Osem hodín driny by vrchovate stačilo

Dnes, keď si na 1.mája vystačíme s paródiami alebo ponáškami na povinné, pokojné a preorganizované sprievody z čias "reálneho socializmu“, nezaškodí pripomenúť: pôvodne to boli bojové pochody, búrlivé demonštrácie, ktoré nezriedka rozháňala polícia a vojsko. Ich účastníci sa totiž pokúšali vymôcť od vrchnosti čosi nad zlato – viac času pre seba a svojich blízkych, a to bez zníženia mzdy. Okrem toho trvali na zákaze detskej práce a dokonca požadovali uznať 1.¤máj za deň pracovného pokoja!

Pracovalo sa vtedy skutočne aj v nedeľu? Kde ako, ale zväčša áno. Dokonca aj u takých osvietených zamestnávateľov, ako boli Pálkovci, majitelia kožiarskych závodov v Mikuláši. Ešte aj u nich sa do roku 1890 bežne robilo v nedeľu dopoludnia.

"V tie časy sa pracovalo od 5. hodiny rannej do 7. hodiny večernej, i v nedeľu ráno dve hodiny,“ spomínal spisovateľ Ivan Stodola (jeho otec bol vtedy spolumajiteľom garbiarne). "Potom bola výplata a išlo sa do kostola. Ale pridalo sa raz, dva razy do týždňa pracovať ,prez čas' – ,na fajront', – večer od 8. do 10. hodiny.“

Väčšina obyvateľstva vtedy pracovala v poľnohospodárstve, kde takmer všetko záviselo od štyroch ročných období. Rovnako v stavebníctve boli fyzickými hranicami pracovného výkonu vonkajšie podmienky, predovšetkým tma a nečas.

V lete stavali murári od piatich hodín rána do ôsmich večer, s prestávkami najviac na dve jedlá a odpočinok. V januári však pracovný deň neprekračoval osem hodín. Aj vo fabrických halách sa kolobeh práce a odpočinku riadil do značnej miery pohybom slnka na oblohe. Zmenu priniesla až priemyselná revolúcia a najmä vynález elektrického svetla. „Rytmus spánku a bdenia, práce a hry sa začal určovať podľa pulzovania strojov,“ pripomína americký sociológ Alvin Toffler.

Čo s molochom kapitalizmu

Predtým sa však pracovalo aj v dielňach od svitu do mrku, a to v piatok i vo sviatok. Vydavateľ prvých slovenských kalendárov Gašpar Fejérpataky-Belopotocký zachytil vo svojich spomienkach tovarišské obdobie, ktoré ešte v prvej polovici 19. storočia absolvoval vo Viedni. V tamojšej kníhviazačskej dielni sa pracovalo aj v nedeľu dopoludnia. „O dvanástej bola krátka omša a potom až do večera zábava.“

Je zaujímavé, že túto prax tak dlho tolerovalo prevažne katolícke Uhorsko, kam počas minulého tisícročia patrilo územie Slovenska. Cirkev pritom neprestajne odporúčala svätiť nedeľu ako "deň Pána“ – dies dominica – a Narbonnský koncil predsa už v roku 589 nariadil trestať občana za prácu v nedeľu pokutou 5 zlatých a nevoľníka 100 ranami bičom.

Novovek so svojím racionalizmom a priemyselnou revolúciou však od podobných zákazov a postihov čoraz viac ustupoval. V ranom štádiu kapitalizmu sa muselo pracovať až do úmoru. Hnacou silou rozvoja sa stavala konkurencia a vidina stále väčšieho zisku. Nuž a odpoveďou tých, ktorí "už nemali čo stratiť okrem svojich okovov“, boli čoraz hlasnejšie sociálne protesty.

Mikulášske garbiarne museli pristúpiť na rušenie nedeľnej práce po 1. máji 1890. V ten deň vstúpilo do štrajku takmer 390 z celkového počtu okolo tisícky robotníkov, a to sa už nedalo prehliadnuť.

Lenže inde sa naďalej išlo väčšinou po starom. Ako uvádza v svojej historickej štúdii o vývoji pracovného práva v Uhorsku Vladimír Kašuba, zákon č. 13 z roku 1891 síce zaručoval pravidelný týždenný odpočinok ustanovením o nedeľnom pokoji, "aj tu však mala vláda oprávnenie určiť výnimky vo verejnom záujme“.

Výnimka sa však postupne stávala pravidlom, lebo sa napokon vzťahovala až na 63 rôznych kategórií remesiel a prevádzok…

"Kým trestanci v Ilave a Segedíne pracujú po desať hodín,“ upozorňovali Ľudové noviny v septembri 1900, "tak naši úbohí robotníci – najmenej dvanásť hodín denne.“ Išlo o záznam reči Andreja Hlinku na zhromaždení v Ružomberku. Hlinka vtedy okrem iného predsedal Slovenskému kresťanskému robotníckemu spolku a nešetril slovami kritiky na adresu sociálno-hospodárskych pomerov v Uhorsku.

