Žena, ktorá dostala slovenských dôstojníkov z gulagu

Vladimír Jancura | 21.07.2013 07:00
Glesková Foto: ,
Archívna fotografia manželov.
Každý deň je drahý, každá hodina možno rozhoduje o živote a osude týchto štrnástich nevinných ľudí, preto znovu žiadam – vysloboďte ich, pochopte naše zúfalstvo!

Takto burcujúco sa uprostred leta 1945 obrátila Elza Glesková listom na generála Mikuláša Ferjenčíka, námestníka ministra národnej obrany. V tom čase jej manžel, nadporučík Anton Glesk, bol už niekoľko mesiacov nezvestný. A spolu s ním ďalší mladí dôstojníci, jeho kolegovia.

Ako vtedy, tak aj dnes žije pani Elza v Nitre, len teraz má nie 23, ale 91 rokov. Napriek tomu si na všetko spomína tak jasne, akoby sa to bolo stalo iba včera. Zavolala nám do redakcie a požiadala o stretnutie. Vraj si uvedomila, že Pán Boh ju možno necháva preto tak dlho žiť, aby nakoniec zverila svoj príbeh verejnosti. Čo ak práve nastal ten správny čas? "Začiatkom apríla 1945 sa manžel išiel prihlásiť ako dôstojník vtedy už bývalej slovenskej armády preverovacej komisii v Martine,“ začína svoje rozprávanie. "Také bolo nariadenie Slovenskej národnej rady, bez dobrozdania komisie nemohli byť títo oficieri zaradení do stavu znovubudovanej československej armády.“

Bolo krátko po vojne, ktorá sa však zatiaľ skončila iba na Slovensku, kým v Čechách ešte celý mesiac pokračovala. Prechod frontu spôsobil veľké škody, všade vládol chaos, nik presne nevedel, kde sa končia právomoci okupačných orgánov Červenej armády a čo už patrí do správy úradov ČSR.

"Verejná doprava ešte nefungovala, vlaky nejazdili, a tak sa manžel a jeho kolega Petrík vybrali do Martina na bicykloch,“ pokračuje pani Elza. "Nestrachuj sa, o dva dni som naspäť – to boli jeho posledné slová. Potom som ho viac ako dva roky nepočula.“

Keď sa nevracal ani po štyroch dňoch, ani po týždni, začala sa rodina znepokojovať. Mladomanželia bývali u Elziných rodičov v Poštárskej kolónii neďaleko vtedajších Zoborských kasární. Elzin otec bol policajný dôstojník v dôchodku, a tak podnikol malé pátranie na vlastnú päsť. Z Martina mu oznámili, že npor. Gleska poslali s ostatnými do Vsetína, kde vtedy sídlilo obranné spravodajstvo (kontrarozviedka) 1.¤čs.¤armádneho zboru. Tam ho však nebolo.

Začala teda sama vypisovať listy vojenským úradom v Bratislave a neskôr i v Prahe. Tie listy, ich kópie a odpovede na ne pani Elza dodnes uschováva v niekoľkých fascikloch doma. Sú svedectvom osobnej odvahy mladej ženy, jej nezlomného odhodlania vrátiť slobodu milovanému človeku.

Omylom ich poslali do Osvienčimu

Pani Elza mala už určité skúsenosti s úradnou a obchodnou korešpondenciou. Po skončení 8-ročného reálneho gymnázia v Nitre rok pracovala ako sekretárka riaditeľa jednej sociálnej poisťovne, to však boli listy iného druhu.

"Už som vedela, čo je to byrokracia vôbec a vojenská byrokracia zvlášť, ako ťažko sa jej dostať pod kožu a rozhýbať ju,“ vysvetľuje po rokoch. "Ak som mala úrady presvedčiť a získať na svoju stranu, čiže dohnať k reálnym skutkom (nielen k formálnemu odpisovaniu na listy a sťažnosti), musela som racionálne argumentovať a zároveň zapôsobiť na city konkrétnych úradníkov.“

Niekedy v máji 1945 dostala z vyšších vojenských miest oficiálnu odpoveď, že npor. Gleska poslali zo Vsetina "omylom“ do zajateckého tábora v Brodne pri Žiline. Onedlho však pošta doručila pani Elze niekoľko riadkov priamo od manžela, ale až z Poľska!

