Horné Opatovce zničila výroba hliníka

Eva Štenclová, Pravda | 25.09.2019 12:00
Exodus 1 380 obyvateľov z 228 domov v Horných Opatovciach pri Žiari nad Hronom trval skoro desať rokov. O likvidácii dediny rozhodla československá vláda v roku 1960, úradne ju zrušili v júli 1969. Z mapy republiky tak zmizla jedna z najstarších obcí Žiarskej kotliny, ktorá doplatila na výstavbu závodu vyrábajúceho hliník. Škodlivé exhaláty fatálne zasiahli do prírody aj ľudských životov. Dobytok sa nevládal udržať na nohách, hynulo včelstvo a čerstvo napadnutý sneh bol na druhý deň čierny. Vysťahovaní rodáci nezabudli na svoj domov ani po polstoročí.

Video: Hlinikáreň zničila prosperujúcu obec. Aj po 50 rokoch sa rodáci schádzajú a pripomínajú katastrofu – ekologickú i ľudskú. Ako zanikli Horné Opatovce?

Od bolestivej traumy, keď vyše tisíc ľudí muselo opustiť svoje domy, prešlo päťdesiat rokov. Pamiatkou na kedysi čulú obec sú už len starý cintorín, kultúrny dom, škola a chrám, vedľa ktorého vyrástla zapáchajúca mestská skládka. Všetko ostatné je zrovnané so zemou.

Smetisko v blízkosti Kostola sv. Vavrinca, ktorý je národnou kultúrnou pamiatkou, vnímajú Opatovčania veľmi citlivo. „Je to nedôstojné. V podstate ide o ďalšiu devastáciu tohto územia,“ podotkli viacerí. Ich tragédia sa začala v roku 1951, keď vtedajšia vláda rozhodla, že v katastri obce vybudujú strategický podnik. Predmet výroby v tom čase radšej utajovali. Ľudí sa nepýtali, či súhlasia s predajom pozemkov pod fabriku, nehovorilo sa ani o následkoch na zdravie a prírodu. V tých časoch neboli podobné praktiky ničím nezvyčajným.

Takto vyzerali Horné Opatovce krátko pred...
Takto vyzerali Horné Opatovce krátko pred svojím zánikom v roku 1969. Autor: Archív

Spočiatku sa niektorí tešili, že vďaka novému Závodu SNP si blízko svojich domovov našli prácu. Už krátko po spustení výroby sa však v dedine začali diať čudné veci. Ženy si nevedeli vysvetliť, prečo sú okná aj po ich dôkladnom umytí nepriehľadné. Chlapci hrajúci futbal na opatovských lúkach sa domov vracali špinaví od čiernej mastnej hmoty. Z okolitých pasienkov sa nevracali kravy, lebo sa nevedeli postaviť na nohy. Gazdovia ich museli priviezť na konských vozoch. Za krátky čas tam začali hynúť včely a ovocné stromy prestali rodiť.

V roku 1959 sa vážnou situáciou začalo zaoberať Predsedníctvo zboru povereníkov. Životu v Opatovciach škodil fluorovodík, polycyklické uhľovodíky, oxid siričitý, oxid hlinitý, arzén, uhlíkový prach a množstvo ťažkých kovov. Kompetentní preto pristúpili k rozhodnutiu o zrušení obce, z ktorej poslední vytrvalci odišli v júli 1969. Alojz Mokroš mal v čase vysťahovania dvadsaťtri rokov, manželku a malú dcérku. „Naplno som si to uvedomoval pri pohľade na prašné prostredie a sneh, ktorý večer krásne poletoval, ale ráno bol čierny,“ spomína.

Dedina, ktorá predtým žila čulým životom, zrazu pustla. „Cesty začínali byť nepoužiteľné, autobus sem prichádzal už len dvakrát denne. Pouličné osvetlenie prestalo svietiť, zatvorili obchod, kino, prestal fungovať obecný vodovod. Železničnú stanicu zrušili, lebo dostať sa k nej dalo len cez fabriku. Prví obyvatelia, tí predvídaví, začali odchádzať už začiatkom šesťdesiatych rokov,“ hovorí Mokroš.

