Očitý svedok: Bol som pri dohode medzi Kočnerom a Pohankom

Zmenky mali ukončiť urovnanie sporu medzi Gamatexom a Markízou z roku 1998. Ten vznikol vymáhaním pohľadávky Siloša Pohanku voči Ruskovi. Ako vlastne vznikla?

V polovici deväťdesiatych rokov bol veľký záujem o terestriálne vysielanie, licencie chcelo viacero uchádzačov. Pohanka bol profesionál, mal produkčnú firmu a bol schopný vyrábať čokoľvek, čo televízia potrebuje.

Aj on bol jeden zo žiadateľov. Niektorí videli, že Pavol Rusko so svojou firmou Markíza Slovakia to má niekde v prostredí HZDS poistené a je favoritom na jej získanie. Aby z toho Siloš aspoň niečo mal, dohodli sa, že stiahne svoju žiadosť o licenciu a pred licenčnou radou podporí Ruskov projekt. Výmenou za to mali spolu vytvoriť prevádzkovú „veľkú“ Markízu. Uzavreli aj zmluvu medzi Markízou a Pohankovým ESPÉ štúdiom.

Video TV Pravda: Milan Žitný bol očitým svedkom dohody o prevode zmluvy od Siloša Pohanku na Mariana Kočnera. Kočner sľúbil, že peniaze z Ruska vytlčie. Celé sa to odohralo v reštaurácii na Zámockej ulici v Bratislave a zmluvu sa dohodli previesť za symbolickú korunu. Pozrite si vo videu, ako situáciu opísal sám Milan Žitný.

Čo zo zmluvy vyplývalo?

Pohanka by sa stal spolumajiteľom Markízy tak, ako je dnes americká CME. Mal byť súčasťou prevádzkovej spoločnosti, ktorá vlastne robí zisk. Súčasťou zmluvy bola aj sankcia vyjadrená v nemeckých markách, myslím, že na nejakých 50 miliónov korún.

Prečo ju Rusko odmietal uznať? Ako to Pohankovi vysvetlil?

Rusko sa po získaní licencie dohodol s americkou spočnosťou CME. Argumentoval, že licenciu mu pri prvej žiadosti neudelili. Potom došlo k nejakým zmenám, myslím, že žiadosti sa dávali znovu a vtedy už Rusko licenciu dostal. Povedal, že zmluva platila iba na ten prvý prípad a na ďalšie konania už nie. Pohanka mal medzitým aj problémy vo firme, zamestnal prezidentovho syna Michala Kováča mladšieho.

HZDS malo vtedy veľmi dlhé prsty a zariadilo, že od Pohanku odchádzali klienti. Bola to pre neho zúfalá situácia. Snažil sa preto nejako dostať späť do hry alebo aspoň naplniť časť zmluvy o odškodnení. Začal preto chodiť po právnikoch, aby to podali na súd. Nikto to nechcel. Pamätám si, ako mi Ernest Valko hovoril, že Pohanka bol aj za ním, ale že je tam viacero právnych problémov a ten spor sa proti Ruskovi nedá vyhrať.

Ako sa pohľadávka dostala ku Kočnerovi?

Bolo to niekedy na prelome jari a leta 1998. Sedeli sme so Silošom v reštaurácii na Zámockej ulici. On stále nariekal a zhodou okolností asi o tri stoly ďalej sedel Ernest Valko s klientom. Povedal som mu, že tu je doktor, ktorý mu sám povedal, že tá zmluva nie je dosť precízne formulovaná, nedá sa to vyhrať.

