Žitný: Za sfalšovaním zmeniek je Kočnerova dobrodružná povaha

Dominik Hutko, Pravda | 28.02.2020 06:00
Zatiaľ neprávoplatný rozsudok, ktorý posiela Mariana Kočnera a Pavla Ruska do väzenia na 19 rokov, je prelomový. Takéto partnerstvo bývalého polomafiána a niekdajšieho ministra a podpredsedu parlamentu je trend typický pre deväťdesiate roky, štvrtkový rozsudok bude vnímaný ako výstražná stopka každému, kto by chcel aj teraz takto pokračovať. Myslí si to bezpečnostný analytik Milan Žitný, ktorý však očakáva, že verejnosť sa dočká žiadanej spravodlivosti až po právoplatnom odsúdení všetkých vrahov novinára a jeho snúbenice.

VIDEO: Milan Žitný o Marianovi Kočnerovi. Zábery so zmenkového súdu, kde Kočner a Rusko dostali 19-ročné tresty.

„Ten pocit, že človek môže prakticky všetko, je zničujúci. Existuje pravidlo, že moc korumpuje a absolútna moc korumpuje absolútne. Keď človek nadobudne pocit, že má absolútnu moc, odváži sa na čokoľvek,“ odhaduje motiváciu Mariana Kočnera k takémuto veľkému a závažnému podvodu.

Ako vnímate tento rozsudok? Je prelomový, ak áno, v čom?

Je určite výnimočný, takýto prípad tu ešte nebol. Najmä je to prípad bývalého vrcholového politika a ministra, ktorý má podiel na tomto podvode voči svojej niekdajšej materskej firme. Čakalo sa, že trest bude vysoký, ale až takýto vysoký asi očakával málokto. V tom je naozaj výnimočný.

Čo je pre spoločnosť dôležitejšie, vidieť odsúdeného podnikateľa, ktorý sa pohyboval na hranici podsvetia, alebo exministra hospodárstva a bývalého podpredsedu parlamentu?

Ťažko to od seba oddeliť. Obaja sú bývalí spolužiaci zo žurnalistiky. Začínali spolu v Slovenskej televízii, po revolúcii sa dali na podnikanie a ich cesty sa na istý čas rozišli. Pri obsadení Markízy koncom leta 1998 stáli na opačných stranách. Po čase sa ich cesty zasa spojili, a ako vidno, spojil ich práve podvod. Vnímam to tak, že jedného od druhého nemožno oddeliť, bez ohľadu na to, že jeden sa pohyboval istý čas aj vo vrcholovej politike.

Možno takéto partnerstvo vnímať ako typické pre koniec deväťdesiatych ro­kov?

Keď to porovnáme nielen v rámci Slovenska, ale aj s inými štátmi, ktoré boli súčasťou komunistického totalitného systému, kde prakticky neexistovalo súkromné vlastníctvo, politická pluralita a ústavne dominovala jedna politická strana, tak po roku 1989 sa akoby otvorila konzerva, ktorá bola 40 rokov zavretá. Každý si vie predstaviť, ako vyzerá vnútro konzervy po štyridsiatich rokoch – je to skazené a ťažko konzumovateľné. Až po tridsiatich rokoch sme sa začali vyrovnávať s dedičstvom totalitného systému – s ľuďmi, ktorí nemajú úctu k žiadnym pravidlám, zákonu, ktorí v prvom rade využívali ostré lakte. Do toho môžeme zahrnúť klientelizmus, rodinkárstvo, korupciu – všetko to, čo bolo znakom spoločnosti bez pravidiel, ktoré sa nemala kde naučiť. My sa ich ešte stále iba učíme a toto je takým jedným z prvých momentov, akási výstražná stopka každému, kto by chcel aj teraz pokračovať v tomto trende deväťdesiatych ro­kov.

Podľa slov dozorového prokurátora je dnešok veľkým dňom pre spravodlivosť a pravdu. Vníma alebo bude to tak vnímať aj verejnosť?

Do určitej miery áno. Pre prokurátora, ktorý podával obžalobu, je to veľký prípad. Ján Šanta už robil veľké prípady ekonomickej kriminality, spomeniem napríklad Mikuláša Varehu, ktorého Šantova obžaloba priviedla k 11 rokom. Takže on už má na konte viacero takých zárezov na pažbe. Ale aj z jeho pohľadu je toto taký exemplárny prípad, kde dokázal presvedčiť súd, že zhromaždil relevantné a dostatočne validné dôkazy. Spoločnosť však ešte stále čaká na svoj veľký prípad a tým bude právoplatný rozsudok v prípade vraždy Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej. To bude pre verejnosť ten vrcholový prípad, kedy bude spravodlivosti učinené zadosť.