Závody SNP

O výstavbe závodu sa uvažovalo od polovice roku 1950. Pôvodne sa rozhodovalo o dvoch miestach – Sv. Kríži nad Hronom (dnes Žiar nad Hronom) a Modrom Kameni. Nakoniec sa v októbri 1951 na odporúčanie vtedajších sovietskych expertov rozhodlo, že fabrika bude stáť v priestore Sv. Kríža. Hospodárska rada štátu ho umiestnila južne od tejto obce a v novembri 1951 sa začalo s výstavbou v susedstve Opatoviec. Fabrika mala slúžiť najmä zbrojárskemu priemyslu. Dnes je hlinikáreň rozdelená medzi viacerých majiteľov.

Postupne pribúdali prázdne domy, zostávali najmä starí ľudia. „Keď napokon museli odísť aj oni, v cudzom svete sa cítili opustení a krátko nato doslova umierali od žiaľu,“ povedal zamyslene. Väčšina vysťahovalcov skončila v susednom Žiari nad Hronom, ktorého mestskou časťou sa opustené územie stalo. Roztrúsení sú ale po celom Slovensku, nájdu sa tiež v Česku či USA.

Mária Kadlecová mala desať rokov, keď s rodičmi musela odísť z novopostaveného domu. „Naši to znášali veľmi ťažko. Nikto odtiaľto neodchádzal s úsmevom na tvári, ľudia plakali. Roztrhali sa rodinné, ale aj susedské vzťahy. Darmo si všetci hovorili, že zostanú v kontakte, realita je iná. Keď ich od seba delili desiatky, aj stovky kilometrov, postupne sa odcudzili,“ hovorí Kadlecová.

„Pamätám si, ako v Žiari, pred budovou miestneho národného výboru, jedna Opatovčanka strašne nariekala a nadávala tamojším úradníkom. Tá pani cítila veľkú bolesť za strateným domovom,“ podotkla. Ľudia síce dostali peňažné kompenzácie, no tie ani zďaleka nepokryli ich materiálne či iné straty.

Jediným miestom, kde sa na rodnej pôde môžu Opatovčania stretnúť, je kostol. „Sem sa vždy v septembri vraciame ako domov. Je nás čoraz menej, preto všetkým prízvukujem, aby priviedli aj svoje deti a vnúčatá, ktoré by v tradícii mohli pokračovať. Na toto miesto by sa nemalo zabudnúť – nech sa zachová ako varovný prst pred podobnými tragédiami,“ povedala Kadlecová s tým, že údržbu chrámu zabezpečujú z rôznych dotácií a sponzorských darov. Pri kostole je aj prístrešok, pod ktorým je veľká maketa zobrazujúca obec v čase jej existencie.

Ľudia nemohli prežiť

„Horné Opatovce sú jedným z viacerých smutných prípadov, keď človek výrazne zasiahol do krajiny tak, že ľudia tam nemohli prežiť,“ hovorí ekológ Vladimír Kunca. Pripomenul, že podobne zanikli viaceré obce kvôli výstavbe vodných priehrad, no Opatovce sú jedinou dedinou, z ktorej vyprchal život pre znečistenie ovzdušia a pôdy. Rovnaké riziko podľa neho hrozí na celom Slovensku aj naďalej.

„Vo viacerých regiónoch sa neustále zintenzívňuje nejaká priemyselná či poľnohospodárska činnosť. Existujú u nás tiež závody, ktoré produkujú veľmi špecifický odpad, pričom nebezpečné je zlyhanie ľudského faktora. Môže to spôsobiť kontaminovanie oblasti a následnú hrozbu jej vysťahovania,“ tvrdí s tým, že ovzdušie sa u nás podstatne zlepšilo, no stále je hrozbou akýkoľvek odpad.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