rokoch zaoberal historik Hlavinka. Hoci Hurbanovo, Dunajská Streda i Topoľníky patrili po Viedenskej arbitráži od roku 1938 do 1945 Maďarsku, po oslobodení sa znovu stali súčasťou Československa. Masovú vraždu Rómov preto po vojne vyšetrovali tunajšie bezpečnostné orgány.

"Takýto zločin by akiste nemal zostať nepotrestaný,“ konštatuje historik, "páchateľov sa však vyšetrovateľom nepodarilo identifikovať, hoci priami svedkovia a zachránení sa zhodli na základných detailoch celého prípadu.“

Cez Golgotu k novému víťazstvu?

Ale vráťme sa na začiatok jari 1945 alebo ešte do skorších dní. Písal sa 14. marec 1945, bol štátny sviatok. V ten deň spojenecké nálety zničili Nové Zámky, ktoré vtedy patrili do Maďarska. Koniec vojny bol na dosah, o porážke nacizmu už pochyboval vari len slepý a hluchý.

V ten deň však vyšiel armádny rozkaz prezidenta Jozefa Tisa, v ktorom stálo: „Vernosť slovenského vojaka prikazuje nám vernosťou odplácať veľkodušnosť a úprimné priateľstvo Veľkonemeckej ríše, ktorá je vedúcou silou európskej pospolitosti.“

Na čo sa spoliehali, v čo ešte dúfali? Po prehratej bitke v Ardenách hitlerovci inkasovali už len prehry a ustupovali na oboch frontoch. Na nemecké tajné zbrane? Zrejme nielen na to. Hitler už v polovici decembra 1944 nariadil pripraviť Bratislavu na dlhodobejší odpor. Mesto sa malo stať nedobytnou pevnosťou, "Festung Pressburg“. Takmer štyri mesiace budovali Nemci a pracovne nasadení Bratislavčania jeho tri obranné línie.

Ibaže medzitým padol Zvolen a 26. marca aj Banská Bystrica. Vojská Červenej armády na pravom krídle 2. ukrajinského frontu spolu s rumunskými jednotkami generála Nicolae Dascalesca (čo o ňom dnes vieme? – takmer nič!) prekročili Hron a drali sa k rieke Nitre. V tom istom čase hlavné sily Malinovského zoskupenia už postupovali smerom na Bratislavu.

Na Bielu sobotu 31. marca vyjdú naposledy noviny Slovák a Gardista. Denník ľudákov Slovák prinesie úvahu Tida J. Gašpara, spisovateľa a šéfa Úradu propagandy v jednej osobe.

"Skutočnosť, v akej nás nachádza tohtoročná Veľká noc, je taká, že nášmu národu prichodí zase trpieť,“ napíše. "No práve v tomto utrpení nesmieme prestať veriť, že je to cesta cez novú Golgotu k novému víťazstvu.“

Noviny oznámia, že zatemnenie v meste trvá od 20.00 do 06.00 hodiny. A že "okná proti tlaku vzduchu najlepšie zachránime tak, keď jedno – vnútorné alebo vonkajšie – okno vyberieme a uložíme na bezpečné miesto“.

Rozhlas v ten istý deň vyzve všetkých miestnych Nemcov, aby do 16. hodiny opustili mesto. Úrady odporučia evakuáciu aj ostatným obyvateľom – civilistom, najmä starcom, matkám a deťom. Akoby idúc príkladom už na druhý deň – teda na Veľkonočnú nedeľu – odcestuje z Bratislavy slovenská vláda. Najprv si to nasmeruje do Holíča a potom cez Skalicu a Brodské do Rakúska. Podobne sa zachovajú takmer všetci exponenti režimu.

Pohľad na nádvorie a baráky koncentračného... Foto: YAD VASHEM
neznáma história, Sereď, koncentračný tábor Pohľad na nádvorie a baráky koncentračného tábora v Seredi.

Ich cesty do exilu nedávno opäť preskúmali historici Václav Vondrášek a Jan Pešek. Podľa ich zistení si napríklad špičky HG aj s rodinami našli útočisko v Riede na Inne, zatiaľ čo Tiso s vládou v Kremsmunsteri.