"Moloch kapitalizmu pohlcuje všetok čas robotníka,“ povedal katolícky kňaz na spomínanom zhromaždení. "Ponechá mu len niekoľko hodín v nedeľu večer, aby ťažko zarobený groš krčmárovi, bratovi to kapitalizmu, za obeť hodil a na tele i duchu zmorený v pondelok ráno ďalej pokračoval v zničujúcej práci.“

Voľná nedeľa – modré pondelky

A ako to bolo na druhej strane Moravy, u bratov Čechov? Po vyrovnaní v roku 1867 tam platili rakúske zákony, ktoré na rozdiel od uhorských neboli natoľko vágne a deravé. Tomáš Baťa často spomínal na začiatky továrničky, ktorú viedol spolu s bratom Antonínom krátko po tom, čo sa v roku 1895 odpojili od otcovej živnosti. „Zaviedli sme presnú pracovnú dobu od 6. hodiny ráno do 6. hodiny večer, s hodinovou prestávkou na poludnie,“ píše Baťa v pamätiach.

Súčasníkovi sa aj toto môže zdať veľa, pracovať dvanásť hodín denne, ale vo výrobe obuvi tých čias išlo aj tak o výrazný pokrok.

„Pevný a pravidelný pracovný čas vtedy nebol,“ približuje Baťa, „pracovalo sa od brieždenia do 10. hodiny v noci a v sobotu a pred jarmokom až do rána.“ V nedeľu ráno sa išlo spať alebo predávať vyrobený tovar na jarmok. A deficit spánku sa vyrovnával v pondelok.

Voľnú nedeľu uzákonili v rakúskej časti habsburskej monarchie v roku 1905, podľa niektorých autorov sa však práve odvtedy Česi ešte viac "rozpili“ a rozmohli sa u nich tzv. modré pondelky.

Mimochodom, podľa jedného výkladu ide o doslovný preklad nemeckého blauer Montag, kde sa slovu "blau“ pripisuje aj význam "podnapitý“ a "neschopný práce“ po nedeľnej pitke…

Pozor na popol v peci!

Uhorský živnostenský zákon z roku 1884 zakazoval začínať prácu v továrňach pred 5. hodinou ráno a končiť ju po 21. hodine.

Čiže pracovný čas mohol trvať aj 16 hodín. Pravda, do toho sa započítavali dve polhodinové prestávky na desiatu a olovrant a hodinová prestávka na obed.

Výnimku predstavovali nepretržité prevádzky. V tých sa pracovalo na dve zmeny. Denná zmena sa začínala o 6. hodine ráno a končila sa až o 18. hodine večer.

Začiatok a koniec pracovnej doby ohlasovali najprv zvony, neskôr ich nahradili sirény. (Zvonením sa však dodes začína obchodovanie na Newyorskej burze.)

Pod pojmom nepretržitá prevádzka si človek hneď predstaví huty, ale v oných časoch sa prevádzka nezastavila cez sviatky ani v pivovaroch. Pracovalo sa však "iba“ od 6. do 12. hodiny.

Možno sa spýtať – a čo úradníci? Pracovný poriadok z roku 1870 im predpisoval: „Riadny pracovný čas trvá 12 hodín denne. Pred začatím práce sa musí dôkladne zamiesť kancelária, vybrať popol z pece a utrieť prach.“

Spomínaný živnostenský zákon zaujímavo upravoval prácu deti a mladistvých. Zaviedol absolútny zákaz zamestnávať v továrňach deti mladšie ako 10 rokov. To znamená, že dovtedy ich mohli zamestnávať? Zrejme áno.

Maximálny pracovný čas živnostenských učňov vo veku do 14 rokov sa stanovil na 10 hodín, starších – na 12 hodín.

V továrňach smeli deti vo veku 12 – 14 rokov pracovať nanajvýš 8 hodín denne a staršie deti (do 16 rokov) maximálne 10 hodín.

Živnostenský zákon sa vzťahoval aj na učňovské školy. Učni v nich trávili 4 hodiny denne – a to aj v nedeľu! – po svojej bežnej práci.

A čo nočná práca? Zákon ju definoval ako prácu medzi 21. hodinou večer a 5. hodinou ráno. Zakazoval ju učňom, deťom a mladistvým do 16 rokov. Existovali však výnimky aj z tohto pravidla.

"Ak to potreby prevádzky vyžadovali, mohla sa povoliť nočná práca mladistvých od 14 do 16 rokov bez rozdielu pohlavia,“ vysvetľuje Dr.Kašuba.

Detská práca sa v tých časoch často využívala napríklad pri výrobe zápaliek, kde sa používal fosfor. Častým dôsledkom boli otravy jeho zlúčeninami. Zákaz zamestnávať deti a mladistvých prišiel s ministerským nariadením v roku 1908.

Ale až o desať rokov neskôr, krátko po zrode Československa, pokročilo pracovné zákonodarstvo na našom území natoľko, aby zakázalo "zamestnávať za plat a pravidelnými prácami“ deti do 14 rokov…

„Sedmého dne k odpočinutí zanechaje“

Československá republika patrila medzi prvé štáty vo svete, ktoré uzákonili 8-hodinový pracovný čas. Bol to jeden z jej prvých zákonov, prijala ho len dva mesiace po svojom vzniku v decembri 1918.

