Vyučil sa za krajčíra, nacistom vyšíval smrť

Foto: SITA/AP

Arsene Tchakarian, odboj, Francúzsko, Arsene Tchakarian na archívnej snímke z marca 2012 v Elyzejskom paláci. Udelili mu vtedy najvyššie francúzske štátne vyznamenanie Rad čestnej légie.

Rodičia s ním unikli počas tureckej genocídy Arménov do Bulharska, neskôr sa im podarilo dostať do Marseille a potom usídliť v Paríži. Tchakarian, ktorý sa narodil v decembri 1916, bol od mladosti zanietený komunista. Na demonštráciách sa zvlášť dožadoval zaručenej a spravodlivej odmeny za prácu. "Šéf mi sľúbil päť frankov týždenne, ale dokonca ani toľko mi nedal,“ spomínal podľa časopisu Le Point na to, keď ako mladík robil v krajčírstve.

V komunistickom hnutí sa spoznal s krajanom Missakom Manouchianom, ktorý bol o desať rokov starší a do Francúzska emigroval v roku 1925. Priateľstvo s ním ho neskôr priviedlo do odboja.

Najprv si však obliekol vojenskú uniformu, ktorú však dlho nenosil. Slabo pripravená a zle vyzbrojená francúzska armáda rýchlo kapitulovala. Tchakarian hovoril, že v júni 1940 po návrate do Paríža zažil šok: „Všade boli Nemci, na Eiffelovej veži visela nacistická zástava.“

Tchakarian od novembra 1940 v Paríži roznášal protihitlerovské letáky. Zmenilo sa to, keď jedného dňa v roku 1942 za ním prišiel do krajčírstva Manouchian. „Mám plné zuby letákov. Teraz treba bojovať so zbraňami!“ citoval ho Tchakarian, keď poskytol rozhovor novinám L'Humanité.

Postupne vznikol oddiel, ktorý tvorilo zhruba sto odbojárov vrátane žien. Manouchianova skupina – ako túto zložku odporu nazývali – sa skladala výlučne z prisťahovalcov. Boli to ľudia bez záväzkov. „Neboli sme hrdinovia. Nemyslite si, že sme nemali strach. Vstúpili sme do odboja, lebo sme nemali ani rodinu, ani prácu. A pretože sme milovali Francúzsko, ktoré si nás adoptovalo,“ zdôraznil Tchakarian podľa denníka Le Monde. (On síce mal prácu, ale stále mizerne platenú; väčšina ďalších bola nezamestnaná.)

Pochvaľoval si, že Manouchianova skupina bola ako pevná rodina. Navyše nikoho nezaujímalo, kto je kresťan, žid či ateista, ani sa medzi sebou nerozprávali o národnostnom pôvode. Považovali to úplne za zbytočné, lebo ich spájal jediný cieľ, ktorým bola snaha prispieť k porážke nacizmu.

Skupina sa odhodlala k prvej ozbrojenej akcii v marci 1943. Jej členovia robili nielen sabotáže, páchali aj atentáty na nemeckých dôstojníkov. Najznámejší sa im podaril v septembri 1943. Celestino Alfonso, rodák zo Španielska, zastrelil esesáckeho plukovníka, keď ráno pred domom nastupoval do auta. Bol ním Julius Ritter, ktorý na francúzskom území dohliadal na nasadzovanie ľudí na nútené práce. (Alfonsa o rok chytili a odsúdili na smrť.)

Od jari do jesene 1943 vykonala táto skupina až 115 protinacis­tických útokov v Paríži a v blízkom okolí. Osudnou sa stal pre ňu atentát na Rittera, keď Nemci začali veľký lov na jej členov. Tchakarian zostal zvyšok života presvedčený, že udavač sa našiel v radoch dovtedy súdržnej rodiny hrdinov. Povedal aj jeho meno, ale nedalo sa mu dokázať vinu.

Medzi zatknutými sa ocitol aj Tchakarian. Našťastie mu pomohol utiecť francúzsky policajt, ktorý tajne spolupracoval s odbojom. Spomedzi zadržaných unikol smrti jediný, potom sa zapojil do diverzných operácií v iných častiach krajiny. Ostatných – čo bola štvrtina členov skupiny – poslali na popravisko. Vrátane Manouchiana.

Zostali hrdinskí do poslednej sekundy života. Nastúpení pred popravčou čatou odmietli, aby im oči zaviazali páskou pred guľkami do hlavy.