"Odpusť, prosím, nemôžem za to, že ešte nie som doma,“ písal ceruzkou na zdrape papiera z nejakého obalu. "Dúfam však, že už skoro sa vrátim a rovnako aj moji kolegovia. Ver a čakaj na mňa!“

Bol to vlastne taký moták, ktorý vyniesol neznámy vojak z tábora a zaniesol na poštu. Po rokoch prekvapuje ani nie tak to, že pošta ho doručila adresátovi na Slovensku, ako skôr to, že zajatecký tábor NKVD sa nachádzal v Osvienčime. Odvlečených slovenských dôstojníkov väznili na miestach, kde sa krátko predtým odohrávali najväčšie zverstvá holokaustu!

Glesk nemohol v tom krátkom odkaze opísať žene celú svoju dovtedajšiu kalváriu. Až oveľa neskôr, po návrate domov, sa žena od neho dozvedela, že vo Vsetíne zobrali jemu i ďalším slovenským dôstojníkom peniaze i prstene a všetkých zavreli v nejakej pivnici. Potom ich odovzdali sovietskej vojenskej eskorte, ktorá ich deportovala do Osvienčimu. Pani Elza vystupňovala úsilie. Nadviazala kontakt s manželkami ďalších takto odvlečených dôstojníkov. Otec jednej z nich vycestoval do Osvienčimu. Keď tam však prišiel v júni 1945 a hlásil sa u veliteľa tábora, ten mu už iba oznámil, že skupinu medzitým odsunuli do Sovietskeho zväzu nevedno kam.

Päť z tých žien pod vedením Elzy Gleskovej (,,bola som vodkyňou svorky, ktorá nedala úradom pokoj“) sa potom stretlo v Bratislave na veliteľstve 4.¤vojenskej oblasti.

"Už si ani nepamätám mená všetkých, len pani Grošaftovú zo Žiliny,“ spomína. "Prijal nás generál Mikuláš Markus, vypočul a nasľuboval hory-doly. Ale keď sme odchádzali, ja posledná, zrazu veľmi nevhodne zavtipkoval: Ak sa manžel nevráti, ja sa s vami ožením. Čo som si v tejto situácii mohla pomyslieť o jeho sľuboch?“

Rozmýšľala, čo tak asi manželovi a jeho kolegom môžu klásť za vinu. Nadporučík Glesk bol krátko aj na východnom fronte, ale v zázemí, v zaisťovacej divízii, dušoval sa, že tam nevystrelil ani jeden náboj. Je pravda, že sa nezúčastnil Povstania, ale veď nielen on – celá nitrianska posádka pod velením plukovníka Jána Šmigovského sa nezapojila. Tieto námietky teda odpadajú…

V novembri 1945 píše – aj v mene ostatných žien – ďalší list generálovi Ferjenčíkovi: "Keby aj boli vinníkmi, patria sem, domov, na Slovensko. Tu ich treba vyšetriť, vinu dokázať, odsúdiť, prípadne zastreliť. Ale nijakým právom civilným, vojenským ani medzinárodným nepatria do zajateckého tábora, nepatria do rúk iného štátu, cudzej mocnosti.“

Vyčíta ministerstvu obrany a ďalším vojenským inštanciám, že zatiaľ o nezvestných dôstojníkoch nič nezistili. "My ženy sme vyšetrili, že sa nachádzajú v zajateckom tábore v Osvienčime a uvedomili o tom vojenské úrady, hoci to malo byť naopak…“

Teraz však vyčerpali všetky možnosti svojho pátrania, narazili totiž na nepreniknuteľnú východnú hranicu. A tak v januári 1946 sa pani Elza obracia na ministerstvo zahraničných vecí v Prahe, cestuje tam, leští kľučky kancelárií.

