Mnohé moslimské matky málo dbajú o výchovu synov

Miroslav Čaplovič, Pravda | 29.07.2016 12:00
Keby sa, nedajbože, ešte odohrali napríklad tri či štyri teroristické útoky, výrazne by to mohlo ovplyvniť výsledok prezidentských volieb na jar 2017, povedala pre Pravdu Natália Hrkútová, Slovenka s francúzskym občianstvom, ktorá žije v Paríži už viac ako dve desaťročia.

Francúzsko zažilo už viacero teroristických útokov. Zmenili ľudia svoje návyky?
Je to rôzne. Mnohí veria, že je nulová hrozba stať sa obeťou atentátu, alebo veria, že sa im to nestane. Prípadne naivne dúfajú, že atentáty sa zastavia. Zároveň však vidieť, že chod života sa čiastočne zmenil – veľa Parížanov ide z práce domov. Na obľúbených večerných posedeniach v reštauráciách sa síce nič nezmenilo, ale chodia menej na koncerty, do divadiel, na štadióny a vo veľkých obchodných centrách sa zdržiavajú minimálne. Skrátka tam, kde je veľa ľudí.

Cítiť všeobecnú podozrievavosť voči moslimom?
Nie. Nič také sa nedeje ani v mojej práci, kde robí viacero moslimov. Hovorím však o Paríži ako o veľkomeste, v ktorom žije veľa ľudí rôznych vierovyznaní alebo odlišného výzoru. Neviem posúdiť, ako to vyzerá niekde v obci, ktorá má len niekoľko moslimov.

Čo si Francúzi myslia o bezpečnostnej politike hlavných štátnych predstaviteľov?
Keďže teror sa opakuje, tak im nedôverujú. Miera nedôvery je rovnaká v prípade prezidenta, premiéra aj ministra vnútra. Keď islamisti zabijú nejakých ľudí, tí, čo držia v rukách moc, vyjadria sústrasť, zaspievajú Marseillaisu, zdôraznia, že teroristi nám neukradnú naše hodnoty a zopakujú odhodlanie bojovať proti terorizmu, ale každý normálny človek chce vidieť výsledok – pocit bezpečia. Ten však chýba.

Po útoku hrdlorezov sa zdá, že ktorákoľvek časť Francúzska je zraniteľná.
Presne tak. Teroristi zároveň chceli dokázať, že žiadny kresťan sa nemôže cítiť neohrozený. Mimochodom, jedna kamarátka, ktorá pochádza z Nice a žije v Paríži, sa nedávno chcela vrátiť do svojho rodného mesta. Prežila totiž masaker v novembri minulého roku v parížskom divadle Bataclan a hovorila mi, že Nice je predsa pokojné mesto. Nakoniec zostala v Paríži; ktovie, či by bola ešte nažive, keby sa odsťahovala a prišla by večer 14. júla na promenádu v jej rodisku…

Na jar 2017 sa uskutočnia prezidentské voľby. Ako môže teror ovplyvniť voličov?
Nie som sociologička, ale, nedajbože, môžu sa dovtedy stať tri či štyri atentáty, čo by výrazne zasiahlo do rozhodovania voličov. Šéfka Národného frontu Marine Le Penová, ktorá presadzuje najtvrdšiu politiku proti podozrivým z islamského radikalizmu, by v takom prípade mala šancu získať veľa hlasov v druhom kole volieb, do ktorého takmer isto postúpi. Nevylučujem, že Francúzsko by zažilo obrovské prekvapenie.

Reagujú moslimskí duchovní primerane dôrazne na atentáty?
Vedenie moslimskej komunity ich odsudzuje, ale duchovní by mohli urobiť viac. Zrejme sa však boja, že sami by sa mohli stať terčom islamistov, ktorí by ich začali považovať za odpadlíkov.

Krvipreliatie sa zakaždým spája s mladými moslimami.
Staršia generácia sa začlenila do spoločnosti. Prisťahovali sa do Francúzska za prácou, museli robiť, aby uživili seba a ešte aj posielali peniaze príbuzným do vlasti. Mladí, čo sa už vo Francúzsku narodili, žijú v inej dobe. Mnohí si vystačia so sociálnymi dávkami. Mnohí už majú za sebou kriminálnu minulosť, lebo sa napríklad často zapájajú do drogových gangov. Zločin nie je pre nich neznáma vec. Sú neintegrovaní, nemajú žiadny životný cieľ, sny. Silno funguje islamistická propaganda – či už na internete, alebo keď sa sem dostanú radikálni kazatelia. Mladým sa môže ľahko poblázniť hlava a uveria, že ich v raji čakajú panny, ak spáchajú samovražedný útok. Ľahko sa im vymývajú mozgy, lebo extrémisti im sľubujú lepší život, ovplyvňujú ich Koránom, ktorý vysvetľujú po svojom. Korene problému však vidím aj v rodine.

Prečo?
Moslimské matky majú často benevolentný prístup k výchove. Málo dbajú o výchovu synov. Chlapec je v rodine viac ako dievča. Rozmaznávajú synov, dovoľujú im veľa a ťažko sa dá hovoriť, že by ich viedli k ceste k dobrému vzdelaniu. Vyplýva to z toho, že samy majú väčšinou len minimálne vzdelanie a vykonávajú nekvalifikované práce. Takže chýba motivácia v rodinnom zázemí poctivo sa učiť. Súvisí to aj s tým, že v moslimských rodinách majú matky väčšie slovo vo výchove ako otcovia.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