Aj predseda senátu povedal, že jedným z kľúčových dôkazov bola komunikácia z Kočnerovej Threemy. Tú sa ale podarilo získať vďaka vyšetrovaniu dvojnásobnej úkladnej vraždy. Dočkali by sme sa rovnakého rozsudku, keby nebolo vraždy, ktorá pohla spoločnosťou a vynútila zmeny na polícii, prokuratúre a na súdoch?

To neviem posúdiť bez toho, aby som videl všetky dôkazy zhromaždené pri vyšetrovaní. Potom by sme vedeli povedať, či by stačili aj dôkazy bez Threemy. Podľa vyjadrenia súdu môžeme predpokladať, že by to nemuselo stačiť a vyšetrovatelia by museli pracovať intenzívnejšie iným smerom, aby mohol prokurátor zostaviť takú relevantnú obžalobu. Je to iba hypotetická rovina.

Ak Najvyšší súd potvrdí tento verdikt, kto z nich bude väzenie znášať horšie?

Toto nie je otázka pre mňa. Len oni dvaja po nejakom čase a istej skúsenosti to budú vedieť povedať. Neviem to vyhodnotiť. Každý sa k takýmto veciam stavia inak a zvláda to podľa svojich mentálnych schopností a vlastností. Zo schopnosti pohybovať sa v nejakom prostredí by mi vychádzalo, že Marian Kočner to zvládne ľahšie, ale môžeme byť aj prekvapení.

Mariana Kočnera poznáte aj osobne, ako si vysvetľujete, že sa podujal na takýto veľký podvod?

Pripísal by som to jednak jeho povahe dobrodruha, ktorý sa nepozerá veľmi na spätné dôsledky. Spätná kritická väzba je u neho asi slabšia. Ako druhý faktor by som bral to, že ako sme videli, koho každého si skrotil v štáte, úradoch či tajnej službe, z toho môže človek získať pocit, že sa stal generálnym riaditeľom minimálne republiky. Ten prvý faktor spätnej väzby, ktorý každého zdravo uvažujúceho človeka brzdí pred nejakými nepremyslenými akciami a nedovolí mu prekročiť určitú hranicu, ten pocit dôležitosti u neho ešte viac oslabil ostražitosť. Pocit, že človek môže prakticky všetko, je zničujúci. Existuje pravidlo, že moc korumpuje a absolútna moc korumpuje absolútne. Keď človek nadobudne pocit, že má absolútnu moc, odváži sa na čokoľvek.

Čo majú teraz čakať sudcovia, ktorí Kočnerovi pomáhali vyhrať civilný spor o vyplatenie zmeniek? Akým odkazom je pre nich tento rozsudok?

Na to si musí z nich odpovedať každý sám. Jedna vec ma zaráža a nedokázal som ju sám ešte spracovať. Ako je možné, že jeden človek dokázal mať takýto veľký rádius a obhospodarovať takéto veľké množstvo dôležitých ľudí v rôznych funkciách. Keď to porovnám, tak v Českej republike bol podobný typ – istý František Mrázek. Ten robil niečo podobné, až do istého momentu, keď ho zatiaľ neznámy strelec zavraždil. Často som si kládol otázku, ako je možné, že tomuto človeku obrazne povedané zobali z ruky vysokí štátni úradníci, politici naprieč politickým spektrom. Zase sa vrátim k tomu, že je to fenomén pozostatku bývalého totalitného režimu, divokých rokov deväťdesiatych a ich dlhého doznievania. Dve dekády stále nie sú dostatočný čas na to, aby sa život spoločnosti zmenil z niekdajšej neslobody až na slobodu, sebavedomie a zodpovednosť. To je ale problém aj štátnych úradníkov, ktorí ešte nemajú výbavu, akú by sme od nich očakávali. Potrebuje to čas, aby sme sa toho všetkého dokázali zbaviť. Aj tento prípad bude fungovať ako akýsi spúšťací mechanizmus alebo permanentné memento, že nie je rozumné sa dávať dohromady s podobnými typmi. Pravdou však je, že podobných typov z deväťdesiatych rokov už veľa nezostalo. Dá sa povedať, že vody sa čistia.