Stenografický záznam z rozpravy o predlohe tohto zákona vo vtedajšom parlamente – Revolučnom Národnom zhromaždení – je aj po 95 rokoch poučným čítaním.

Hoci zákon presadzovali predovšetkým poslanci za socialistické a sociálno-demokratické strany, jeho potrebu zdôvodňovali nielen takmer 30 rokov opakovanými prvomájovými požiadavkami robotníctva, ale aj odvolávaním sa na dielo "učiteľa národov“ Jána Amosa Komenského.

Počas rokovania často zaznieval výrok z jeho Didaktiky o potrebe rozdeliť si deň na tri časti: 8 hodín na prácu, 8 na relax (čiže "k jídlu, procházkám, rozprávkám, hrám a rekreacím jakýmkoli“) a 8 na spanie. A týždeň rozdeliť na 6 + 1 deň (,,sedmého dne celého k odpočinutí zanechaje“).

Právna úprava pracovného času síce prichádzala vhod robotníctvu, ale vari ešte viac "osobám zamestnaným v domácnostiach“. Tak označovali poslanci prvého demokratického parlamentu na našom území služobníctvo a čeľaď. Išlo o tisíce ľudí, s právnou ochranou ktorých predtým nepočítal živnostenský ani iný zákon.

"Slúžka je dnes povinná pracovať nielen celý deň, ale často aj dlho do noci a znovu sa pustiť do práce zavčasu ráno,“ opisoval situáciu ľudí tejto kategórie sociálny demokrat Rudolf Tayerle.

Samozrejme, zákon nemohol služobnému personálu striktne zaručiť 8-hodinový pracovný deň, preto predpisoval aspoň nevyhnutný čas na odpočinok: minimálne osem hodín v noci. V priebehu rozpravy sa menili aj niektoré ďalšie ustanovenia zákona. Napríklad pôvodný návrh počítal s tým, že ženy budú v sobotu pracovať iba dopoludnia. Po diskusii však prešiel pozmeňovací návrh, podľa ktorého sa aj pre ne končil pracovný čas až o 14. hodine.

Podobnou zmenou musela prejsť aj právna úprava nočnej práce žien. Pôvodne mala byť zakázaná od 20. do 6. hodiny, kompromisné riešenie stanovilo zákaz od 22. do 5. hodiny. Čo však bolo dôležité, v noci sa už nesmeli zamestnávať deti a mladistvé osoby do 16 rokov.

Utopické predstavy a skutočnosť

Ako však upozorňuje V. Kašuba, Národné zhromaždenie napokon nepresadilo 8-hodinový pracovný čas ako všeobecnú zásadu. Argumentovalo sa hlavne obavami zo straty konkurencieschopnosti ekonomiky. Zamestnávatelia dostali na výber: mohli zamestnávať ľudí buď osem hodín deň čo deň, alebo 48 hodín týždenne.

Inými slovami, vedenie firiem malo v tomto ohľade značnú voľnosť, ktorú ešte viac rozšírili vykonávacie predpisy k zákonu, predovšetkým dve vládne nariadenia vydané v roku 1919.

Navyše vymožiteľnosť práva bola v našich končinách značným problémom už za prvej Československej republiky. Zákon i nariadenia o pracovnom čase a o zákaze určitej práce sa masovo – a beztrestne – porušovali najmä v krížových časoch. Na povrch to však vychádzalo len s veľkými kauzami. Ako v prípade výbuchu v petržalskej továrni na gumené výrobky koncom júna 1929.

Zahynulo vtedy 9 pracovníkov, ďalších 13 bolo ťažko zranených. Vyšetrovanie ukázalo, že majiteľ nielenže zanedbal elementárne bezpečnostné predpisy, ale v zdraviu škodlivej prevádzke zamestnával aj maloletých a pracovalo sa tam nezriedka „od vidím do nevidím“ bez predpísaných prestávok na jedlo a odpočinok…

Nepotvrdili sa teda ani dobové predstavy – živé v istých kruhoch podnes – že skrátenie pracovného času bude liekom na nezamestnanosť, lebo umožní dať prácu ďalším uchádzačom. Už onedlho postihla krajinu prvá povojnová kríza a práce bolo zrazu ešte menej ako predtým. Ako istá utópia vyznelo tiež presvedčenie, že robotníci sa budú v získanom voľnom čase venovať sebavzdelávaniu a dopĺňaniu kvalifikácie. V každom prípade to neplatilo paušálne. Národohospodár Rudolf Rolíček už pri schvaľovaní zákona varoval, že skrátenie pracovného času privedie k zvýšeniu výrobných nákladov. Život mu dal čoskoro za pravdu. Zamestnávatelia kompenzovali straty zvyšovaním intenzity práce, v mnohých prevádzkach sa muselo pracovať nadčas, pričom bez nároku na adekvátnu odmenu.

Celkove však postupné uskutočňovanie požiadavky "8 hodín a dosť " bezpochyby prispelo k poľudšťovaniu práce…