Po tejto ceste sa zdalo, že ľady mlčania sa pohli. Onedlho prichádza list od Miloša Ruppeldta, osobného tajomníka Vladimíra Clementisa, v tom čase štátneho tajomníka na ministerstve zahraničia: "Pán štátny tajomník osobne robí vo veci prepustenia vášho manžela všetky možné kroky. Sovietska vláda si od nás vyžiadala zoznam čs.¤občanov, ktorý sme okamžite vyhotovili v ruskom jazyku a poslali do Moskvy.“

Koncom apríla 1946 dostáva pani Elza kartu Červeného kríža v ZSSR, pôvodne adresovanú ich príbuznému v Maďarsku. Aj napísaná bola v maďarčine, ale dôležitý bol obsah. Glesk prosí oznámiť manželke a rodine, že momentálne sa nachádza v Sovietskom zväze a že "má všetko, čo potrebuje“.

"Nemal, samozrejme, takmer nič, ale pre mňa bolo dôležité, že žil,“ spomína pani Elza. "Musel to však odkázať takto okľukou, lebo kým do Maďarska vtedy zajatci už mohli písať, do Československa z nepochopiteľných dôvodov ešte nie.“

Aj korešpondencia Maďarov však podliehala prísnej cenzúre. Nesmeli v listoch uviesť ani to, v ktorých miestach Ruska sa ich tábor nachádza…

Elza Glesková doma v Nitre. Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Elza Glesková Elza Glesková doma v Nitre.

Moskva na depeše neodpovedá

Tu na chvíľu prerušíme rozprávanie pani Elzy i svedectvo jej dávnej korešpondencie a načrieme do iných historických prameňov.

Na sklonku vojny a krátko po nej neboli prípady odvlečenia Slovákov do ZSSR zriedkavosťou. Nepotvrdili sa síce údaje o 30 000 či dokonca 90 000 odvlečených, s ktorými prišli niektorí publicisti krátko po nežnej revolúcii, ale neobstoja ani tvrdenia socialistickej historiografie o niekoľkých stovkách internovaných "omylom“.

Presné čísla nie sú však známe dodnes. Vladimír Hospodár z Vojenského historického ústavu odhaduje celkové počty na 6– až 7-tisíc. Len z okresov východného Slovenská odvliekli jednotky NKVD okolo 4¤000 občanov.

Jedných zverbovali na údajnú brigádu do okolia Košíc, aby ich potom deportovali až za Ural. Iných brali na základe falošného udania z kolaborantstva s nacistami alebo dokonca diverzných aktivít proti Červenej armáde vo vojnovom pásme. Po prechode frontu si takto aj rozhádaní susedia vybavovali osobné účty.

Okrem toho vojská NKVD mali rozkaz vyvážať z obsadených oblastí v Maďarsku, Československu a ďalších krajín obyvateľstvo nemeckej národnosti na nútené práce v Sovietskom zväze. Plus vojnových zajatcov, samozrejme.

Podľa súčasného ruského historika Modesta Kolerova si rezort vedený zlovestným Lavrentijom Berijom predsavzal dodať sovietskej ekonomike, predovšetkým ťažobnému a hutníckemu priemyslu, až 5 miliónov „jednotiek“ takejto lacnej pracovnej sily.

V snahe stoj čo stoj splniť plánovaný ukazovateľ odchytávali vojská NKVD na obsadenom území aj ľudí, ktorí nespadali do kategórie "nemecká národnosť“ alebo "vojnový zajatec“. Stačilo, že niekto hovoril po nemecky, prípadne že mal na sebe uniformu príslušníka armády, ktorá v minulosti bojovala po boku Wehrmachtu, a už patril do transportu.

Zrejme takýmto "omylom“ boli internovaní aj Glesk a jeho kolegovia. Ináč odvlečený slovenský dôstojník nebol častým javom v transportoch smerujúcich po vojne na východ. V polovici roku 1946 informovala sovietska strana československých partnerov, že vie len o 37 internovaných slovenských dôstojníkoch. Trvalo však ešte päť mesiacov, kým sa dosiahol súhlas Moskvy na ich prepustenie.

Český historik Vladislav Moulis dôkladne preskúmal archív dokumentov bývalého ministerstva zahraničia ČSR, ktoré zaznamenali úsilie našej diplomacie o vyslobodenie internovaných. Už koncom októbra 1945 informuje Clementis i sovietskeho veľvyslanca Valeriana Zorina o rozhodnutí československej vlády "naliehavo urgovať prepustenie zatknutých Čechov a Slovákov“ a poukazuje na "politické pozadie veci“. Zorin tvrdí, že napriek jeho depešiam a odoslaniu zoznamov nedostáva z Moskvy odpoveď.

