Charta na Slovensku nezabrala

Nasledoval výpočet hrubého porušovania ďalších občianskych práv a slobôd, k dodržiavaniu ktorých sa predstavitelia ČSSR zaviazali podpisom Záverečného aktu helsinskej Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe začiatkom augusta 1975. Praha medzitým ratifikovala aj dva medzinárodné pakty o ľudských právach, prijaté Spojenými národmi ešte v decembri 1966. Ich text však u nás vyšiel len ako súčasť vyhlášky ministerstva zahraničných vecí ČSSR, a bežný občan sa s ním sotva mohol zoznámiť. Problémom bolo porušovanie viacerých ustanovení týchto paktov. „Platia, ale, bohužiaľ, iba na papieri,“ konštatovalo sa vo vyhlásení Charty.

Hlavným autorom tohto dokumentu bol Václav Havel, na úpravách textu sa ešte podieľali spisovatelia Pavel Kohout a Ludvík Vaculík. Zber prvých podpisov prebiehal vo vianočnom období, začal sa 20. a skončil 29. decembra 1976. Bolo 12 „zberačov“, ani jeden zo Slovenska. Zozbierali spolu 242 podpisov, z toho najviac – okolo 110 – priniesol Zdeněk Mlynář, ktorý v roku 1968 patril do reformného krídla v Dubčekovom vedení KSČ. Okrem bývalých komunistov, vylúčených zo strany v politických čistkách na začiatku normalizácie, boli medzi prvými chartistami predovšetkým prenasledovaní intelektuáli. Išlo však prevažne o českú a ešte skôr pražskú záležitosť.

Čo za charta – OSN?

Niekoľkí Slováci, ktorí už vtedy Chartu podpísali, buď žili, alebo sa dlhodobo zdržiavali v Prahe. Medzi vôbec prvých patril historik Ján Mlynárik a spisovateľ Dominik Tatarka. Docent Mlynárik v tom čase pracoval ako kurič v budove, kde sa nachádzala známa pražská kaviareň Slávia. Práve tam, krátko pred Vianocami 1976, dal im Havel obom prečítať text prvého vyhlásenia Charty.

Zo Slovákov trvale žijúcich na Slovensku podpísal Chartu v prvej fáze vlastne iba filozof Miroslav Kusý, ktorý v roku 1968 takisto patril medzi reformných komunistov. „Keby som ja bol vedel, že budem dlho jediný na Slovensku, asi by som si to nebol trúfol urobiť,“ pripustil po rokoch.

Štátna bezpečnosť vedela o prípravách Charty z odpočúvania disidentských bytov i od svojich spolupracovníkov, ktorí sa votreli do blízkosti jej zakladateľov. Preto keď sa na Tri krále pokúsili Havel s Pavlom Landovským a Vaculíkom doručiť vyhlásenia do federálneho parlamentu, nasledovala policajná naháňačka ich auta v pražských uliciach a uväznenie. Vyše štyridsať obálok s dokumentom sa však podarilo odoslať pôvodným adresátom a tí mohli jeho obsah šíriť ďalej. Vyšiel aj zámer zverejniť vyhlásenie v popredných svetových denníkoch. Už 6. januára 1977 vyšiel text vo večernom vydaní francúzskych novín Le Monde, na druhý deň v ďalších denníkoch vrátane New York Times.

Režim reagoval propagandistickou kampaňou v kontrolovaných médiách. Rudé právo prinieslo článok Samozvanci a stroskotanci, v ktorom označilo signatárov Charty za „sluhov a agentov imperializmu, zapredancov a sionistov“. Po celej krajine sa konali aktívy, na ktorých lektori kritizovali Chartu, jej úvodný dokument sa však v Československu mohol oficiálne zverejniť až po novembri 1989. „Zostavili ho najlepšie mozgy opozície, je preto napísaný tak rafinovane, že keby sme ho dovolili zverejniť, 90 percent našich ľudí by nepochopilo, v čom je nebezpečenstvo,“ vysvetľoval v úzkom kruhu vtedajší federálny minister vnútra Jaromír Obzina.

Vrcholom kampane bola tzv. anticharta, ktorú koncom januára 1977 prijali českí a slovenskí umelci v Národnom divadle v Prahe. Podpisovali sa na listy pod názov vyhlásenia výborov umeleckých zväzov „Za nové tvorivé činy v mene socializmu a mieru“, ktoré predniesla herečka Jiřina Švorcová. Niektorí to považovali za prezenčnú listinu zhromaždenia, oficiálne však išlo o vyjadrenie nesúhlasu s Chartou. Postupne „antichartu“ podpísalo okolo 8-tisíc signatárov, medzi prvými aj národný umelec Jan Werich a ďalšie popredné osobnosti, čo ostatných zmiatlo.

Jednoduchí ľudia nevedeli, o čo vlastne ide. Profesor Kusý desať rokov po udalostiach spomínal, ako za ním pribehol otec – robotník a celý vydesený sa pýtal, či je pravda, že podpísal Chartu OSN (!). „Veľa mojej trpezlivosti a jeho slivovice bolo potom treba, aby sme si vysvetlili, o akú Chartu ide, že jej podpísanie nie je zločinom a že dokonca ani Charta OSN nie je od diabla,“ dodal Kusý.

Inšpirácia pre všetok disent

Za dvanásť rokov vydala Charta 77 dovedna 572 dokumentov, v ktorých poukazovala na rôzne prešľapy režimu. V celej ČSSR ju za to obdobie podpísalo 1 883 ľudí, z toho 42 Slovákov (podľa odhadov disentu však len „menej ako desať“ bolo aktívnych). Ani jeden Slovák sa pred revolúciou nestal predstaviteľom Charty, čiže jedným z troch jej hovorcov, ktorí boli vymenovaní vždy na jeden rok. Na Slovensku teda táto iniciatíva veľmi nezabrala. Názory na príčiny sa rôznia. Mlynárik sa nazdával, že podstatnú úlohu zohrali uvoľnenejšie pomery na Slovensku: „Českej inteligencii otrčili päsť a museli k lopate, kým na Slovensku mohli moji kolegovia Jablonický či Lipták prejsť aspoň do nejakého pamiatkového ústavu a filozof Kusý robil dokumentaristu.“

Ján Čarnogurský vidí hlavnú príčinu v rozdielnych tradíciách, historických skúsenostiach a formách odporu proti bývalému režimu na Slovensku a v Česku. „Ťažisko odporu na Slovensku bolo v kresťanskom prostredí so všetkými osobitosťami tohto prostredia,“ myslí si Čarnogurský. „Na Slovensku sa režim musel najviac obávať kresťanského podzemia a osobitne tzv. tajnej cirkvi. Voči nej nemal žiadne zľutovanie.“ Podľa Čarnogurského to však neznižuje význam Charty a priznáva, že na Slovensku pôsobila inšpirujúco: „Ukázala, že verejne odporovať režimu je možné, pravda, za cenu ťažkých obetí.“

Napokon, centrum moci bolo vtedy v Prahe, nie v Bratislave. Keď sa koncom novembra 1989 moc zrútila a ocitla na ulici, najbližšie k nej mali práve českí chartisti…