Zrazu prišiel Marian Kočner. Poznal nás oboch a pýtal sa, čo robíme. Prisadol si a Siloš mu povedal o zmluve. Na to mu Kočner vraví, aby mu to predal, že to z neho vytlčie. Siloš povedal, že nebude predávať, že mu to daruje za korunu. Ja som mu ešte vravel, nech neblázni. Kočner sa ma ešte pýtal, čo proti nemu stále mám. Povedal som mu, že sa síce poznáme, ale pre mňa je on také polopodsvetie. Na to sa rozčúlil a na celú reštauráciu kričal – hostia sa otáčali aj Valko na mňa kýval, že čo sa deje – že nech to všetci počujú, ale že to z toho Ruska vytrieska a Siloš z toho dostane štvrtinu. Tak sa dohodli a spoločnosť Gamatex kúpila zmluvu formálne za korunu.

Niekdajšia šéfka licenčného odboru na licenčnej rade Anna Hausknotzová na súde povedala, že sa Pohanku pýtala, prečo pohľadávku predal za jedinú korunu. Ľahko sa vám podpisuje, keď máte pištoľ pri hlave, odpovedal jej údajne Pohanka. Tlačil nejako Kočner alebo niekto iný na Pohanku?

(Smiech). Siloš mal také sklony k preháňaniu. Som očitým svedkom tej transakcie. Tam sa dohodli a podali si ruky. Siloš povedal, chcem ho (Ruska) vidieť na kolenách, ja už peniaze nechcem. Žiadna pištoľ tam v žiadnom prípade nebola. Bolo to celé zo Silošovho popudu. Viem, že Kočner išiel hneď za Edom Diničom (jeden z vtedajších mafiánskych bosov, už je mŕtvy, pozn. red.), ktorý to odmietol. Potom oslovil sýkorky (mafiánska skupina, pozn. red.), ktorí do toho išli.

Kočner mal pri vymáhaní tejto pohľadávky spolupracovať so Štefanom Ághom. Ten na súde odmietol bližšie popísať, ako sa s Kočnerom spoznal. Priznal, že to bolo v čase únosu a naznačil, že je v tejto veci viazaný mlčanlivosťou. Mohol pracovať pre tajnú službu?

Samozrejme mohol, stačí sa pozrieť do jeho minulosti.

Kočner s Ághom si mali na tento spor požičať 20 miliónov korún od mafiána Petra Steinhübela. Povedal, že to bolo najmä na právnikov a ochranu. Potrebovali sa pred Ruskom chrániť?

V tej dobe boli drsné pomery. Čongrádyho ochrankárov (Peter Čongrády bol tiež mafiánskym bosom, už je mŕtvy, pozn. red.) potrebovali na to, aby mohli silou ovládnuť budovu a riaditeľstvo Markízy, inak by sa tam ani nedostali. Nepotrebovali ochranu, ale silu, ktorá ich tam dostane a udrží. Bola to demonštrácia sily.

Druhá spolumajiteľka Markízy Sylvia Volzová pohľadávku uznala, hoci ju Valko považoval za nevymožiteľnú. Koordinoval s ňou Kočner svoj postup?

Nejakú formu spolupráce nevylučujem. V tom čase mali aj nejaké spoločné vyhlásenie, že uznáva nárok Gamatexu. S Volzovou som sa nikdy nestretol, nevidím do toho, ako to prebiehalo medzi ňou a Kočnerom.

Ako sa po urovnaní sporu cítil Pohanka, keď videl, že Kočner za korunu získal milióny?

Bol spokojný. Keď už došlo k finančnému vyrovnaniu, volal som Silošovi a spýtal som sa ho, či si pamätá na to stretnutie v reštaurácii. Povedal mi, aby som večer prišiel k nemu, že má pripravenú írsku whiskey. Pýtal som sa ho na tú sľúbenú štvrtinu. Povedal, že po očistení nákladov ju dostal.

Kočner musel ešte vyplatiť aj sýkorky, mal som informáciu, že dostali polovicu. Sumu mi Pohanka nepovedal, ale bol spokojný a vysmiaty. Vidím na tom beťársku česť Mariana Kočnera, nech už je akýkoľvek a má za nechtami aj krvavý skutok. Ten vykričaný sľub, že Siloš dostane štvrtinu, evidentne dodržal. Potom som už len zachytil, že to malo byť päť alebo osem miliónov.