Podľa zistení Moulisa sa československý zastupiteľský úrad v Moskve až do jari 1947 obracal aspoň raz mesačne na tamojšie ministerstvo zahraničia zo žiadosťami a pripomienkami ohľadne prepustenia internovaných.

Je zrejmé, že túto nástojčivosť a vytrvalosť musela poháňať nejaká vonkajšia energia. Určite ju predstavovali aj listy od najbližších príbuzných väzňov gulagu.

Život bol aj tentoraz silnejší

Sovietom to mohlo tak dlho trvať aj vzhľadom na nekonečné labyrinty gulagu, v ktorých sa už ani sami nevyznali. Podľa ruského historika Sergeja Sidorova bolo v roku 1946 v ZSSR 267 táborov a 2 112 ich filiálok s vojnovými zajatcami a internovanými. Praha a po nej i Moskva sa mohli dozvedieť presnú adresu nedobrovoľného pobytu Slováka A. Gleska od jeho manželky. Pani Elze ju zase doniesol v lete 1946 neznámy človek, ktorému sa už podarilo vrátiť do vlasti. "Tvrdil, že s manželom bol v najprv v tábore Bologoje, ale že ho mali už presťahovať do neďalekého Vyšného Voločku.“

Pohľad na mapu Ruska prezrádza: Vyšnij Voločok je menšie stredoruské mesto asi na polceste medzi Moskvou a Sankt Peterburgom, najbližšie má k Tveri.

Praha si vypýtala od žien unesených dôstojníkov ešte osobné údaje manželov a osvedčenie o politickej spoľahlivosti od úradov v mieste trvalého bydliska. To už pani Elzu dopálilo. "Páni, buďme si úprimní,“ písala ministerstvu zahraničia. "Naši muži sa vrátia, ak vydržia útrapy, ktoré sú údelom všetkých zajatcov. Vrátia sa nie preto, že ste mali v rukách osvedčenia o ich politickej spoľahlivosti, ale preto, že život bol silnejší.“

Anton Glesk sa vrátil začiatkom leta 1947. Spolu s ním prišli – okrem jedného, ktorý v tábore zomrel – aj ďalší jeho kolegovia dôstojníci. Boli tam vyše dvoch rokov, poznáme však prípady odvlečených, za ktorých manželky možno až tak zúrivo nebojovali, čo sa vrátili po siedmich či ôsmich rokoch, čiže po smrti Stalina…

Glesk sa vrátil s podlomeným zdravím a viazaný mlčanlivosťou. Najbližším však čo-to prezradil: dôstojníci najprv nemuseli pracovať, v barakoch však bolo na nevydržanie, a tak sami sa hlásili na ťažké kopacie práce i do lesa, na ťažbu dreva.

Často nebolo čo do úst, chlieb sa v tábore stal ekvivalentom obchodnej výmeny. Čistý zápisník a ceruzku získal slovenský nadporučík od jedného zajatého Nemca za 10 prídelov chleba. Celý ten zápisník Glesk popísal básničkami a doniesol do Nitry z ďalekého Ruska ako jediný dar žene – svojej osloboditeľke.

Nadporučíka už ako kapitána najprv zaradili späť do armády, ale už o rok ho z nej prepustili. Z bytu manželov vysťahovali. Po Februári 1948 bol Glesk politicky nespoľahlivý, preto sa nemohol vrátiť ani k učiteľskému povolaniu.

Mal iba 31 rokov, čo teraz? Pracoval, kde sa dalo, napríklad v cementárni. "Narodili sa nám postupne dve deti, naša najväčšia radosť, a on ešte videl, ako začínajú chodiť do školy, ako rastú, dospievajú…“

Zomrel predčasne v roku 1968. Nedožil sa rehabilitácie ani odškodnenia. "A to je celý príbeh,“ ukončila svoje rozprávanie pani Elza. "Niečo mi stále napovedalo, že by som si ho nemala nechať len pre seba a najbližšiu rodinu. Nuž, práve sa stalo…“

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