V Bratislave už potom nebudú jazdiť električky, prestane tiecť voda, nebude teda čím hasiť požiare z bombardovania. Vypnú elektrinu, zastavia plyn. A bez elektriny sa nedajú spustiť sirény, ktoré by ohlásili letecké poplachy. Vraj už to nebude treba, výbuchy kaťuší predsa počuť až v centre mesta…

Koho sa bolo treba obávať viac

Festung Pressburg dokáže odolávať náporu Malinovského oddielov necelé tri dni. Jednotky wehrmachtu radšej ustúpia, aby sa neocitli v kliešťoch, ktoré obchvatom Bratislavy zo severu zatvárala armádna skupina generála Plijeva.

Ľudia v meste budú žiť v strachu, vládna propaganda ich dostatočne dlho kŕmila strašidelnými príbehmi o ukrutnostiach páchaných „červenými“ v Maďarsku. Veľkú časť Budapešti premenili na ruiny, vari voči Bratislave budú postupovať ohľaduplnejšie?

Podľa historika Dušana Kováča však velitelia Červenej armády dostali z Moskvy príkaz, aby vysvetľovali svojim vojakom, že vstupujú do spojeneckej krajiny. „To neznamená, že tu nedochádzalo k známym excesom,“ dodáva Kováč, „vyskytovali sa však neporovnateľne zriedkavejšie než v susednom, pre spojencov znepriatelenom, Maďarsku a velitelia za ne vojakov aj prísne postihovali.“

Najčastejší z týchto excesov vyjadroval príkaz „Davaj časy – daj mi svoje hodinky.“ Niektorí vojaci ich nakoniec budú mať od zápästia po lakeť a k tomu ešte plné vrecká. "Hodinky ich fascinovali nie tým, že ukazovali čas, ale že tikali,“ spomína Bratislavčan Jozef Dostál a doteraz sa tomu úprimne čuduje: "Pripadali mi ako deti.“

Ale niet sa čomu veľmi čudovať, ak si všimneme sociálno-demografickú skladbu Malinovského oddielov. Výrazné zastúpenie v nej mali príslušníci stredoázijských a zakaukazkých národov, pričom z najširších vrstiev. Najmä pre nich znamenal dotyk so strednou Európou zrážku civilizácií.

Možno viac sa bolo treba obávať neistých, prehrávajúcich nacistov. Koncom marca podmínovali všetky významné budovy v Bratislave a napojili ich na jednotný odpaľovací systém. Žijúci pamätníci aj historici sa stále rozchádzajú v názoroch, čo zabránilo odpáleniu. Bola to prekvapivosť a rýchlosť útoku alebo sa domácim odbojovým skupinám podarilo predísť najhoršiemu? Dosť na tom, že Nemci nestihnú zničiť ani vodné a energetické zdroje Bratislavy. Už dva dni po útoku bude mať mesto aj elektrinu, aj pitnú vodu. Hitlerovci nestihnú zničiť ani vlastné muničné sklady, ktoré sa tak dostanú do rúk Červenej armády. A zďaleka nie všetci stihnú ustúpiť – takmer 5-tisíc ich padne do zajatia.

Ešte dva týždne po oslobodení Bratislavy budú nachádzať nemeckých vojakov ukrytých na rôznych miestach, najčastejšie v tých istých pivniciach, kde sa predtým ukrývali Bratislavčania. Najväčším šokom už niekoľko dní po oslobodení bude však strašný objav pri múroch starého petržalského cintorína – hromadné hroby so zavraždenými väzňami tamojšieho nacistického koncentráku. Niektorých vraj pochovali zaživa…

Často však vzniká otázka, či to nebolo skôr obsadenie ako oslobodenie, veď po ňom nasledovala ďalšia totalita. Ibaže nenasledovala hneď a nedoniesli ju na svojich bodákoch červenoarmejci. "Oslobodenie vôbec nepovažujem za sprofanovaný pojem,“ uzatvára J. Hlavinka. "Napokon, oslobodzovacích bojov proti nemeckým okupačným jednotkám na našom území sa nezúčastňovali len vojská Červenej armády, ale aj československý armádny zbor a rumunská armáda. A skutočne pritom zachránili tisíce ľudských životov.“

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